streda, 28. mája 2014

o chlapíkovi a zuboch

Poznal som chlapíka, taký kolík, ako motýľ, jednoduchý, od kvetu k vetu, od dňa ku dňu. Veľmi rád sa usmieval. Vravieval, svet je dnes šedý, priateľu, tak ho rozžiar. A žiaril. OD jedného zachmúreného ponáhľajúceho sa, ku druhému. A usmieval sa. No ľudia, keď to videli, vyťahovali z tašiek kliešte, kombinačky, bežali za ním a trhali mu zuby. Každý chcel aspoň jeden. Vždy, keď sa usmial, stálo ho to bolesť, a zub. Jednoduché. Zložitý svet jednoduchého jednoducho nemohol vystáť. A tak chlapík prišiel do mesiaca o všetky zuby. Jeho bezzubí známi sa čudovali, čo sa neprestal usmievať, keď videl, čo mu ostatní robia. On povedal, že jednoducho nemohol, bolo to príliš zložité. A tak bol bezzubým. No usmievať sa neprestal. Stále ho hrialo, že aspoň niečo v ľuďoch nechal, konkrétne zub. Pokračoval v bezzubom usmievaní sa. No aj to bolo proti srsti zložitým nenastaviteľným beštiám, tak milo priskakovali k jeho hlave a trhali mu vlasy, až žiadne nemal, škriabali mu tvár, až z neho spravili netvora, no jeho veselú grimasu sa im zničiť nedarilo. Až zrazu prestal, čupol si do kúta a sedel. Vždy, keď sa niekto priblížil, bezzubo naňho štekal. Sedel v kúte a z chrbta mu trčala obrovská trieska. Drevená. Sedel a bolelo ho to, a keď niekto prišiel, s kliešťami, že mu ju vytiahne, on utekal preč. A jediný nástroj, ktorý ho mohol zachrániť bol ten, čo ho do kúta dostal. A klin sa klinom nevybíja, keď nevieš použiť klin, a keď ho najprv do mäsa nezatneš. Ten chlapík vytrhal zuby ostatným, aby sa mohol znovu usmievať a stal sa bezzubým žobrákom ako zvyšok sveta. Bol to kolík. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára