piatok, 26. decembra 2014

Čo je poézia?

Do sťatia uhlopriečok mieri srdce štvanca
Len sa čaptá, kníše zľava vpravo,
No mieri za záhubou, kam mu káže návod
A lomcujú ním kontrakcie.
Srdce bez pána, šanca zbabraná.
Celý život ušiel, srdce stále bije.
A zasa kontrakcie.
Srdce bije, no žije?
Srdce štvanca či šarvanca?
Dar ktorý dostal preňho najtvrdší trest
Bezcieľny pútnik na spojení ciest.

Len si tak chradne, na dne, v špinavom plátne odeté
Celý svoj život rytmicky bilo, strestané pobytom na svete.
A keď už úplne zdraté zakašle v prachu, smrť si už kľaká na kolená
Vtedy sa srdce nazdar svet vytiahne, vstane a naposled zastená

Kdeže je poeta, kam zmizla lyrika, kam zmizol dôvtip keď ho bolo vyše stola?
Kam zmizla vášeň a láska tam v básňach, kam zmizla lyrika ak vôbec bola?
Čo je to tvoriť a zapísať cítené, čo je to padať s purpurom v hrudi
Čo je to život, keď otrokár nad tebou do všetkého, aj dýchať ťa núti
Poézia, to slovo kde je, kam mizlo, ak bolo? To slovo čo kedysi malo...
Viac
Čo kedysi slovami malovalo, písalo príbehy
netušiac že ich už o chvíľu nepriazeň zahubí
 Čo to je vlastne, poézia? Pohrúženie sa do samoty
V miestnosti srdca čo leží v prachu ostalo miesto kde ležíš ty..
Čo je to a čo bolo? Nie je len tak písať verše, prázdne truhlice
Plátno bez skice, zbytočná snaha.
Poézia má sama sebe napomáhať, tvoriť sa sama, len vychádzať z autora pomaly
Má to byť text čo nahliadne dovnútra, čo zachváti myseľ aj zabolí.
Čo zachváti celé bytie jednotlivca a v tom ošiali prestane byť v žití pomalý
No napriek rýchlosti všetko sa spomalí, a v tichu zrazu započne svit
Keď zrazu prvý lúč nádeje zažiari, prenikne všetko a nebude nič
Nebude samota, nebude zodpovednosť, nebude pišťanie v ušiach
Nebude to o čom len mŕtvi tušia, nebude strach ani nebude krik
Pretože vtedy keď započne poézia nebudeš ty, ja, nebude nik.
A vtedy, v tom malom momente si ty to, o čom si dlho čítal
Si ty to všetko, čo kedy malo význam a nemalo slová čo by to popísali
Si na pár sekúnd len láska
Len svetlo všade navôkol, len moment,
Si moment a si vesmír a si sám sebe pri tomto svedkom.
A to všetko preto, lebo si láska, a láska je všade a úplne všetko.

A potom to zmizne a nastane tma, do úst sa navalí za deci sliny
Ale ty túžiš v tom momente zotrvať, zbavený akoby od všetkej viny
A tak sa vrátiš v začiatkoch textu, rýchlo sa ženieš pomedzi skeč
Avšak už nepríde večnosti záchvat, záblesky lásky už dávno sú preč
Práve tu spoznáš, sám so svojou túžbou, prečo ťa popálil večnosti žiar
Poézia, to nie je len zhluk slov, to nie je výplod pisateľa, poézia, to je....

A práve keď slovo chýbalo

Srdce sa na druhý svet vybralo.

streda, 17. decembra 2014

Kde si. alebo aj učenie o anafore

V kruhu bez priemeru sedí stará žena,
A kričí, čo jej iné ostáva, chudere.
Zbitej po nevere, zbitej do červena.
Žena bez mena.
Sedí no nik sa jej nedotkol,
Hoc páchne, špinavá podvodom
Vzala si meno a stala sa kódom,
Stala sa menej než keď bola plodom,
Stala sa číslom na záhlaví.
Číslo je viac ako celá jej osoba
Číslo je na čo sa chudera podobá
Číslo už nemôže začínať odznova!
Číslo je ako sa pochová.
A kde si, svetlo, ideál diaľky
Keď život nebol len bezmedzný pád
Hniloba, smrad a pichľavý chlad
Keď život bol smer a celibát.
Keď život nebol životom, lež vyznaním toho, v čo veril duch
Keď život napájal telo, z ktorého dnes  večeria prápor múch
Keď žena kvitla ako kvet dobre poliaty
Keď jej odev nebol len samé záplaty
Tak kde si život, ten hodnotný a plný.
Ako jablká so šťavnatou dužinou.
Zobrala vydle a zahnala ťa trpieť
Zahnala ťa totižto za inou.
Tak páchne stará žena, čo predvčerom mladou bola.
Tak páchne o žene pravda najholejšia holá
Tak páchne život, v ktorom smerovanie skyslo.

Keď človek zradí seba, zostane len číslo.

streda, 28. mája 2014

o chlapíkovi a zuboch

Poznal som chlapíka, taký kolík, ako motýľ, jednoduchý, od kvetu k vetu, od dňa ku dňu. Veľmi rád sa usmieval. Vravieval, svet je dnes šedý, priateľu, tak ho rozžiar. A žiaril. OD jedného zachmúreného ponáhľajúceho sa, ku druhému. A usmieval sa. No ľudia, keď to videli, vyťahovali z tašiek kliešte, kombinačky, bežali za ním a trhali mu zuby. Každý chcel aspoň jeden. Vždy, keď sa usmial, stálo ho to bolesť, a zub. Jednoduché. Zložitý svet jednoduchého jednoducho nemohol vystáť. A tak chlapík prišiel do mesiaca o všetky zuby. Jeho bezzubí známi sa čudovali, čo sa neprestal usmievať, keď videl, čo mu ostatní robia. On povedal, že jednoducho nemohol, bolo to príliš zložité. A tak bol bezzubým. No usmievať sa neprestal. Stále ho hrialo, že aspoň niečo v ľuďoch nechal, konkrétne zub. Pokračoval v bezzubom usmievaní sa. No aj to bolo proti srsti zložitým nenastaviteľným beštiám, tak milo priskakovali k jeho hlave a trhali mu vlasy, až žiadne nemal, škriabali mu tvár, až z neho spravili netvora, no jeho veselú grimasu sa im zničiť nedarilo. Až zrazu prestal, čupol si do kúta a sedel. Vždy, keď sa niekto priblížil, bezzubo naňho štekal. Sedel v kúte a z chrbta mu trčala obrovská trieska. Drevená. Sedel a bolelo ho to, a keď niekto prišiel, s kliešťami, že mu ju vytiahne, on utekal preč. A jediný nástroj, ktorý ho mohol zachrániť bol ten, čo ho do kúta dostal. A klin sa klinom nevybíja, keď nevieš použiť klin, a keď ho najprv do mäsa nezatneš. Ten chlapík vytrhal zuby ostatným, aby sa mohol znovu usmievať a stal sa bezzubým žobrákom ako zvyšok sveta. Bol to kolík.