štvrtok 26. januára 2012

Šťastným? Radšej nie.....

Už je to dlho, čo mi ľudia prestali vravieť, ako mi závidia môj úsmev, moje povzbudzovanie v ťažkých situáciách, všetky zbytočné reči, ktoré som zo svojho hrdla chrlil ako drak oheň. Stalo sa, že som pomaly uveril domnienke, že svet chce, aby som bol smutný, priveľa vecí mi sadalo na viečka počas dlhých letných nocí a ako listy za jesene dopadali mi ťažkosti na hlavu. Takto som sa brodil deň za dňom, jeden za druhým, každý deň o čosi hlbšie do svojej duše ponorený. Až som sa rozhodol, že je z tým niečo treba urobiť. Prvá vec, ktorá ma v živote začala obmedzovať bola tá, ktorú som mal najradšej, hudba. . Keď som teda prišiel na koreň najväčšieho červa z jablka mojej mysle, bolo treba vyhútať, kde je prameň ďalšieho problému smútku. Ďalším dôvodom môjho smútku bolo to, že som bol príliš zasnený, príliš som idealizoval, nebol som svetský, nežil som v krutej realite ale vo svojich snoch, skrátka bolo načase skúsiť zvyky konzumnej kultúry. A nakoniec, možno jeden z posledných dôvodov bolo, že som mal nízke sebavedomie, stále som sa z niečoho obviňoval a sám seba tak robil smutným. A tiež som vyzeral každé ráno ako múmia, pretože som nespal z rôznych smutných príčin. A tak som s tým začal niečo robiť.

Takže hudba. Zhodnotil som, že pred spaním počúvam príliš smutné piesne, keď kráčam domov počúvam slzavú hudbu skrátka môj hudobný žáner bol smútok. Ale čo s tým robiť?  Bolo ťažké vymazávať jednu smutnú pieseň po druhej, až mi z môjho playlistu ostala len národná hymna Zimbabwe. A tak teraz chodievam každé ráno hopsajúc do školy znesväcujúc národný symbol africkej krajiny svojim nemiestnym a navyše falošným popiskovaním. Našťastie Žilina nie je rajom emigrantov takže tú skladbu nikto nepozná.

Druhým problémom bolo, že som bol príliš zasnený, tak som začal svetsky deformovať svoju fantáziu. Ale ako? Mal som vraj viac byť so svojimi priateľmi, skúsiť viac svetských vecí, aj keď k tomuto riešeniu som sa dostal až cez svojich priateľov a jednoducho žiť. Takže. Začnem takto, v banke som uzatvoril pôžičku na bývanie, pretože som zo svojho mesačného príjmu nemohol splatiť všetko hírenie, teda bezduchú zábavu s mojimi priateľmi. Ožieračky, kiná, kúpaliská, oblečenie a iné svetské kratochvíľe mali dokonale zavraždiť moju fantáziu, a peňaženku. A tu vzniklo aj riešenie pojmom, skúsiť viac svetských vecí. V jednej nestráženej chvíli, keď už som bol taký ožratý, že som si nevidel pred nos ma priatelia prehovorili, aby som sa dal potetovať. Neváhal som ani na chvíľu z čoho bola takmer ďalšia pôžička na nehnuteľnosť a obrovský portrét Usámu Bin Ládina na mojom chrbte. A ešte niečo. Kamaráti ma prehovorili tiež, aby som navštívil vešticu. Elvíra mi po dôkladnom preskúmaní dlane a hlbokom náhľade do akejsi priesvitnej bowlingovej gule povedala, že o tri mesiace zomriem pri páde na schodoch. Neviem čo si o tom mám myslieť.

A vyriešenie problému sebavedomia? Na sociálnu sieť som uploadol 13 fotiek, kde som do pol pása nahý, fotky fotené o zrkadlo, čo poskytlo mojim priateľom dokonalú zábavu. V práci som zo seba spravil vševedca, ktorému však koniec koncov chýbali vedomosti. A ako to všetko skončilo? Na sociálnej sieti si ma pridalo 21 občanov mužského pohlavia, po väčšine pomenovanými ako Mucinko17, Cmuqicmuq 28 a iné, zjavne v záujme o trvalý či krátkodobý vzťah. A čo práca. Nikto ma už nenazve inak ako sebecký bastard...

A problém s nespavosťou. Ako som už spomenul, vymazal som všetky smutné pesničky, ktoré vplívali na moju myseľ, a kedže sa aj mne po čase zunovala hymna Zimbabwe, stiahol som si asi 80 albumov rôznych tanečných žánrov. To spôsobilo, že teraz namiesto spania tancujem, z čoho ma nebolia len oči, ale celé telo. A nejaký chytrák asi precízne nainštaloval do mojej spálne kameru, a natočil video, ako tancujem zvodnú temperamentnú rumbu so záchodovým zvonom. Teraz sa na mňe smeje polovica národa. Kam mi toto pomohlo.

A aby som nezabudol, od veštby sú to presne tri mesiace, tak vám píšem tento list na rozlúčku, kedže za päť minút sa nešťastne pošmyknem na zamrznutých schodoch uprostred mája. To už som mohol pokojne ostať smutným....

nedeľa 22. januára 2012

Čistý úsmev....


Ten chlapec je famózny.
Nikdy som si nepredstavovala, že môže niekto potešiť moje srdce viac ako on, on, čo ani neviem že ma teší, potešuje, hrá len pre mňa. Chlapec s červeným nosom. Chlapec, ktorý hrá stromom.
Ale mala by som vám ten príbeh rozpovedať celý...

Som umelec. Sama sa za neho pokladám, vyrastala som v divadle, no moje umelecké cítenie ma vždy ťahalo k maľovaniu, holé plátno inšpirovalo moju myseľ... Mám 21 rokov, no nepovažujem sa za zrelú ženu, ženu ako zrelú manželku, a práve preto sa mojím jediný milencom stal štetec. Bývam v byte na celkom rušnej ulici no mám dobrý prístup k lesom nad mestom. A možno práve moja nedostatočná fantázia, ktorá ma často vyháňa hľadať inšpiráciu do tých lesov, mi predstavila niečo, čo sa nenaskytne nikomu, komu to nebolo prorokované. Raz večer, keď už mnoho hviezd vystriedalo tu najžiarivejšiu vrhla som sa beznádejne a so strachu z toho, že som stratila poslednú iskru a chuť do maľby, do lesa. Ten les je hlboký, tvoria ho striedavo vysadené smreky, duby, jasene, agáty, borovice, orechy a mnoho ďalších. Les je starý, pamätá si mnoho spomienok jednotlivcov a takisto mnoho konfliktov človeka proti spoločnosti. Mnoho jeho otcov už zomrelo no a mnoho mladých generácii je teraz pripravených prebrať žezlo. Les si v noci zvykne šeptať tajomstvá, to čo stromy trápi sa dozvie každý, kto nájde odvahu premôcť strach a do lesa vykročiť. Preto sa nečudujem, kedže som jediná, kto do toho lesa takto neskoro chodieva, teda myslela som si, že som jediná. Až raz, zaviedli ma nohy moje k jednej tmavej jaskyni.... Dômyselne bola zamaskovaná kmeňmi dvoch orechov. Vstúpila som a objal ma slabý vánok z hĺbky temnoty. Pokračovala som ďalej a ďalej. Bolo cítiť len morskú vlhkosť sladkej vody. Stále ďalej a ďalej. Strach ostal prešlapovať pred orechovými kmeňmi. Stále ďalej a ďalej, bližšie. Začínam počuť zvuky, kvapky vody sa mi priliepajú na pokožku a jemne vibrujú. Zvuk už bol veľmi silný a vlnenie pokožky celkom nepravidelné. Je to klavír. Pod vodopádom. Našla som to. Klavír pod vodopádom. Spoza skaly som sledovala toho človeka. Prvé konštatovanie: Je to muž. Druhé konštatovanie: Taký smútok nemôže človek prežiť. Nechávala som sa hladiť stužkami melódii, ktoré tvoril v drevenej krabici a posielal vode vodopádu, smútok, ktorý hryzie kosti a mrazí srdcia. Počúvala som tak dlho, až som skoro zaspala, až zvuk ustal a bolo počuť iba dopadajúcu vodu. Rýchlo som vstala a potichu sa rozbehla von z jaskyne. Keď som dobehla domov, zaspávala som s myšlienkou o chlapcovi a klavíri. Po práci som bežala do lesa, so zošitom a ceruzkou. Až neskôr, večer v posteli som si uvedomila, že má na sebe červený nos. Hral len pre mňa, celý večer hral svoju hudbu pre moje uši. Láskal ma ako svoje dievča, ako manželku cez svadobnú noc. Úplne nežne a bez dotyku. Chodievala som do jaskyne celý mesiac, každý deň hral niečo iné no zakončoval vždy tou istou skladbou. Myslela som si, že je to jeho tvorba, no neskôr som ju spoznala. Bola to pesnička z nejakej neznámej upírskej ságy. Dohral a odišiel, tesne po mne. Nedalo mi to, a tak som ho pozorovala aj v bežnom živote. Človek tak veselý, šťastný, vždy pomohol, teda, podľa možností. Stále usmievavý. Bol presne ako deň a noc. Sledovala som ho už druhý mesiac a začala som si všímať niektoré veci. Kruhy pod očami boli stále väčšie a väčšie. Čoraz viac na neho začínala doliehať jeho hudba, smútok prenikal čoraz hlbšie a hlbšie do jeho srdca. Po troch dňoch sa mi zdal tak psychicky vyčerpaný, že som sa o jeho zdravie začala skutočne obávať. Všetko vyvrcholilo, keď štvrtý deň nezakončil skladbou Rieka do teba ústi. Rozhodla som sa, že nasledujúcu noc si s ním prehovorím, povzbudím ho, napomeniem, jednoducho pomôžem. Nastala noc a ja som rýchlim krokom smerovala k jaskyni. Dobehla som bez dychu k vodopádu.... Chlapec ležal na klavíri po ktorom stekala stále teplá krv. V ruke mal skrčený papier, odkaz. Nech už si ktokoľvek, ty čo ma každý večer sleduješ, odkazujem ti tento nos a posledné tóny môjho života, aby nikto nezabudol na krásu čistého úsmevu......

nedeľa 15. januára 2012

Biele kvety rubínovou, krvou prefarbené...


Včerajšok na koni, zarazil ma pocit
Ťažký a smutný, noc v hlbokej noci
Smutný a zhubný, medzi stromy kráča
Orlí duch zavraždí citu lásky vtáča
No vtáča bojuje na rameno sadá
Do smútku sa ponára, na dno ticho padá
Mal som zvláštny sen
V sne bol tento deň
Kráčal som domov, prach plášťom víril
Kráčal som domov, doplniť sily
Uvidieť priateľku, dušu mojej duše
Nechať more obmyť, môjho srdca súše
Kráčal som napäto, priazňou naplnený
Do objatia skromnej, milovanej ženy
Dokráčal som k dverám, hánky bil o drevo
Ťahaný za ruku, šumu lásky spevov
Drevo dvier som odchýlil, v strachu vstúpil domov
Uvidel som v prachu ležať, smrť, strom všetkých stromov
Biele kvety rubínovou, krvou prefarbené
Uvidel som utrpenie, lásku k jednej žene..
A keď som sa zobudil, zabudol som dýchať
bol som ako oheň v daždi, ako vášeň mnícha
slzy mi zapchali hrdlo, zrak mi vzala stena
strach sa zrodil v mojom srdci, strach a jedna žena
tranz mi chmáril myseľ chvíľu, prebral som sa včasne
v hlave sa mi narodili, verše tejto básne
dal som koňa pripraviť, vstúpil som do sály
kde si lord John s Lady Mary, raňajky dopriali
myšlienkami celkom inde, zabudol som pozdraviť
vliala sa mi červeň celkom rýchlo do tvárí
Prestal myslieť rýchlo na chmár, čo mi v mysli blúdil
Vrátil som sa nebadane, zas do sveta ľudí
Po vajíčkach so slaninou odísť bolo správne
Pobežal som teda znova do začiatkov básne
Nevnímajúc krajinu, svet okolo seba
Stratený som bol nad výškou samotného neba
Každým krokom k domovu, strach na myseľ vplýval
Smrť či láska bude tam, domov môj obývať
Docválal som do domova, dvere rozbil rýchlo
No čo oči uvideli srdce mocne pichlo
Videl som oheň, po strome sa šplhať
Videl som krv lásky zrnká prachu hltať
A nad láskou v ohni skrytou postava sa smeje
V očiach láska ruky v ohni, vietor vlasmi veje
Bežím k telu, drevu sveta, padnú na tvár slzy
V tvári toho zla človeka vidím pôvod hrôzy
Moje oči, nos mne rovný, tvár aj telo moje
Dobojoval v mojej duši všetky kladné boje
Zahubil mi lásky drevo, zrazil na kolená
Mŕtvym telom skromnej lásky stojí namyslená
Hnev na seba ,hnev na neho, vstávam  smútku plný
Priložil mu ústa k uchu, zahral pomsty struny
Leží telo bez pocitu, v kŕčoch ticho praská
A v náručí dreva lásky, leží sama láska
Dýka švihla ukončila, pomstila čo mala
A na cestu k drevu lásky srdce odkázala...

nedeľa 8. januára 2012

Môj svet (slohová práca)

Noc vyhnala deň z trónu a mesiac vyrval slnku žezlo moci. Prechádzam sa po lúke, ktorej veselá konverzácia s lesom pomaly utícha. Môj svet začína až v noci. Až v noci môžem vojsť. Prechádzam sa pomedzi steblá jesennej trávy, ktorým robia spoločnosť aj dúhové listy smrekov. Prechádzam sa po staromódnej lúke, ktorú uštipačne pichá namyslený mesiac, ktorý si svoje lúče aj tak len požičal. A hravá temnota noci ma nežne objíma. Hviezdami prehrabáva moje vlasy a oči mi sprisahanecky unáša niekam na západ. Usmievam sa na mladé hviezdy, ktorým k vydaju chýba už len dobré veno od ich skúpeho kmotra slnka. No už je prineskoro, musím ešte prejsť dlhú cestu na miesto odpočinku mojej uťahanej duše. Slušne sklopím zrak a venujem noci zaľúbený úsmev teenagera. Môj svet sa napĺňa nervóznym pokojom starca na smrteľnej posteli. Čím som bližšie tým sa viac trasiem, každým krokom sa chcem vrátiť ku svojej milovanej noci, každý krok trhá moje divé srdce až kým nie je príliš neskoro. Posledný krok oslobodí moju myseľ a môj nepokoj sa rozleje ako jahodový čaj na sklenenom stole. Voda v ňom padá stále rovnako, stále je to ako maľovať suchou ceruzkou vlasy neznámej krásavici. Vodopád. Tajná tôňa mojej inšpirácie, ktorá pije šušťavú vodu padajúcu zo zlomenej skaly utrpenia. Kvapôčka po kvapôčke padá do jagavého jazierka bláznovstva. Sadám si pod vysoký starý strom, ktorý tu rástol ešte keď ja som nemal fantáziu. Sadám si a počúvam. Počúvam hlasy plné láskavého hnevu aj medovej nenávisti. Hlasy mojich nepríjemných blízkych, nenávidených priateľov, opovrhnutia hodných spolužiakov a nadbytočných lások, ktoré tvoria na plavovlasej lagúne brázdy v podobe hladných vĺn už už dosahujúcich okraje sebazničujúceho šialenstva. No takisto počujem milované sestry, ktoré sa mňa smejú, počujem hrkot zvukov samopašných piesní, ktoré sa spolu naháňajú, pletú sa dohromady, spoločne spievajú...  Každý fragment padajúcej vody má inú farbu, úsmevy majú provokujúcu žltú, hlasy nepríjemných blízkych neprítomnú oranžovú, milované sestry lahkomyseľnú fialovú no v momente, keď sa úsmevy či útrapy dotknú nenútenej hladiny jazera premenia sa na farbu tmavú ako krídla straky po dobre uskutočnenej lúpeži. Vzduch v tôni je uplakaný, sedí v kúte, obité detské kolená si túli k brade a v jeho šedivej hlave sa stále obviňuje z ničoho. Aj on chcel byť farebný. Nechápe, že má svoju vlastnú, jedinečnú, nenahraditeľnú farbu. On sám dopustil, aby sa stala všednou. Teraz zato roní zafírovo vráskavé slzy éterickej  postavy.  Čas je tu ako bicykel medzi autami, príliš staromódny na víťazstvo a príliš rýchli na prehru.  Čas je celkom železný, ťažký no aj tak už nadišiel. Prichádzam celkom blízko k vodopádu, jeho ostrá harmónia mi zmáča vlasy a diamantové stuhy sa vlnia po pokožke. Vstúpim až pod vodopád, kde je celkom bezbranná jaskyňa, ako ľalia ukrytá pod bojovnými listami žihľavy. Pramienky stekajú z hora až do tône pričom na poliach kameňa vytvárajú nešikovný portrét vodnej dámy. Tu sa skrýva pokoj. Celkom nahý pokoj. Len si doň zľahka namočím doráňané chodidlá a poberiem sa späť do reality ostatného sveta.