piatok 27. júla 2012

Svetlo majáku...


Spoznali sa, pretože to tak jednoducho malo byť. Ron uvidel Dilly po prvýkrát na mestskej slávnosti. Povedal si, že je to pekné dievča a viac sa myšlienkami na ňu nezaoberal. Bol to pevný, rozhodný no jednoduchý muž. V období napätého pokoja bol on tým najlepším adeptom na post vojaka. Vedel mať cieľ, ktorý za každú cenu dosiahol. Dilly tvorila opak. Nebola tunajšia, no mala španielske korene. Dilly Ronovi predstavili asi mesiac po slávnosti. Pravdupovediac  Ron na ňu už dovtedy zabudol no v ten večer odišli spolu. Začalo to rozhovormi a tak z jednoduchého stretnutia vznikol záujem, zo záujmu vyplývali neustále častejšie stretnutia a častejšie stretnutia viedli k blízkosti. Dilly žiarila, spoznávala nový cit, lásku. Každý moment s Ronom bol pre ňu ako ležanie v korunách stromov, ako plávanie pri mesačnom svite. Keď bola s ním, ona sama nemala význam. Ron bol strohý, veľmi si spočiatku dával pozor nato, aby nepodľahol výplodom srdca. Pomáhala mu v tom aj jeho zväčša otcovská výchova, no ako to už býva, letná láska býva silnejšia než čokoľvek iné.
 Chodievali spolu po dávno zabudnutých chodníkoch, behávali bosí po pichľavej letnej tráve pri východe slnka. Sedeli spolu na skale a sledovali, ako vietor diriguje orchester stromov, prehýbajúcich sa sem a tam. Raz, jedného dňa prišiel Ron pre Dilly a vzal ju za ruku. Viedol ju chodníkom, po ktorom ešte dovtedy nikdy nešla, až sa dostali na okraj útesu. Bola zahalená noc, na nebi nežiaril ani mesiac ani hviezdy. Sadli si a rozprávali sa. Dilly hneď prišla na čaro toho miesta. Pod nimi kričalo more a pred ich očami, asi päťsto metrov žiaril maják. Blikal, jeho svetlo sa točilo a žiarilo do tmy smerom na more. Tú noc si Dillyn denník pamätá ako najkrajšiu v jej živote. Ron ju držal za ruku, hladil jej vlasy, ona ležala na jeho kolenách, hľadeli si do očí, nerozprávali sa, len šeptali. Dilly zažila plnosť svojho srdca.
Všetko sa však zo dňa na deň zmenilo. Prišla vojna, Ron musel narukovať a Dilly bola cudzokrajná prisťahovalkyňa, ktorá nemala v tomto štáte ďalej svoje miesto. Dilly a jej rodina sa skryli, žili v pivniciach a komorách, nikto o nich nevedel a boli aspoň takto v bezpečí. Rozhodli sa, že odídu za more, do Ameriky. Ron nastúpil do 3. Oddielu pod velenie svojho otca. Dostal do ruky zbraň a išiel bojovať, chrániť svoju vlasť. Keď ležal na ubytovni asi týždeň pred ukončením základného výcviku a odjazdom na severný front, nemohol zaspať. Neustále myslel na Dilly. Uvedomil si, že je prineskoro upierať srdcu city, ktoré ho dávno opantali. Poslal jej list, v ktorom sa pýtal kde je, ako sa má. Ona sa mu zverila, že odchádzajú o tri dni loďou do Ameriky. Dohodli sa, že sa stretnú za lesom pri majáku, že sa s ňou rozlúči. Trpel, no srdcu stavali zábrany pevná ruka jeho otca a vojenský sľub.
 Ron ušiel a stretli sa na ich mieste. V slzách mu padla do náručia. Sadli si, Ron pohladil Dilly po vlasoch, pozrel sa jej do očí, pobozkal ju. Povedal jej, že sa nemá báť, že keď to skončí, príde za ňou, že si ju nájde. Nech sa o seba dobre postará. Znova ju pobozkal. Za ich chrbtom zaznel výstrel. Pozreli sa dozadu a z lesa bolo vidno svetlá. V tú noc sa konal záťah proti prisťahovalcom v dedine Guerran. Ron aj Dilly sa rýchlo postavili a rozbehli sa smerom k majáku. Po chvíli hovorí Ron Dilly: „Vezmem ich na seba, ty bež do dediny, cez les, nikto si ťa nevšimne! Viem, čo robím, poznám to tu, ty choď chodníkom, ktorým sme chodievali na jahody, ten skoro nik nepozná!“ Naposledy ju stisol za ruku. „Bež!“ ešte zaznelo a Dilly sa rozbehla druhým smerom. Bežala, v očiach mala slzy, no nebol na ne čas. Ron sa tiež rozbehol do lesa a ako to naplánoval, hneď ho začal nasledovať početný rad vojakov. Niečo však nepredpokladal. Vojaci sa rozdelili a rozbehli sa aj za Dilly. Rona dobehli a zrazili na kolená. Ku hlave mu priložili zbraň a kričali, aby ostal bez pohnutia, kým príde veliteľ. Vo chvíli, keď prichádzal ku miestu, kde kľačal Ron, jeho otec, z lesa vybehla Dilly, prenasledovaná tromi  vojakmi. Pozerala dozadu, potom však obrátila zrak pred seba a uvidela Rona. V tom momente vzduch prerezal zvuk výstrelu. Vojaci, ktorí chránili kapitána pokladali ženu, bežiacu smerom k nim za ohrozenie. Bezvládne telo Dilly sa zosunulo Ronovi k nohám. V tom momente sa preňho zastavil čas. Krv pomaly vytekala skrz ranu na jej krku a Ronovo telo prebodával neprítomný sklenený pohľad.
Od toho momentu Ron zatrpkol. Prestal sa o všetko svetské zaujímať. V mysli ho už trápila len Dilly, mŕtva Dilly. Spomínal na všetky chvíle, ktoré spolu strávili. Na všetky miesta, ktoré našli. Spomínal na vôňu jej vlasov, na záblesky, jemné lístočky hnedej farby v jej silno zelených očiach. Spomínal nato, ako dala pochabá láska strohému a obmedzenému mužovi slobodu. Zmieril sa so smrťou, vo vojne chcel zomrieť a nájsť si čo najrýchlejšiu cestu k Dilly. Smrť mu však neumožnila pokojný a rýchly odchod a nechala ho čakať až do stareckého veku. Vojna skončila a Ron si našiel cestu do Guerran. Vyhľadal a stal sa pomocníkom správcu majáku. Starý správca čoskoro zomrel a maják týmto patril len a len Ronovi. Každý večer chodieval na okraj útesu počúvať vlny. Každú noc  sa rozprával s vetrom, ktorý nosil jeho správy do nebies jeho milej. Na mieste, kde zomrela, postavil drevený pamätník. Každý deň celých 35 rokov. Jednu noc trafil do veže majáku blesk tak, že sa jedna časť zosunula do mora. Smrť tej noci vzala Rona za ruku a dala mu pokoj. V tú noc sa Ron konečne stretol so svojou milovanou Dilly.

štvrtok 26. júla 2012

Už to konečne stíchlo. Sedím sám, oh, konečne ma nechal svet dýchať si rytmom, ktorý si určím. Otváram a zatváram oči. Skúmam očami prostredie, ktoré je až príliš známe môjmu mozgu, ktorý si zrejme na toto obdobie vybral dovolenku, kedže sa mi nedarí napísať ani jednu jedinú úctyhodnú stať pre moju knihu. Za oknom sa niečo pohlo. A konečne sa prebudil. Z rukáva vysipal 5 alternatív a poviem vám hneď k nim aj pripojil opis vraha či zlodeja, o ktorého sa potencionálne jedná. Niektoré veci skrátka nemôžete nechať len na mozog, teda rozum. Ja osobne, aspoň si to myslím, to mám prehodené, teda nie v hlave, ale celkovo. Viac rozmýšľam srdcom, ako hlavou a aj v tejto situácií srdce nahrádza rozvahu rozumu. Oh, ďalšie zistenie, ja čosi chrúmem, a chrúmem do rytmu, no nie do vlastného, do predom určeného, ach, posraný svet, zase si si ma našiel. Nástenné hodiny. Tik Tak. Zase sa to vonku pohlo, tento krát to už nebolo len 5 alternatív, ale 7 a pripája sa aj divá zver. A čo tie hodiny? Kôš, ten kôš na mňa zazerá! Prestaň! Hlúpe steny, už ani tie nechcú pobudnúť na svojom mieste, poviem vám, ak na mňa to zrkadlo ešte raz žmurkne, zabijem ho! Zhaslo svetlo! Len ja a tie podlýzavé hodiny. Dobre vedia, ako mi to udiera na podvedomie, ktoré som, pokusmi a bližším skúmaním, objavil v zadnej časti temena, dola napravo. Raz Dva. Trasú sa mi ruky. Prečo sa mi trasú ruky. Už zase nadobúdam stav neprítomnosti. Moje telo je tak zohavené touto nočnou hodinou, mal by som ísť spať. Tak on si dovoľuje vykecávať so slečnou z pekárne. Dávno do nej je zakukaný! Ja to predsa viem, veď sa poznám! Prečo je tá myš, elektrická, počítačová myš, naopak. Prečo neleží tak, ako bola stvorená. Kto s ňou manipuloval? A tie vankúše! Veď to je organizovaný chaos! Mal by to upratať a nie len ťukať do toho svojho hlúpeho notebooku. Oh, on práve objavil pozadie svojho notebooku, a ako impozantne sa zatváril pri pohľade na tú počítačom upravenú karikatúru prírody. Isto ho pochytí za chvíľku písanie básní. To tá pekárka! Dám pozor, aby sa s ňou prestal stýkať, škodí mu to. No dobre, idem ho vyhnať spať, vidíme sa ráno...

nedeľa 22. júla 2012

Chlapec, ktorý maľoval hviezdy..(Ako sa voláš?)


Kapucňa na tvári, do ktorej nik nevidel. Keď niekto spomenul meno Wiliam Donn, myslel tým tmavú siluetu, tajomstvo, ktoré nikoho nezaujímalo. Nemyslím si, že by nemal byť čím zaujímavý, no skôr nemal pre koho. On sám však bol so svojim životom spokojný. Ľudí si idealizoval ako nemé tvory, ktoré ho milosrdne vynechávajú z kruhu zloby. Dobre poznal faloš, vypočítavosť a iné základné črty ľudstva, no tie nepoznali jeho. Čím však bol tento ignorovaný fragment spoločnosti zaujímavý? V škole prospieval, nikdy nie významne no dostatočne. Po škole sa však vždy stratil. Rodičia, ktorí trávia noci v profesii znamenajú slobodu a práve sloboda ho doviedla k talentu, o ktorom nemal nik vedieť no všetci ho mali vidieť. Ako som už predstavil, rád sa túlal po lese, ktorého hranica tvorila provizórnu bariéru, ktorá chránila jeho dom od zhubných vplyvov spoločnosti. Čo však strach? Silueta má pár chýb. Zakryje tvár a zreteľné črty, no obrysy vymaľuje dosť jasne nato, aby mohla svetu ukázať náramok. Kožená šnúrka, na ktorej visel neohrabaný kúsok dreva. Keď mal 7 rokov, prisťahovala sa jeho rodina do Howl. Dom stál ďaleko nad mestom. Keď jedného dňa rodičia vybaľovali, poslali Willa hrať sa do lesa. Pochopiteľne, zvedavá fantázia malého dieťaťa zaviedla Willa ďaleko, mimo dohľad rodiny. Slnko rýchlo zašlo a na les padla tma. Rodičia Willa hľadali, a keď ho našli, sedel pod najhrubším stromom v lese, hompáľal sa dopredu a dozadu a v ruke zvieral malý, ostrejší kus dreva, triesku. Vždy, keď do lesa išiel, bral si triesku so sebou až mu ju rodičia dali na 10 narodeniny ako náramok. Dobre, však vráťme sa k podstate jeho daru. Will chodieval do lesa každú noc. Na východnom okraji lesa, zďaleka však nie na hranici, bola malá skalná vyvýšenina. Nesiahala nad vrcholky stromov, no dosť sa k nim blížila. Úplne na jej vrchu bolo umelcovo miesto. Miesto, kde tepal hlasom hviezdy a maľoval ich na sklo nebies, na tmavý podklad ničoty. Každý večer prišiel na vrchol skál, ľahol si a tvoril. Nezapisoval, nepotreboval zaznamenávať. Noc si všetko pamätala. Tvoril až do dňa... Presne tak, jedného dňa, neznáme dievča, zrejme spolužiačka z inej triedy, nikdy ju predtým nevidel, jedného dňa mu dala otázku. Ono, situácia bola takáto: Spadlo jej pero a odkotúľalo sa smerom k Willovej lavici, jednoducho chcela, aby jej ho podal, urobil nútenú službu verejnosti. „Ako sa volám? Ako sa volám?“ pýtal sa v ten večer na skalách Will. „Prečo práve meno? Nestačilo len: Daj sem! Alebo: Podaj mi to!?“ a stále dokola. V ten večer nestvoril nič. Bol príliš znechutený. Do jednoduchej ľudskej rovnice niečo nezapadalo. Na niečo musel zabudnúť. Na druhý deň znova rozmýšľal, na čo zabudol, prečo sa pýtala na meno, prečo jej vôbec padlo pero. Stále len rozmýšľal. Will nepoznal ľudí natoľko, aby vedel, že niektoré veci sa skrátka dejú bez podnetu či logického vysvetlenia. Tak ako dýchanie, reflexívne. Nevediac tento fakt Willa zmárali úvahy o jednoduchom „Ako sa voláš?“ Štvrtý, piaty deň, stále nič. Trvalo vyše troch týždňov, kým zvážil všetky možné alternatívy a keď vylúčil aj ten posledný racionálny fakt, vyšla mu láska. Láska prinútila to dievča opýtať sa na meno. Láska. To dievča je do neho zaľúbené, zaujíma sa o neho. Pre Willa to bol úplne nový pocit, byť milovaný dievčaťom. Verte či neverte, zahmlilo mu to myseľ. Od toho dňa rozmýšľal len nad tým, ako sa volá ona, čo robí vo voľnom čase, či vôbec vie, že na nebi sú v noci hviezdy. Predvídaním a idealizovaním dospel k faktu, že sa musí volať Siria, keďže to bola najžiarivejšia zo všetkých hviezd na severnej oblohe. Ďalší deň si bol istý, že Siria maľuje obrazy a spieva takisto ako on. Tretí deň zložil pieseň o tom, koľko majú toho spoločného. Pokračoval by ďalej, keby neprišiel zlom, niečo zlé. V to ráno ju videl, ako ruka v ruke kráča smerom do učebne s nejakým mužom, ktorého nikdy predtým nevidel. V tú noc zaspieval svoju poslednú hviezdu a dospel.