nedeľa, 22. apríla 2012

piatok, 20. apríla 2012

"Ja rastiem mami!"

"Ja rastiem!" zakričala malá ľalia a zdvihla krehkú hlávku smerom hore, k mame, ktorej včera čepele tohto sveta odhryzli hlavu. "Ja rastiem mami! Prečo nič nehovoríš?" pýtala sa, no listy jej zabraňovali vidieť, že jej mama je už dávno preč. "Čo ťa trápi, mama, že sa so mnou nerozprávaš? Prečo sa na mňa nepozrieš, prečo ma nepohladíš? Asi máš zlú náladu a nechceš, aby som ju mala tiež. Mám ťa rada, mama." Ubehli tri dni a malá ľalia stále dvíhala hlávku smerom k nebu a pýtala sa mami, ako sa má. Tri dni ju zožierali výčitky svedomia, že spravila niečo, kvôli čomu sa s ňou mama nerozpráva. Tri dni jej každý deň rozprávalo, čo ju potešilo, čím chce byť, keď bude veľká, ako veľmi ju má rado. Pýtalo sa jej, na rozličné veci, no bez odpovede. Na štvrtý deň zžltol prvý list. "Mama, ty i chorá? Donesiem ti liek! Postarám sa o teba. Len mi povedz, čo mám robiť. Uvarím ti čaj, zavolám doktora. Mama, čo mám robiť? Prečo nič nevravíš? Mama, nebuď chorá! Mama!" a oprelo svoju hlávku o stonku, z ktorej sa pomaly vytrácala zeleň. Celú noc sa snažila bdieť a dávať pozor na umierajúcu stonku, poslednú pamiatku mŕtveho tela. Na piaty deň zžltla celá stonka a na šiesti deň sa zvyšok ľalie zosunul na zem....

utorok, 17. apríla 2012

Surreal Secret


Vstúpil som do miestnosti. Tmavá, vlastne to bolo len ohraničené nič. Asi päť metrov predo mnou som rozpoznával dve siluety. Bol som celkom vystrašený, vlastne by som to skôr nazval napätím chvíle než strachom. Pristúpil som bližšie, keďže zvedavosť premohla prípadné obavy. Bližšie a bližšie až som bol tak blízko, že som spoznal obe postavy. Naľavo ležal Diabol v kŕčovitých bolestiach a pomedzi bolestné výdychy, ktoré mu driapali pľúca sa z neho drali slová. Naľavo sedel Ježiš. Oči mal sklopené, kolená si tisol ku brade. Vyzeral ako dievča, ktoré zmoklo v studenom jarnom daždi a nemá kam ísť. Pristúpil som o krok bližšie ku skuvíňajúcemu klbku krvi a mäsa, až tak blízko, že som bol schopný rozoznať, čo hovorí. „Zabi ma, prosím, zabi ma. Nenechaj ma viac trpieť. Zabi ma.“ A hlavou mykol smerom do temna. Až teraz som si všimol dýku odrážajúcu svetlo, ktoré prišlo odnikiaľ. „Zabi ma, prosím!“ opakoval a jeho dych nadobúdal piskľavý melódiu, ktorú je počuť na bojovom poli, keď prebodnuté pľúca naprázdno sajú vzduch. Zvuk predurčujúci istý no veľmi krutý koniec. Nevedel som, čo mám robiť. Vidieť tú stvoru mi naháňalo strach no tisli sa mi slzy do očí. Urobil som pár rýchlych krokov k dýke a sňal som ju zo stojana v tme. Postavil som sa nad Diabla a bol som pripravený bodnúť. Vlastne som aj pár krát bodol, no Kristus ma prudko odhodil dozadu a zreval na mňa hlasom, ktorý pocítili všetky moje kosti. „Nesmie zomrieť! Nemôžem bez neho žiť! On je ja!“ Ležal som na zemi a v ušiach mi doznieval hrom, ktorým na mňa skríkol Kristus. V tú chvíľu som nevedel čo mám robiť. Chcel som pomôcť Diablovi, ktorý umieral pred mojimi očami no nemohol som obísť Krista. Úcta bola preč. Bol to len jeden z davu, prekážka. V momente nezavažovalo nič. Vedomie zla, ktoré Diabol spôsobil či hodnota dobra, ktoré Ježiš umožnil boli preč.  Vstal som a Kristus už znova sedel na svojom mieste a sledoval telo v šoku ležiace v kaluži krvi. Prešiel som okolo neho a postavil som sa nad telo Diabla a bodol som. Bodal som a bodal no Kristus vždy čakal na moment, kedy by to mohlo Diablovi sňať utrpenie a v pravú chvíľu ma znovu odhodil. Po treťom pokuse už Diabol takmer nedýchal no Kristus bol pevne rozhodnutý, vzhľadom na Diablov stav a na piskot, ktorý sa dral z jeho pľúc,  že ma k nemu už viac nepustí. Prišla moja šanca. Vstal som a rozbehol som sa proti Kristovi. Keď som bol na vzdialenosť troch krokov pevne som chytil dýku a vyslal som ju smerom na Kristov krk. Dobehol som k Diablovi a silným trhnutím som mu zlomil väz. Obzrel som sa dozadu a zazrel som prúd krvi valiaci sa z rany na Kristovom krku. Pozrel som so súcitom na telo Diabla. No v momente krv, v ktorej sa máčali jeho vlasy začala bublať, ako horúci olej. Ustúpil som o krok vzad no z Krista sa stal prach, ktorý som ja teraz nohami rozhrabol. Prudkými pohybmi teraz plný strachu som stále cúval a cúval až som narazil na odpor neviditeľnej bariéry a zosunul som sa na zem. Z tela Krista vystúpil plamenný duch a hlasným smiechom mi trhal ušné bubienky až som si musel zakrývať uši. Až teraz som si uvedomil, že duch Krista, vznášajúceho sa nad bezvládnym telom Diabla plače. Tma sa začala meniť v plameň a Diablov smiech sa stával čoraz hlasnejším. Duch Krista zmizol a ja som sa ocitol v pekelných hĺbkach podsvetia. Diabol ku mne pristúpil a bodal mi do pľúc až kým som neležal v podobnom stave na zemi, ako Kristus. Kopal do mňa no ja som nemohol zomrieť. Až do momentu, ký mi Kristus nezlomil väz.

utorok, 3. apríla 2012

Tisíc slov

Odišla si ako ranný vlak do Peterscreek. Ako ranná hmla. Ako leto v septembri. Vnáram sa do spomienok na barovom pulte u Lewisa. Na predvčerajšiu noc, na včerajšie ráno, na tvoj úsmev, na tvoje vlasy, na vôňu neznámeho autora. Na všetko najkrajšie čo som zažil, na teba. A už ani alkohol nepomáha. Lewis mi naleje poslednú a mňa pohltí noc San Francisca. Otváram dvere. Pri fľaši vína sa píše lepšie, pri flaši vína sa myslí lepšie... A na papieri sa objavujú slová, jedno za druhým, tretie za štvrtým až tisíc. Tisíc slov....

Srdce

Ukáž, čo ma trápi
ukáž moje srdce
bodni zľahka, nech nekričí
je ho viac než tucet

Bodni slečna, bodni rýchlo
bodaj, kým vydýchlo
len sa netráp, nie je tvoje
kašli na postoje

Zober si ho, načo mi je
veď len pre to tvoje bije
zober si ho, opeč, upáľ
rozdávaj a nebuď skúpa

do kúta ho s citom polož
používaj ako rohož
pomôže necítiť strach
nechaj naňho padať prach

urež žily, utni tepny
ulož po častiach do debny
na kocky ho nakrájaj
nech pocíti čo je raj

nedobre si sa starala
nedobre si obrábala
srdce v prachu nedobilo,
nedobilo, rovno zhnilo....