nedeľa 10. júna 2012

K téme

Sedem ľudí, Sedem hriešnych sa mi prihovára,
Sedem zatratených chabá nádej ticho zhára.
Celý život, každý jeden, zabíjal a vraždil.
Nie každý však vinu mal no do pekla šiel každý.

To ich život, pokrytecký, hýrili a pili.
Tancovali so štetkami kým stratili sily.
Boli bohmi na zemi a ľútosť nepoznali.
Tešili sa z beznádeje, zomierali v žiali.

Však pomedzi zuby sa smrti do tváre smejú.
život, ktorý žili nedopísal epopeju.
z hrobov budú vyliezať a duše budú kradnúť
veď svet patrí im a ešte dlho budú vládnuť.

Chytili ma za ruky a do krajiny vedú.
Idú ma predstaviť tomu skazenému svetu
na ceste im každý tlieska, spievajú im ódy
z korýt riek pred nimi bežia všetky kvapky vody.

Zvelebená buď
ó veľká majestátna smrť.
Nedovoľ mi na hriechy tak rýchlo zabudnúť!
Len nech trpím,
pekne prosím,
nech mám na pamäti,
že keď so mnou títo skončia nič mi nezasvieti.

v duchu vzývam, prašnou cestou, nepoznajúc vinu
vonku šťastný, na krku už cítim gilotínu.
dvorný klaun už páku ťahá, železo sa kĺže
moja hlava ovenčená krvou ako ruže.

a tí Siedmi pokračujú, smrť klaunovi máva.
ohne šiju, stlačí páku, slobodná je hlava.
ďalšia duša do košíka, hurá, sláva veku.
tak prichádza ľudstvo o svoju hriešnu útechu.
bezvýrazné tváre kopia sa pod gilotínou.
Matka katom otca, otec pozabíjal synov.
a tak celé kráľovstvo sa pobralo ku smrti.
Aké krásne ľudstvo zrazu je, keď nieto ľudí.

hrajú husle samotné a klavír ticho spieva
oheň pokojne tečúcu vodu povyhrieva.
Faloš, Smilstvo obývajú, teraz prázdne domy.
Kde-tu začuť, z hrdiel mŕtvych, zdrvujúce stony

O chvíľu však všetko stíchlo, prízrak na kraj padá
ľudstvo poslúžilo ako veselá návnada.
sadla noc a mŕtve duše smrtku objímajú.
Zomreli na ceste k dávno sľúbenému raju.