streda 29. februára 2012

Priatelia, som zaneprázdnený

odpusťte, no nebudem sa teraz písaniu venovať až tak stopercentne, vlastne, budem, len to nebudem dávať sem na blog... Ďakujem za váš chapot..

nedeľa 19. februára 2012

Tiché husle, studený čaj....

Osamel. Osamel spolu s ňou. Pevne, nežne ich zodvihol a pohladil struny slákom. Zahral prvú ódu svojich spomienok. Ranné detstvo. mamine koláče predtým ako ju odvliekli nacisti. Svojho najlepšieho priateľa, časy stavania hradov z kameňov, lezenie po strome.. Husle hrali pomaly a veselo zároveň, nie tak rýchlo, aby sa na hudbu dalo tancovať no zase nie pomaly, aby nedostali hlbokú depresiu. Vlastne, práve naopak. Hrali príliš rýchlo a príliš pomaly, čím napísali prvé verše tancujúcej depresie zvanej nostalgia. Pomaly, pomalšie, tichšie..... Strim s hlbokým vzdychnutím a slzami na duši pritisne si ku perám fľašku so studeným čajom. Sadne si a ticho spomína na svoju mamu a na starých rodičov. Keď padnú prvé slané kvapky na husľové drevo začne sa odohrávať druhá séria myšlienok. Husle objíme, akoby to bolo po prvýkrát a bez nádeje v ďalšie tóny ich nechá spievať druhú ódu spomienok. Kruté časy koncentračného tábora, husle revú, kričia, škriabu, trápia myseľ, dušu.... Melódia sa začína stupňovať, rytmus už je príliš ostrý nato aby bol postrehnuteľný, objavuje sa spomienka na kapitána Freudlina, vedúceho koncentračného táboru v Dražďanoch. Na moment, keď zvolal celú čatu, na moment, keď u neho našli skryté husle, husle kapitána, ktoré ukradol... Melódia sa spomaľuje no je veľmi napätá, s rýchlymi zábleskmi utrpenia.... Pocity odsúdenca pred smrťou...  Strimovi vypadnú husle a s dreveným zacvendžaním s príchuťou očakávaného konca dopadnú na dlaždicovú podlahu, ktorá pripomína bojové pole ruských šachistov. Strim položí hlavu do dlaní a roztrasene v mysli hľadá výhovorku, ospravedlnenie pre svoj činy, pre svoju hlúposť, pre svoju vášeň.... Ostýchavo, previnilo pošepká husliam a opäť začne hrať.... Rezké tóny prázdnoty... Hudba v baroch, krčmách, podnikoch s pochybnou reputáciou... Sloboda..... Slobodu si umelec cení nadovšetko, no nikdy to nie je sloboda, ktorú by mohol dosiahnuť. Trpel publikom, ktoré mal, trpel tým, že on sám bol nútený šliapať po umení, ktoré stvoril... Trpel....Tóny zábavy sa začali stávať len dutými zvukmi, do hudby sa začalo vkrádať temno... Strim teraz ticho spieva svojim husliam uspávanku, hladká ich, stráca prsty v strunách, šepká im slová ľúbosti. Začína ticho vybrnkávať sladké tóny tmavej noci a tak hrá ďalšiu ódu spomienok... Balada o lesnej víle... Víle, ktorá spievala každú noc hymny o ľútosti nad svojimi činmi... Stuhy, ktoré odvíja od strún huslí sa prepletajú, keď je jedna slabá, dve ju podoprú, ponesú chvíľku, no nikdy sa nespoja... každý tón má svoju vlastnú cestu, tak ako myšlienka... Spomína na časy, keď jedol listy a spával opretý o strom, len on a husle, priateľská láska otca a dcéry.... hudba si pomaly našla cestu cez skalnaté pasáže minulosti aby sa mohla stať silnou... Strim hrdo uchopí hrdlo a telo teatrálne stisne hlavou.... zaznie hudba, ktorá zuní v plesových šatách dám a nesie sa na kravatách a  motýlikoch gantlemanov. Hudba, ktorá vznikla aby sama vytvorila novú, ďalšiu hudbu, nikdy však lepšiu od tej starej, prvotnej.... Obdobie hrania na báloch pre dôležitých ľudí... Hudba, ktorá nenapĺňa ducha no dušu. Spoločnosť ľudí s vyšším intelektom, spoločnosť ľudí, ktorí vedia oceniť....  Husle pokračujú odeté do margarétovej róby v podobe melódie valčíka.... Posledný ples, na ktorom hral, ples, ktorý stále prebieha, ktorý je za dverami a čaká, až sa znova vráti najlepší huslista na svete...  Ples, na ktorom sa zaľúbil.... Drevo sa triešti o parket a vydáva zvuky, ako keby každý jeden úlomok mal svoju dušu, ktorá je teraz voľná, no nesmie ísť do miest blaženosti....  Strim sa trhá hnevom no po chvíli vzdáva boj s tým čo miluje... s plačom si líha na črepy svojich huslí a ostrou hranou si prediera krk... Už počuť buchot ťažkých topánok... Už sa otvárajú dvere... Už nemá na výber... Má len dve možnosti ako zomrieť... Strim sa zaľúbil do dievčaťa s najzelenšími očami na svete... Zaľúbil sa úplne bezhlavo, až takmer pri pohľade na Meliu prestal hrať.. Cez prestávku išiel za ňou, teda chcel.. Pristúpil k stolu a pozdravil sa.... Melia pobozkala veľkého kapitána na vedľajšej stoličke a on v ňom spoznal človeka, ktorému pred rokmi ukradol husle...

sobota 18. februára 2012

Nech sa páči, Páni a Dámy.. Ako sa stal Galileo svetoznámy....

Pohľad sa rozostrí, do hlavy príde
Až vtedy na svetlo sveta podíde
Ukáže pravú tvár, čo skrýval dlho
Odhalí pôvod nespavých kruhov
Otvorí, nahmatá, naleje vypije
Narýchlo zatvorí, potichu prežije
Dúšok po dúšku z okna sa díva
Dúšok po dúšku, po liter piva
Okno už tancuje nalieva ďalej
Obrovské myšlienky v hlave primalej
Tak pozerá Galileo von z okna cez dvere
Porezaný fantáziou na sklennom zádere
A pije ďalej, veď čo keď mu chutí
Veď len nech pije, keď srdce mu smúti
A čo keď dojde, keď prestane tiecť
Keď sa čas začne prenikavo vliecť                
Keď stratí pointu, ktorú nikdy nemal...

Vráťme sa pred počiatok, do chvíle keď prestal vnímať
Keď jeho mozog začal už len siluety snímať..
A snímal ich tak dobre až
Mu v mozgu spravil pláž...
Galileo sa kúpe, čvachtá, skáče
A pláž jeho rozumu od radosti plače...
Až sa čvachtal príliš ďaleko, spustil zrak od brehu
A narazil na žraločiu, dobre známu, neho...
Krute rýchlo precitol zo sna jeho mozgu...
Z loďky jeho predstáv spravil potopenú trosku...
Uvedomil rýchlo sebe, že kuká na dvere
A tak rýchlo v nádeji a potrhanej viere
Ušiel nimi von do noci, padol tvrdo na zem
„veď som nevypil tak veľa, vstanem, aj keď vládzem“
Avšak keď sa jeho pohľad s čiernou nocou stretol
Rozum tohto génia sa dosť rýchlo rozplietol
Priložil si prázdnu fľašu blízko k očnej guli
A tak sa stal tým koho oslovujú prvý
Presnejšie prvý čo sa cez sklo zahľadel na nočnú oblohu....

štvrtok 16. februára 2012

Blázon (alternatíva)


Blázon
Scéna v škole, Moe sa usmieva, teší, no so smútkom v očiach.... Prestrih a Scéna doma......
...................................
Scéna Bláznova Izba
A: Ja ťa vlastne obdivujem.. Ty si skutočný bojovník, všetko, čo trpíš, trpíš štvornásobne, všetko čo ťa bolí ťa bolí štvornásobne a aj tak sa štvornásobne usmievaš...
B: Ide ti to, to má tuto priateľ pravdu, takto dlho ich presviedčaš, že nie si blázon, ž si normálna ľudská bytosť, dokonca že si dobrý, a ide ti to, veria ti...
C: A bodaj by neverili, veď má nás, on nie je nič, bez nás by nestál ani za pohľad a nieto ešte za úsmev, pchá, on si nezaslúži nič, žiaden obdiv, pozrite naň, troska..
Moe: A aby som nebol, hlupáci, každú noc ma trápite, omnoho viac ako ostatok sveta, každú noc ste mojimi najhoršími priateľmi, každú jednu prekliatu noc..
B: Ty sa opovažuješ skákať mu do reči, tu máš, aby si na nás v dobrom spomínal...
C: Áno, tu máš, len si to uži, ty so svojim hereckým talentom, a pekne do tváre, nie len na miesta ktoré dokážu zahaliť šaty, len pekne na tie viditeľné, aby to všecia poznali...
B: Ukáž sa, aký si herec, aký si prefíkaný, akú výhovorku si na toto vymyslíš....
Moe: Nechajte ma, vy ste len vzduch, neexistujete, tak prečo ma to bolí... Prekliate duše, prekliaty ja...
A: Od tej nehody si na svete sám, úplne sám, len ja a moji dvaja priatelia a aj tak si nás vôbec nevážiš...
B: Dobre hovorí,  odvtedy, čo ti zomreli rodičia si úplne sám
C: Aspoň nemusí vymýšľať výhovorky pre najbližších.. hlupák je to...
A:  A tie kruhy pod očami, chlapče, mal by si sa vyspať... nerobí ti dobre že tráviš noci inak ako spánkom
Moe: A čo mám robiť, ste tu vy, bez vás by som si pospal, kde je pokoj...
C:Pokoj? On snáď žartuje, hlupák... Pokoja sa mu zachcelo...  My sme pokoj, iný nejestvuje a nikdy nejestvoval...
A: A ešte jedno mu treba vziať... Stále žije...
B: Toľko krát myslel na samovraždu, toľko krát už chcel skočiť s povrazom okolo krku..
A: Ale je tu ona, dievča predstáv
Moe: Ju sem nepleťte... Ona je čistá, vy sa jej nesmiete ani dotknúť, nesmie o vás vedieť...
B: A ako by si to chcel skryť, umelec, tie tvoje braky, ktoré nazývaš dielami ani nie sú tvoje...
C: Sú nás plné, je naivná a hlúpa, ak o nás ešte nevie
B: A ak nevie, dá sa to zariadiť...
Moe: Prestaň,  nechaj ju, nechajte ju všecia, nechajte mňa, nechajte ma...
C: A čo by si bez nás robil, ona ťa vlastne ani nemiluje, ona miluje len nás..
B: Áno, čo by mohla mať rada na troske ako si ty...
C: Tie kruhy pod očami sú v skutku pôvabné, to sa musí nechať, no povedz, čo by mohla mať rada na tebe?
B: Oči stále zavreté, ústa nemotorné a vždy tu bol aj trochu väčší nos...
C: Ha, že trochu väčší, prasací rypák... áno rypák, pozri sa na seba, jediné čo máš je úsmev, vždy si sa snažil zubami odviesť pozornosť od neho...
Moe: Nechajte ma, choďte preč...
B: A kam by sme chodili...
C: Už sa nás snažil zbaviť...
B: Lenže my necítime bolesť na miesta, do ktorých režeš, my necítime zárezy na stehnách či rukách... Jediný, ktorého to bolí si ty..
Moe: Preč, už sa dvíha slnečný oblúk, už konečne zmiznete, konečne bude pokoj...
C: A zase ten pokoj, hlupák jeden, na tu máš..
..................................................
Mirabell: Moe, čo robíš, že furt máš také oči, mal by si sa vyspať, normálne seriózne vyspať...
Gir: Mohla by si na neho dozrieť, aby sa riadne vyspal, a mohla by si ležať vedľa neho, istotne by nemal nič proti..
Moe: Strč si to...
Pot: Ak si taký priateľ, za akého sa pokladáš, choď s ním do postele ty..
Gir: Ja rád, vždy som mal slabosť pre ozrutné nosy...
Moe: Prestaň, lebo neprídeš domov po svojich...
Gir: Dobre dobre, veď som len žartoval, nemusíš hneď tak zúriť...
Moe: Môj nos ostane navždy mojím nosom, načo by som mal s ním niečo robiť....
Mirabell: Tvoj nos sa mi vždy páčil...
.......................................................................
A: Á, bod pre milovanú, takže jej sa páči tvoj nos, nebude dlho...
B: Už pokašliava...
C: Už stráca sily...
B: Stráca odhodlanie....
A: Zdravý úsudok a koniec koncov aj zdravý rozum.....
C: A mal ho niekedy? Hlupákom sa narodil a hlupákom aj ostal....
Moe: Zase ste tu?
B: A prečo by sme neboli, veď nás tak máš rád..
A: Dnes je vyčerpanejší, ako obvykle, nebude s nami dlho...
C: A ja som chcel hrať stolné hry..
...................................................................
Mirabell: Zase si nespal? Čo robievaš celé noci, keď ráno vyzeráš ako múmia?
Moe: Ale,  ja...... len píšem, môžem ti dať zošit, do ktorého si zapisujem myšlienky, prípadne diela...
Mirabell: Bola by som veľmi rada, no omnoho radšej, keby si sa riadne vyspal, už je tomu dlho, čo si sa neusmieval z celého srdca..
Moe: (potichu, sám pre seba) Moje srdce je teraz zamestnané viac dievčaťom ako úsmevom...
Mirabell: Čo si mrmleš, ach, tvoj podtóny hlas..
..................................................................
C: Nemá ťa rada...
B: Len nechce aby si trpel..
A: Cíti, že by si to nemusel prežiť...
C: Iba ťa ľutuje, hlupaňa, nie si viac ako prach a ona to vie, nechápem, prečo sa s tebou vôbec rozpráva...
Moe: Nevolaj ju hlupaňou..
C: A čo mi povieš, zaľúbenec, čo mi tvoja romantická ruka môže urobiť? Nezmôžeš sa na nič, ani na dotyk.. troska, hlupák...
Moe: No stále som viac ako vy... Kto má rád vás? No kto? Kto?....
C: TY
B: TY
A: Možnože nás nemáš rád..
B: Ona teba taktiež..
C: Možnože nás nemáš rád, ale uvedom si, bez nás nemôžeš žiť...
A: Presne tak, my sme tvoj charakter, tvoje pocity...
B: Ty nie si hodný čo i len pohľadu...
C: Hlupák...
A: Nechajme ho, blíži sa školský výlet a to je priestor pre nás, len čo sa zotmie.....
......................................................................
Jol: Héj, múmia, sadni si sem k nám..
Dar: Len ho trošku podoprite, lebo ako sa na neho tak pozerám, za chvíľku nám zaspí v tanieri šošovice...
Biry: Teda, neviem, nemáš ty náhodou nejakú nevyliečiteľnú chorobu, ktorá by nejako vedecky podoprela tie tvoje kruhy, keď už ťa fyzicky musíme podopierať my...
Dar: Pohlavnú máš na mysli?
Jol: Nechajte ho, nevidíte čo sa s ním deje? Čo ho celé noci máta? Žena...
Dar: On a zaľúbený, tak toto som nevidel... Naposledy, keď sa zaľúbil netrvalo mesiac a skončila to a on potom po škole chodil ako bez duše..... Radšej si tú lásku z hlavy vyžeň, nemusel by to dobre dopadnúť...
Jol: Presne tak, pozri sa tuto na Biryho, to je chlap ako má byť,  jemu láska nemôže udrieť do hlavy...
Biry: Láska nie je nič viac ako hormón, dosvedčili to štúdiá..
Jol: A ešte aký zdravý pohľad na ňu má, paráda....
Dar: Ja sa len divím, že už nemá v košiari aspoň tri ovečky...
Moe: Dobre hoši, nechajte ma tak, som vinný, no s tým že ju mám rád už nič nespravím...
Biry: A ktože je predmetom tvojich experimentov?
Dar: Čo hovorí?
Jol: Že do koho je zaľúbený...
Dar: Nó, to by aj mňa zaujímalo, do koho si zaľúbený...
Moe: Vy ju nepoznáte, také dievča, veľmi špeciálne..
Dar: Veľké prsia pevný zadok?
Moe: Špeciálne vravím...
Dar: Nemám záujem....
Moe: Skrátka, to dievča je unikátne, neviem prečo ju mám rád, úsmev, vlasy, rozvážnosť a pritom bláznovstvo, celkom jednoduchá a tak zložitá...
Biry: Ako Rubikova kocka...
Moe: Niečo viac ako len nejaká kocka, ako keby bola Rubikova kocka guľou..
Biry: Z vedeckého hľadiska..
Jol: On chcel len povedať, že ju veľmi ľúbi....
...................................................................................
A: Ešteže máš nás... tí tvoji priatelia nestoja ani za kus mäsa....
B: Ani za myšlienku...
C: Hlupáci....
A: My sme skutoční priatelia....
B: Kedy sa oni opýtali, či ťa niečo trápi?
A: Či ťa niečo bolí?
B: Či ti niečo nie je?
Spolu: Nikdy
A: A čo my?
B: Sme stále len pri tebe...
C: Vieme o tebe všetko...
A s B: Všetko...
Moe: Vy ste to čo ma trápi.. Zmiznite... O prosím nech prvé lúče slnka ma zbavia tejto ťarchy...
B: Čo hovoríš?
C: Tu máš... za také pochybné myšlienky...
B: Ako si si dovolil čo i len myslieť...
A: Ty už nie si ľudská bytosť, nemáš právo sa ňou volať, nebyť tých tam vonku nemal by si ani meno....
B: Ty v podstate už nie si ani blázon... teda schyzofrenik nie...
C: Sám si nás vytvoril...
Moe: Nevytvoril......! To všetko odvtedy čo...
A: Čo mali tú nehodu...
B: Čo si ostal na svete sám....
Moe: (s plačom) Prestaňte...
A: Našťastie máš nás...
B: Stále pri tebe..
Moe: Len čo slnko zapadne...
A: Sme tvoja budúcnosť..
B: Minulosť...
C: Prítomnosť.....
A: My sme tebou....
................................................................................................
Jol: Už ste zbalení chalani?
Biry: Ja nie!
Dar: Načo, aj zajtra je deň...
Biry: Zajtra už ideme....
Jol: Zajtra je deň, kedy vypukne šialenstvo...
Biry: Len nie alkoholové....
Jol: Alkoholové šialenstvo.... Celá trieda, v jednej izbe, učitelia spia.....
Moe: Nie každý je alkoholik ako ty...
Jol: Dobre teda, celá trieda okrem Moea v jednej izbe....
Biry: Školský výlet by mal byť príležitosťou na utuženie vzťahov a prípadný kontakt s....
Dar: Ženským telom.....
Biry: Prírodou... (znechutene, podráždene)
Jol: Dosť bolo, zajtra sa vidíme na stanici....
................................................................................................
B: Už zajtra...
A: Zajtra...
B: Zajtra sa zoznámime s tvojou vyvolenou...
A: A takzvanými priateľmi...
C: Hlupákmi....
B: Nevieš sa dočkať čo?
C: Len ty, my a tvoji priatelia...
A: Ešte stále sa nebojíš?
Moe: Prečo to robíte? Prečo mne?
A: Ty si vyvolený, obľúbený, každý ťa má rád...
B: A pritom nikto úprimne..
C: Iba my...
B: Ukážeme celému svetu, kto v skutočnosti si...
A: Iba blázon...
C: Hlupák.....
A: Nič viac...
...................................................................................................
Dar: Čau Moe, ako? Pripravený na zážitok, na dva dni, na ktoré nezabudneš?
Jol: Nezabudne, alebo si ich vôbec nebude pamätať....
Biry: Tomu sa snáď vyhneme....
............................................................................................
C: Sme stále pri tebe...
Moe: Čo tu robíte? Teraz? Veď je svetlo, slnečné lúče? Ako?
A: Sme stále s tebou...
C: Si slabý...
B: Príliš slabý....
A: Príliš slabý nato, aby nám slnko zabránilo ...
B: Ťa vidieť....
A: Podporiť....
C: Potrápiť....
......................................................................................
A: Osamel si....
B: Prečo sa nejdeš zabávať...
C: K tým tam vonku, k tvojim priateľom....
B: Takzvaným priateľom.....
A: Prečo nás nezoznámiš?
Moe: Aby ste si to užili.... tu máte...
A: Prečo si režeš do dlane.....
B: Prestaň... Ihneď....
Moe: Ale veď vás to predsa nebolí, nemýlim sa?
C: Ihneď prestaň.... Hlupák....
............Vstupuje Mirabell........
Mirabell: Moe? Si tu?
A: Dievča, milovaná.....
B: Konečne nás predstavíš....
Moe: Prestaňte.... Dosť... Zmiznite....
Mirabell: Moe?
Moe: Mirabell?
Mirabell: S kým sa to rozprávaš?
Moe: Ja len tak, pred zrkadlom, dodávam si sebavedomie...
Mirabell: Čo to máš s rukou? Ty krvácaš!
A: Áno, krváca, vymysli si dačo, rýchlo, lebo príde nato, že si bezdôvodne režeš do ruky...
C: A diagnóza?
B: Blázon...
Moe: Šmykol som sa, spadol som a porezal som sa, nechcel som, aby si sa znepokojovala....
Mirabell: Ale veď to je seriózne vážna rana, ukáž, zoženiem dačo, obviažem to, zastavím krvácanie...
Moe: Nechaj tak, to prejde, o mňa sa nestaraj... Ako ide zábava...
Mirabell: Ale, nie celkom podľa mojich predstáv... (obväzujúc ruku)
Moe: A prečo nie, všecia priatelia, plno alkoholu....
Mirabell: To mne nevonia, veď ma poznáš... Skôr som radšej tu, pri tebe...
B: Pri tebe? Pcha, to dievča ani netuší, aký v skutočnosti si...
C: Ale za chvíľku sa dozvie....
Moe: Lichotíš mi, aj ja som rád že si tu....
Mirabell: Pravdupovediac, vždy som ťa mala za milého chalana, možno ešte trošku viac ako priateľa....
C: Áno, to je ono, už len kúsok....
Moe: Ako to myslíš, Mirabell?
Mirabell: Myslím to tak,  že som ťa vždy túžila ľúbiť..... (približujúc sa k nemu, posledné slová hovorí už iba centimetre od jeho pier)
A: Áno, povedz jej, ako ju ľúbiš, svoju milovanú....
C: Povedz jej to...
B: Povedz...
Moe: Prepáč, ale...ja, ja, ja s tebou nesmiem, byť, ublížil by som ti, ublížil by som ti, ublížil...  (s plačom odbieha preč)
C: Ale čo to robíš ty hlupák? Prečo?
A: Už len krôčik a bol by si s ňou v horúcom objatí, naveky šťastní......
B: Prečo?
A: Prečo?
C: Prečo?
B: To si vypiješ!
C: Tu máš..
B: A ešte jednu....
A: A ešte, aby si nezabudol, že nám odporovať nesmieš...
C: Tu máš... Na.... Aby si si pamätal....
Moe: Dosť, prestaňte, dosť... ah... Svet sa s vami nesmie stretnúť, zoberiem si vás navždy do hrobu..... (prereže si nožom krčnú tepnu)

Partia Chalanov:
Jol: Inteligentnejší, so záľubou v alkohole
Biry: Nadpriemerná inteligencia no minimálna emocionálna zrelosť
Dar: Celkom hlúpy chalan

Gir: typický chalan doby, podpichuje, nemá špecifický vzťah s Moe, možno trošku nepriateľský
Pot:  bez špecifického charakteru

Mirabell: Dievča Moe snov, charakterovými vlastnosťami vyčnieva nad všetkými postavami, no javí sa ako bežná, možno až trochu hlúpa, každopádne dievča, ktoré je paňou svojho osudu....
Moe: Zomreli mu rodičia, keď mal 15 rokov, od toho momentu ho navštevujú prízraky... Najprv s nimi bojoval, bol drzý no postupne slabol, možno nedostatkom spánku alebo psychicky, každopádne stával sa poddajnejším...  Pár krát sa skúsil prízrakom pomstiť a to tak, že si rezal do zápästia a stehien, neskôr v závere aj do dlane........

A: charakter zo všetkých najmierumilovnejší, teda, možno chvíľkami súcití, no necháva sa strhávať svojimi bratmi, javí sa ako najinteligentnejší....
B: Najsofistikovanejší záporný charakter, je drzý, veľmi ostrý a výbušný, nebojí sa preukázať svoju nadvládu, veľmi zlý...
C: Najhlúpejší no najvýbušnejší charakter, je tu hlavne nato, aby riadne potrápil a napádal či už slovne alebo aj fyzicky/psychicky Moe

...................................................................................................................................................................
Snáď sa vám to páčilo, predpokladám, že už ste pevne rozhodnutý pre dielo Prelet nad kukučím hniezdom, ale ak by sa vám toto zapáčilo, mohli by sme skúsiť divadelne stvárniť toto dielo....
Ďakujem

streda 15. februára 2012

Ticho, vidíme sa večer...

Som príliš unavený aby som písal nádherné diela so zápletkou, metaforami, už ani na postavy sa nezmôžem. Oči mi klipkajú v miliónkrát odohranom koncerte zaspávajúcej duše. Toto dielo, teda paródia na čo i len riadok, toto dielo bude mať len jednu postavu, postavu, ktorá práve počúva rádio a myslí len na nasledujúcu vetu, mňa, márnotratného syna literatúry. Ticho doznieva pieseň v rádiu a do mojej fantázie sa prihovára deformujúci vplyv nejakej populárnej hatlaniny bez tónov s ohraným rytmom. Čo chceš, zničiť ma, zničiť ďalšie písmeno, ďalší riadok. Vypínam Pandorinu skrinku deštrukcie a oddávam sa tichu. Ticho je stále tichšie a tichšie, len ja a spomienky na dávno zabudnuté myšlienky. Kedysi dávno niečo bolo a ja nato teraz s radosťou spomínam a to len preto, že ticho sa stalo tak tichým, až ho prestávam vnímať, čo v skutočnosti znamená len to, že pomaly zaspávam. Oťažieva hlava, prsty sa pletú, no musím to dokončiť, ďalší riadok, verš. Amen. A je to. Ticho sa nemá kam podieť, cestuje z viečka na viečko, potom po izbe až sadne na myseľ. Znova sa vraciam do časov detstva a lások a prvých hlások. Až po tretej minúte s tichom sa prejaví ako beštia, ktorou v skutočnosti je. Absolútne prevláda a zneužíva moju podradenosť a závislosť od ticha, kedže skrinku som už zavrel. Kto je sluha, vykríknem, no akoby odpoveďou sa mi stane zánik mojej vety v tomto hnusne hustom tichu. Zase prejavuje svoju nadvládu. Odbila prvá ranná. Ticho ma chce zničiť. A zajtra zase budem mať ráno, ak sa ho dožijem. Ako ticho poznám, zas ma bude nahovárať na samovraždu, ak mi je teda hneďuž  neprikáže. Mám? zahvízdam do prázdnej izby a ticho znova môj výkrik panovačne pohltí. Aby si zomrel, vieš? Nechcem ťa! Zomrel, počuješ? a všetko veselo zaniká. Ach, to zas bude ráno, už len skoro rutinne obmotám tričko okolo krku a zavesím sa lampu so slovami, Vidíme sa večer..

Dračie vajce (Alternatíva)


A: Mal som pri výbere najlepšieho priateľa uprednostniť navigáciu. S tou by som nielenže nezablúdil ale ešte je aj od garminu.
B: Veru, s tou by si sa porozprával.. Ako sa máš?  Po sto metroch odbočka doľava.  Ach, to je milé, zaľúbil som sa do jednej slečny, neporadíš mi? Nasledujúci výjazd..... Máš pravdu, takej ani po kolená...
A: Strč si to, zajtra Valentín a ja v lese s tebou...
B: Neobjímeš ma?
A: Áno, s radosťou, až si oholíš nohy.. Zajtra Valentín a ja nemám nič, keby som aspoň to, ale nemám ani... Môžem jej dať akurát tuto kôru stromu s mravcami.. Vidíš, to nie je zlý nápad, keby som tu mal namiesto teba teraz navigáciu, mohol by som ju zapnúť pre mravcov a tých by do zajtra rána hrablo tak, že by pochodovali do tvaru srdca, na nasledujúcom výjazde... K čomu si mi tu ty?
B: Nelamentuj, slečinka, zajtra si môžeš užiť vášnivé bozky od svojej ľúbeznej, až budeš mať mrožiu kožu na perách...
A: Ak to takto pôjde ďalej, tak ma možno od radosti v noci pomiluje medveď a ako teba poznám, ešte mu budeš za odmenu hádzať maliny.. Maliny, ach, kedy sme naposledy jedli?
B: Jedlo? Už dobrú polovicu dňa nie...
A: Pozri na oblohu, tam, hore, to je nádhera čo?
B: Ahá, už vidím, tebe nejde o medveďa... Taký romantik zrazu? Mám sa oholiť na večer?
A: Strč si to.. Kam teraz?
B: Do všetkých rití sveta... to čo je?
A: Dovoľ mi ťa postrčiť, aby sme v záujme vedy zistili, kam to vedie...
B: Až po vás.. Neróoooooooob...
A: Si mŕtvy? Hej, trojoký?, žiješ?
B:  Tvoj priateľ ťa už čaká dole v pekle...
A: Tak nesmieme nechať diablov dlho čakáť...
B: Čo je to za miesto, cítiš to, vlhkosť na tvári, há? A čo je toto do mačky...
A: Veď to je, hniezdo, ale, do pekla, čo? Čo za zvera to musí byť, veď tu by mohli postaviť tri budovy...
B: A ešte by im vystalo miesta pre ľahký dom presne podľa tvojich chúťok, ty verný milovník...
A: Nepodpichuj a poď zračiť, čo je dnu...
B: Zračiť? Neudrel si sa moc?
A: Strč si to....
B: To je kameň?
A: Neviem, či ja som ten, kto sa udrel... čo rozprávali profesori, keď ty si fajčil listy pred zborovňou?
B: Že v strede hniezda kamene nerastú?
A: Bingo! Ach, ešteže ja som z nás ten múdrejší...
B: A krajší.. No hovor intelektuál....
A: Milý Debil, predstavuje sa vám dračie vajce..
B: Áno, to je možné, presne tak, drak sa prepchá tým úzkym tunelom, ktorým sme sem prišli... A možno máš pravdu, nejaká jašterica prišla do kontaktu s toxickým jedom týchto kamenných stien a vyšlo z nej vajce 72 krát väčšie ako ona sama. Ak si si nevšimol, sú celkom kamenné, toť, nemusím byť géniom ako vaše lordstvo, aby som zistil, že v týchto stenách sa nenachádza nijaká radiácia, ktorá by krútila črevá jašterice do takých tvarou, aby potom vypúšťala oplodnené exkrementy tejto veľkosti...
A: Nechápem, po toľkých rokoch...
B: Níe, žiadna jašterica, to kolibrík, alebo dážďovka, áno, jasné, ja hlupák, ako som si len dovoliť haniť uši génia ako vy, lordstvo, úvahami o nejakej stupídnej jašterici, tak tak, kolibrík alebo dážďovka....
A: Mali byť vyvraždené, považované za tak zbytočné, až sa o nich prestalo rozprávať...
B:  Hallon? Neprítomný pán profesor, stratil sa niekde medzi históriou a križovatkou hlúpych úvah...

piatok 10. februára 2012

Aby všetky jeho časti mohli byť veselé...

Som človek, ktorý robí ľudí šťastnými! Áno, tak, to som si myslel, no pravdou je, že ľudstvo by sa aj bezo mňa zaobišlo. Donedávna som veril myšlienke, že ja som ten, čo odľahčuje, vzdeláva, pomáha a napravuje a stále šíri úsmev, koniec koncov však už to tak dávno nie je. Ľudia sú smutný keď ja som šťastný, ľudia plačú keď ja sa smejem, chce ľudstvo byť šťastné alebo chce aby som bol nešťastný? Keď sa stane, nešťastnou náhodou či správnou konšteláciou hviezd, že sa snáď zaľúbim, osoba, hlavná postava diela môjho záujmu byť do teraz bývala šťastná, stále usmiata akoby teraz chcela smutnou byť, so svojim smútkom ma zoznámiť. Je to tak, že chce poľutovanie, alebo ma chce zosmutniť, kedže sama vie, že som smutný keď ju vidím smutnou byť. Tie chvíľky keď bývam šťastím žiarivý, keď smiech môj duní cez vetra poryvy tie chvíľky sú chvíľami zdanlivo bezduchej zábavy, nikdy nie príliš komplikovanej ba niektorí umelci by ju nazvali zbytočnou. Ja však moje srdca nechávam v tých momentoch hodvábom sa šatiť a baldachýnom odievať. Keď môžem bežať, letieť, spievať bez toho žeby som to musel vedieť. A ľudia zdieľajú moje šťastie len keď mu rozumejú, no aj keď rozumejú nikdy ho nepovýšia nad to svoje, skôr nad svoj smútok by som zračil jasne. Možno len v sebe, možno ich to v skutku zhára, no žiaden z nich nevie, čo skutočný smútok je. Totižto smútok je najhlbším prameňom radosti, sebazaprenie. Nikdy nikto z vás neskúšal povýšiť smútok niekoho iného nad ten svoj? Neskúšal odsunúť svoje nešťastie trochu viac do kúta duše truhlice a snažiť sa rozveseliť priateľskú dušu? To je pravý smútok. Ten smútok, ktorý ma dobieha každú noc, každý jeden deň už skoro celý život povedal by som. To čo odsúvam hlbšie a hlbšie do mojej mysle neskôr ma dobieha a ja smútim omnoho viac ako povrchne smútia moji priatelia. Len nech si uvedomia, že vždy je riešenie. Vlastne toto je riešenie. Ja som riešenie. Radšej ja budem povyšovať ich smútky nad moje šťastie a ich robiť šťastnými, len nech pre všetko na svete neodsúvajú svoje šťastie na úkor druhých. Len nech nemusia zažívať to, čo ja niektoré noci. Smútok je rýchly, rýchlejší než dokážete vy bežať dole kopcom. Radšej vaše chmáry zoberiem ja na seba než vy sa budete chmáriť. A ja to nejako odignorujem, no ľutovať sa snáď nebudem.. Jedna z najmúdrejších vecí, ktoré mi v poslednom období povedala duša milovaného priateľa: Prestaň sa ľutovať! A tak budem snáď môcť odpovedať na žiadanie sveta, ktorý chce, aby som bol smutný, aby všetky jeho časti mohli byť veselé....

sobota 4. februára 2012

Vie byť sebecká?

On nebol normálny, možno trošku mentálne pozabudnutý, telom však nezaostával za normou 15. storočia. Nedal na sebe znať, aspoň to mal v hlave v poriadku, nedal na sebe znať, že ho niečo trápi, že ho niečo teší, skrátka, nedal na sebe znať zmenu. V krajine Mír, v kráľovskom meste v ktorom žil sa tento babrák zaľúbil. Tento človek, svoje meno zanechal v lone matky, babrákom volal sa sám, pretože nik iný ho nepoznal. Žil svoj život, od roľníka k žobrákovi nikdy nie však otrokom. Pomaly, z nohy na nohu, zo dňa na deň prežíval každý moment ako by ho už niekedy prežil, bez významnej zmeny v nálade, pocitu viny alebo prachu špiny. Bosým ho  menovali, kedže topánkami nikdy nezaťažil podľa svojej mienky dostatočne čisté nohy. Chodieval tento Bosý občan kochať sa kvetmi, vôňou záhrad kráľovskej dcéry, maličkou škárou sledovať nový svet jeho mysle. A nechal sa unášať vílami kvietí, kalichmi nektáru na Olymp k bohom. Až raz si všimol samého boha, Helenu Spartskú, ako sa prechádza, ladne sa kĺže pomedzi záružlia, fialky, astry, tulipány jagavé. Záveje vlasov, poodkryl vietor, odhalil tvár a vzal srdce bosé. Babrák tam stál, stál a bez mihnutia sledoval krásu, princeznú Liu. Oblie jej tela vzalo mu rozum, vzalo aj srdce, unieslo Babráka do krajín záľub. Každý deň behával, plazil sa Bosý, do krajín lások, hľadať tú svoju. Princezná netušiacže, špión spoza múra mapuje každý jej krok opätovala náklon jednému šlachnému z krajiny Vír. Čas utekal pomaly, no Bosému cez prsty tiekol vždy keď videl svoju dámu kurtizánoa rozprávať o Brutovi z Vír, mocnom a peknom, s pohľadom ľúbezným. Nerozumel slovám no tvaru úst dávno vedel čo znamená. Sledoval a sledoval, pozoroval. V čase keď už prsteň zásnub zdobil ruky nevesty, prvý krát navštívil Brut svoju nastávajúcu v záhradách zámočných. A Bosý trpel. Zrada a planosť, pochabosť dámy vyhnala Babráka späť v realitu. Toto tak nenechá, zabudnutý Bosý, nenechá aby mu vzal lásku ktosi čo nepozná srdce jeho šlachnej dámy. V mysle mu iskra spravila oheň, zabiť to soka, by bola slobodná. Oslobodiť srdce dámy, ktoré jej vzal Brut, prekliaty syn pekiel, musí zhynúť. Vykresal plán, počká až polovať vydá sa sám, on sa však stane poľovnou zverou. Svitlo ráno lovecké a Babrák už okupoval v lese dubu kmeň. Pripravený zabiť soka, oponenta svojho srdca lásky. V momentoch keď Brut radostne cválal za korisťou padol mu kameň, ako hlava veľká na zátylok a zbavil koňa jeho jazdca. Zbehol Babrák rýchlo z kmeňa a pustil sa k zámku behom avšak jazda jeho soka pribila ho šípom k zemi. Keď dovliekli Babráka so šípom v nohe pred princeznú, recitoval stále: Zomrel diabol! A keď jeho oči uzreli zrak devy zajasal v sláve: Je slobodná. Bez prekliatia srdca. Oči devy slzami zmaľované pozreli bez ducha na vraha lásky, odvrhla pohľad a bežala v záhradu, kde stopila žial aj dušu v jazierku s leknami. Ostal len Babrák navždy trpieť v mučiarni, na dne veže jeho milej s výhľadom na záhradu....