utorok, 18. decembra 2012

Odpusť mi, priateľ...

Drahý priateľ, som tu, pri tvojom hrobe.
Sedím tu, na tráve, pozerám hore.
Vidím ťa smiať sa, no ja som tu dole.
Sedím tu, na tráve, sedím a plačem.
Rozhodol si sa opustiť svet.
Ja ťa chcem objať no teba viac niet.
Drahý priateľ, som tu, pre teba.
Som tu, teraz, keď už ma netreba.
Keď si bol živý, ťažko som spomínal,
nebol som s tebou aj keď si ma objímal,
priateľu drahý, ja ťa chcem nazad.
Som tu a pripravím svet na tvoj návrat.
Prosím ťa, vráť sa, prečo si odišiel
ja ťa chcem tu aj keď tvoj čas nadišiel.
Priateľu, ja už nechcem byť viac živý.
Bez teba je svet zrazu odpudivý.
Odpusť mi prosím, nebol som tam,
nebol som pri tebe keď si bol sám.
Nebol som pri tebe, keď sadla hmla
nebol som svetlom keď zavládla tma.
Odpusť mi priateľ, odpusť ak môžeš,
odpusť a vyber mi zo srdca nože.
Som tu, som sám, pri tvojom hrobe.
Priateľ môj milý, úprimne prosím,
vráť sa a buď tým, čo všetko zmaže
odpusť mi, lebo sám to nedokážem.

sobota, 10. novembra 2012

Súd

Žaloba veku, prehrešok nad slnko
dôsledok z toho vyvodený bude
popový kat je predsedom na súde
kauza je štát verzus pohanský cit
"Zhrešil a trest výšky sedem štvrtín srdca
a týždeň vynútených prác!"
príspevok žaloby našiel pochopenie,
dav vstáva, tlieska na mesiac.

listuje sudca v kuchárskej knihe
kladivom búcha o sto šesť
stromy sa búria, vietor je skromný
kat stále búcha a dav neoblomný
pustil sa na protest za neresť.

Presne tak, plačem, a nepýtaš sa prečo?
načo kaziť rozhovor, načo plytvať vetami
ja predsa rád ostanem neznámym
a teba nesmie trápiť to, čím neznámy sa trápi
koniec koncov zo všetkého ostanú len zdrapy
všetko sa na prach obráti.

A možno v slabej chvíli, keď na kolenách bude
prezradí, čo ho usvedčí
no teraz ťažko je, tu, na poslednom súde
ťažko sa pozerá do očí.
A keď už sála čaká na príchod svedka
proti slzám je náhle vznesená námietka

výsluchy, výpočty, celá zem sa točí,
zlý policajt bije dobrého
namierili zbrane, nadišiel čas mečov,
právnici hrajú o neznámeho "prečo".

Hodiny tikajú, čas ostáva satirou.
sála je plná a dochádza kyslík.
keď sudca vstane, ozve sa výkrik
vulgárne slová mu zohriali dlane
a vopred je jasné to, čo sa stane,
však čo s tým spraviť to nevie nik,
neznámy bude platiť dane
kým sudca vystrúhal pukerlík.

Plieskanie biča a zdvihnutý palec
všetkých je veľa a stále nič
Trojhlavý drak už na stene visí.
Pred chvíľou dohoreli všetky súdne spisy
po hviezde steká modrá krv
pobil sa neznámy za svoje city.

Však nakoniec prišla chvíľa,
keď prikázali sa postaviť.
Rozsudok v mene tejto republiky.
rozsudlku ukázal holú riť
milý môj drahý, najdrahší zo všetkých,
ten dnešný deň ani nemusel byť!

A tak sa hádajú dve strany mince
bez dôvodu tak padá celý štát
raz darmo, všetko musí zhasnúť
však proti gustu žiaden dišputát..

utorok, 25. septembra 2012

Miláčik, ty si tak šťastná..

Ach, ja mám tak rád ten tvoj úsmev,
tie tvoje roztomilé jamky na lícach,
Prach tvojich očí, mihalnice
tvoj bezstarostný pohľad...

Milujem, len tak sa pozerať,
sledovať, aká si usmiata.
Aká si šťastná, miláčik,
smeješ sa, všetkých zabávaš.

Vidím ťa ruku im podávať,
premáhať únavu,
znova si nespala,
a stále máš energie viac než dosť.

Ty si tak úžasná, miláčik.
Nikdy nie smutná či zmorená.
Dokonalá žena.
Silná a rozhodná.

Nikdy ťa ntrápili pripomienky iných,
netrápil ťa strach zo zlyhania.
vždy bolo všetko dobré, čo si spravila,
a čo si vytvorila zato stálo.

Miláčik, tie tvoje oči,
večne usmiate očká.
ty si tak krásne šťastná
smeješ sa z celého srdca.

Dáš ľuďom všetko a sama nič nechceš.
Aj dušu za nich by si bola dala.
a netrápi ťa, že neďakujú
vieš, že všetko sa ti raz vráti.

Nikdy si sa nesťažovala
nikdy si nikomu nevešala na nos
problémy, prečo nespíš,
nikdy si nikoho neobťažovala.

No ja to vidím, miláčik,
ja vidím, že si prázdna
Vidím ti do duše, hlboko.
vidím že nie si šťastná

V tom si bol dobrý doteraz,
klamal si ich, verili ti
len tak ďalej, virtuóz.
Večer si to ty,
konečne niekto iný
bez pretvárky a špiny
do rána budeš znova klamárom...

streda, 12. septembra 2012

They


Day he met the one
Just stupid crazy girl
With charm and smile so shy
That day he met the sun

He made more than few errors,
Oh, how stupid he was
But didn´t run a day
He stop regreting of what he does

She loves him as she could,
He made her smile again
Those two were like a torch
As happy as they can

He told her all his bads
Shown all of his soul
She put down camouflage
She shown him all her world

But you must understand
The trouble of her heart
She never felt like this
Love made her torn apart

He didn´t think he could
Find the girl like that
She opened (his) heart of stone
So empty, he was mad

He felt her secret tears
She saw him on his knees
But he had empty heart
And she was torn apart

But problems of theirselves
Were too big for ignorance
They were divided
They needed second chance

She cried, she needed help
Was scared of closing eyes
The fear of broken heart
Made her believe in lies

She gave him all her love
He wanted something more
She couldn´t pass away
He killed all what she want

He was so blind to tell,
He was lost in himself
Didn´t know what he knew
Just love he loved his girl

He gave her all his love
She wanted something more
That night´ve killed his heart
That night have closed the door

She cried, he cried as well
She missed him as she did
He couldn´t sleep the night
Didn´t deserve the light

The eyecontact was hard
Worn mask was only way
Lie to comunicate
The life was part of death

But after all she came
He touched her nervious neck
Told sorry for it all
Told everything will be alright

They started live again
They learnt just how to fly
They learnt how hold each other
And never say goodbye...

utorok, 7. augusta 2012

Hortenzia, Love song?!


Moja milá Hortenzia, viem, že vieš, čo k tebe mám,
Čo už, veď ma dobre poznáš, vieš aký som hlúpy,
 Nuž, vedz, že tento plachý muž, ktorého máš pred očami,
Čo vyrastal ticho, hravý, medzi snopmi sena sám,
Chce ti takto upliesť veniec, nie zo sena, z poľnej trávy,
Veď vieš dobre, prečo.

A tak tuto, medzi rečou, chcem aby si vedela,
Že keď mlčím, sedím vedľa, hoc som sedlák, veľmi rád ťa počúvam.
Ja len, keď po tvojom boku, stojac, a či v rezkom kroku, byť s tebou si užívam,

Lebo, milá Hortenzia, najradšej by som ťa držal,
ako keď je žatva práve, a ja v tráve, hrable točím, pevne, nežne, aj tanečne,
ako balet, čo som videl, rok dozadu v dedine, držať ťa tak nevinne.

Smrdím potom, čo tam po tom, odpudivý je môj vzhľad,
Oči malé, cerím na svet, žiaden výkvet, to som ja.

Moja hlava, dobre vieš to, nie je z tých, čo na kameni, mohli by sa vynímať,
čo už, dobre vieš, že tento človek, hoc je jednoduchý, rád ťa stále objímať.
Avšak, ty si viac než seno, viac než to čo ja mám rád,
Dievča zlaté, tvoje meno, máš ma rada, nech som aký, hlúpy ako morské vtáky,
Viac než  dvestotisíckrát

Hoc ja lásku neviem dobre, neviem ako žobrák žobre,
 neviem čo sa robí vtedy, keď sú dvaja spolu, sami
neviem hrať na „páni, dámy“, tak bojujem s obavami,
No tie rýchlo vyvraciaš.

Možno to, čo teraz píšem, zdá sa klišé, výplodom je fantazijným,
Možno preto, lebo som si včera riadne, hlavu drevom obúchal.
Never zdaniu, stále klame, len sa nechaj unášať.

Sťažovala si sa mi raz, že ty básne nemusíš,
Že sú, a to teda riadne, za vlasy pritiahnuté
Zveličujú radi, to ti vadí, čo je pravda, súhlasím.
no čo zmôže v básni čudo, z trámu čerstvo spadnuté?!

...................................................................................................................................................................

Milovaná Hortenzia, tridsať rokov za nami,
Tridsať rokov, starí jak peň, a to zajtra, ako rátam, svitne iba piaty deň.
No tak vidíš, drahá moja, čoho všetkého som schopný,
Veď som hlupák, bezhranične, od zeme až do neba, hlavne, a to teraz tvrdím, hlupákom som do teba..

piatok, 27. júla 2012

Svetlo majáku...


Spoznali sa, pretože to tak jednoducho malo byť. Ron uvidel Dilly po prvýkrát na mestskej slávnosti. Povedal si, že je to pekné dievča a viac sa myšlienkami na ňu nezaoberal. Bol to pevný, rozhodný no jednoduchý muž. V období napätého pokoja bol on tým najlepším adeptom na post vojaka. Vedel mať cieľ, ktorý za každú cenu dosiahol. Dilly tvorila opak. Nebola tunajšia, no mala španielske korene. Dilly Ronovi predstavili asi mesiac po slávnosti. Pravdupovediac  Ron na ňu už dovtedy zabudol no v ten večer odišli spolu. Začalo to rozhovormi a tak z jednoduchého stretnutia vznikol záujem, zo záujmu vyplývali neustále častejšie stretnutia a častejšie stretnutia viedli k blízkosti. Dilly žiarila, spoznávala nový cit, lásku. Každý moment s Ronom bol pre ňu ako ležanie v korunách stromov, ako plávanie pri mesačnom svite. Keď bola s ním, ona sama nemala význam. Ron bol strohý, veľmi si spočiatku dával pozor nato, aby nepodľahol výplodom srdca. Pomáhala mu v tom aj jeho zväčša otcovská výchova, no ako to už býva, letná láska býva silnejšia než čokoľvek iné.
 Chodievali spolu po dávno zabudnutých chodníkoch, behávali bosí po pichľavej letnej tráve pri východe slnka. Sedeli spolu na skale a sledovali, ako vietor diriguje orchester stromov, prehýbajúcich sa sem a tam. Raz, jedného dňa prišiel Ron pre Dilly a vzal ju za ruku. Viedol ju chodníkom, po ktorom ešte dovtedy nikdy nešla, až sa dostali na okraj útesu. Bola zahalená noc, na nebi nežiaril ani mesiac ani hviezdy. Sadli si a rozprávali sa. Dilly hneď prišla na čaro toho miesta. Pod nimi kričalo more a pred ich očami, asi päťsto metrov žiaril maják. Blikal, jeho svetlo sa točilo a žiarilo do tmy smerom na more. Tú noc si Dillyn denník pamätá ako najkrajšiu v jej živote. Ron ju držal za ruku, hladil jej vlasy, ona ležala na jeho kolenách, hľadeli si do očí, nerozprávali sa, len šeptali. Dilly zažila plnosť svojho srdca.
Všetko sa však zo dňa na deň zmenilo. Prišla vojna, Ron musel narukovať a Dilly bola cudzokrajná prisťahovalkyňa, ktorá nemala v tomto štáte ďalej svoje miesto. Dilly a jej rodina sa skryli, žili v pivniciach a komorách, nikto o nich nevedel a boli aspoň takto v bezpečí. Rozhodli sa, že odídu za more, do Ameriky. Ron nastúpil do 3. Oddielu pod velenie svojho otca. Dostal do ruky zbraň a išiel bojovať, chrániť svoju vlasť. Keď ležal na ubytovni asi týždeň pred ukončením základného výcviku a odjazdom na severný front, nemohol zaspať. Neustále myslel na Dilly. Uvedomil si, že je prineskoro upierať srdcu city, ktoré ho dávno opantali. Poslal jej list, v ktorom sa pýtal kde je, ako sa má. Ona sa mu zverila, že odchádzajú o tri dni loďou do Ameriky. Dohodli sa, že sa stretnú za lesom pri majáku, že sa s ňou rozlúči. Trpel, no srdcu stavali zábrany pevná ruka jeho otca a vojenský sľub.
 Ron ušiel a stretli sa na ich mieste. V slzách mu padla do náručia. Sadli si, Ron pohladil Dilly po vlasoch, pozrel sa jej do očí, pobozkal ju. Povedal jej, že sa nemá báť, že keď to skončí, príde za ňou, že si ju nájde. Nech sa o seba dobre postará. Znova ju pobozkal. Za ich chrbtom zaznel výstrel. Pozreli sa dozadu a z lesa bolo vidno svetlá. V tú noc sa konal záťah proti prisťahovalcom v dedine Guerran. Ron aj Dilly sa rýchlo postavili a rozbehli sa smerom k majáku. Po chvíli hovorí Ron Dilly: „Vezmem ich na seba, ty bež do dediny, cez les, nikto si ťa nevšimne! Viem, čo robím, poznám to tu, ty choď chodníkom, ktorým sme chodievali na jahody, ten skoro nik nepozná!“ Naposledy ju stisol za ruku. „Bež!“ ešte zaznelo a Dilly sa rozbehla druhým smerom. Bežala, v očiach mala slzy, no nebol na ne čas. Ron sa tiež rozbehol do lesa a ako to naplánoval, hneď ho začal nasledovať početný rad vojakov. Niečo však nepredpokladal. Vojaci sa rozdelili a rozbehli sa aj za Dilly. Rona dobehli a zrazili na kolená. Ku hlave mu priložili zbraň a kričali, aby ostal bez pohnutia, kým príde veliteľ. Vo chvíli, keď prichádzal ku miestu, kde kľačal Ron, jeho otec, z lesa vybehla Dilly, prenasledovaná tromi  vojakmi. Pozerala dozadu, potom však obrátila zrak pred seba a uvidela Rona. V tom momente vzduch prerezal zvuk výstrelu. Vojaci, ktorí chránili kapitána pokladali ženu, bežiacu smerom k nim za ohrozenie. Bezvládne telo Dilly sa zosunulo Ronovi k nohám. V tom momente sa preňho zastavil čas. Krv pomaly vytekala skrz ranu na jej krku a Ronovo telo prebodával neprítomný sklenený pohľad.
Od toho momentu Ron zatrpkol. Prestal sa o všetko svetské zaujímať. V mysli ho už trápila len Dilly, mŕtva Dilly. Spomínal na všetky chvíle, ktoré spolu strávili. Na všetky miesta, ktoré našli. Spomínal na vôňu jej vlasov, na záblesky, jemné lístočky hnedej farby v jej silno zelených očiach. Spomínal nato, ako dala pochabá láska strohému a obmedzenému mužovi slobodu. Zmieril sa so smrťou, vo vojne chcel zomrieť a nájsť si čo najrýchlejšiu cestu k Dilly. Smrť mu však neumožnila pokojný a rýchly odchod a nechala ho čakať až do stareckého veku. Vojna skončila a Ron si našiel cestu do Guerran. Vyhľadal a stal sa pomocníkom správcu majáku. Starý správca čoskoro zomrel a maják týmto patril len a len Ronovi. Každý večer chodieval na okraj útesu počúvať vlny. Každú noc  sa rozprával s vetrom, ktorý nosil jeho správy do nebies jeho milej. Na mieste, kde zomrela, postavil drevený pamätník. Každý deň celých 35 rokov. Jednu noc trafil do veže majáku blesk tak, že sa jedna časť zosunula do mora. Smrť tej noci vzala Rona za ruku a dala mu pokoj. V tú noc sa Ron konečne stretol so svojou milovanou Dilly.

štvrtok, 26. júla 2012

Už to konečne stíchlo. Sedím sám, oh, konečne ma nechal svet dýchať si rytmom, ktorý si určím. Otváram a zatváram oči. Skúmam očami prostredie, ktoré je až príliš známe môjmu mozgu, ktorý si zrejme na toto obdobie vybral dovolenku, kedže sa mi nedarí napísať ani jednu jedinú úctyhodnú stať pre moju knihu. Za oknom sa niečo pohlo. A konečne sa prebudil. Z rukáva vysipal 5 alternatív a poviem vám hneď k nim aj pripojil opis vraha či zlodeja, o ktorého sa potencionálne jedná. Niektoré veci skrátka nemôžete nechať len na mozog, teda rozum. Ja osobne, aspoň si to myslím, to mám prehodené, teda nie v hlave, ale celkovo. Viac rozmýšľam srdcom, ako hlavou a aj v tejto situácií srdce nahrádza rozvahu rozumu. Oh, ďalšie zistenie, ja čosi chrúmem, a chrúmem do rytmu, no nie do vlastného, do predom určeného, ach, posraný svet, zase si si ma našiel. Nástenné hodiny. Tik Tak. Zase sa to vonku pohlo, tento krát to už nebolo len 5 alternatív, ale 7 a pripája sa aj divá zver. A čo tie hodiny? Kôš, ten kôš na mňa zazerá! Prestaň! Hlúpe steny, už ani tie nechcú pobudnúť na svojom mieste, poviem vám, ak na mňa to zrkadlo ešte raz žmurkne, zabijem ho! Zhaslo svetlo! Len ja a tie podlýzavé hodiny. Dobre vedia, ako mi to udiera na podvedomie, ktoré som, pokusmi a bližším skúmaním, objavil v zadnej časti temena, dola napravo. Raz Dva. Trasú sa mi ruky. Prečo sa mi trasú ruky. Už zase nadobúdam stav neprítomnosti. Moje telo je tak zohavené touto nočnou hodinou, mal by som ísť spať. Tak on si dovoľuje vykecávať so slečnou z pekárne. Dávno do nej je zakukaný! Ja to predsa viem, veď sa poznám! Prečo je tá myš, elektrická, počítačová myš, naopak. Prečo neleží tak, ako bola stvorená. Kto s ňou manipuloval? A tie vankúše! Veď to je organizovaný chaos! Mal by to upratať a nie len ťukať do toho svojho hlúpeho notebooku. Oh, on práve objavil pozadie svojho notebooku, a ako impozantne sa zatváril pri pohľade na tú počítačom upravenú karikatúru prírody. Isto ho pochytí za chvíľku písanie básní. To tá pekárka! Dám pozor, aby sa s ňou prestal stýkať, škodí mu to. No dobre, idem ho vyhnať spať, vidíme sa ráno...

nedeľa, 22. júla 2012

Chlapec, ktorý maľoval hviezdy..(Ako sa voláš?)


Kapucňa na tvári, do ktorej nik nevidel. Keď niekto spomenul meno Wiliam Donn, myslel tým tmavú siluetu, tajomstvo, ktoré nikoho nezaujímalo. Nemyslím si, že by nemal byť čím zaujímavý, no skôr nemal pre koho. On sám však bol so svojim životom spokojný. Ľudí si idealizoval ako nemé tvory, ktoré ho milosrdne vynechávajú z kruhu zloby. Dobre poznal faloš, vypočítavosť a iné základné črty ľudstva, no tie nepoznali jeho. Čím však bol tento ignorovaný fragment spoločnosti zaujímavý? V škole prospieval, nikdy nie významne no dostatočne. Po škole sa však vždy stratil. Rodičia, ktorí trávia noci v profesii znamenajú slobodu a práve sloboda ho doviedla k talentu, o ktorom nemal nik vedieť no všetci ho mali vidieť. Ako som už predstavil, rád sa túlal po lese, ktorého hranica tvorila provizórnu bariéru, ktorá chránila jeho dom od zhubných vplyvov spoločnosti. Čo však strach? Silueta má pár chýb. Zakryje tvár a zreteľné črty, no obrysy vymaľuje dosť jasne nato, aby mohla svetu ukázať náramok. Kožená šnúrka, na ktorej visel neohrabaný kúsok dreva. Keď mal 7 rokov, prisťahovala sa jeho rodina do Howl. Dom stál ďaleko nad mestom. Keď jedného dňa rodičia vybaľovali, poslali Willa hrať sa do lesa. Pochopiteľne, zvedavá fantázia malého dieťaťa zaviedla Willa ďaleko, mimo dohľad rodiny. Slnko rýchlo zašlo a na les padla tma. Rodičia Willa hľadali, a keď ho našli, sedel pod najhrubším stromom v lese, hompáľal sa dopredu a dozadu a v ruke zvieral malý, ostrejší kus dreva, triesku. Vždy, keď do lesa išiel, bral si triesku so sebou až mu ju rodičia dali na 10 narodeniny ako náramok. Dobre, však vráťme sa k podstate jeho daru. Will chodieval do lesa každú noc. Na východnom okraji lesa, zďaleka však nie na hranici, bola malá skalná vyvýšenina. Nesiahala nad vrcholky stromov, no dosť sa k nim blížila. Úplne na jej vrchu bolo umelcovo miesto. Miesto, kde tepal hlasom hviezdy a maľoval ich na sklo nebies, na tmavý podklad ničoty. Každý večer prišiel na vrchol skál, ľahol si a tvoril. Nezapisoval, nepotreboval zaznamenávať. Noc si všetko pamätala. Tvoril až do dňa... Presne tak, jedného dňa, neznáme dievča, zrejme spolužiačka z inej triedy, nikdy ju predtým nevidel, jedného dňa mu dala otázku. Ono, situácia bola takáto: Spadlo jej pero a odkotúľalo sa smerom k Willovej lavici, jednoducho chcela, aby jej ho podal, urobil nútenú službu verejnosti. „Ako sa volám? Ako sa volám?“ pýtal sa v ten večer na skalách Will. „Prečo práve meno? Nestačilo len: Daj sem! Alebo: Podaj mi to!?“ a stále dokola. V ten večer nestvoril nič. Bol príliš znechutený. Do jednoduchej ľudskej rovnice niečo nezapadalo. Na niečo musel zabudnúť. Na druhý deň znova rozmýšľal, na čo zabudol, prečo sa pýtala na meno, prečo jej vôbec padlo pero. Stále len rozmýšľal. Will nepoznal ľudí natoľko, aby vedel, že niektoré veci sa skrátka dejú bez podnetu či logického vysvetlenia. Tak ako dýchanie, reflexívne. Nevediac tento fakt Willa zmárali úvahy o jednoduchom „Ako sa voláš?“ Štvrtý, piaty deň, stále nič. Trvalo vyše troch týždňov, kým zvážil všetky možné alternatívy a keď vylúčil aj ten posledný racionálny fakt, vyšla mu láska. Láska prinútila to dievča opýtať sa na meno. Láska. To dievča je do neho zaľúbené, zaujíma sa o neho. Pre Willa to bol úplne nový pocit, byť milovaný dievčaťom. Verte či neverte, zahmlilo mu to myseľ. Od toho dňa rozmýšľal len nad tým, ako sa volá ona, čo robí vo voľnom čase, či vôbec vie, že na nebi sú v noci hviezdy. Predvídaním a idealizovaním dospel k faktu, že sa musí volať Siria, keďže to bola najžiarivejšia zo všetkých hviezd na severnej oblohe. Ďalší deň si bol istý, že Siria maľuje obrazy a spieva takisto ako on. Tretí deň zložil pieseň o tom, koľko majú toho spoločného. Pokračoval by ďalej, keby neprišiel zlom, niečo zlé. V to ráno ju videl, ako ruka v ruke kráča smerom do učebne s nejakým mužom, ktorého nikdy predtým nevidel. V tú noc zaspieval svoju poslednú hviezdu a dospel.

nedeľa, 10. júna 2012

K téme

Sedem ľudí, Sedem hriešnych sa mi prihovára,
Sedem zatratených chabá nádej ticho zhára.
Celý život, každý jeden, zabíjal a vraždil.
Nie každý však vinu mal no do pekla šiel každý.

To ich život, pokrytecký, hýrili a pili.
Tancovali so štetkami kým stratili sily.
Boli bohmi na zemi a ľútosť nepoznali.
Tešili sa z beznádeje, zomierali v žiali.

Však pomedzi zuby sa smrti do tváre smejú.
život, ktorý žili nedopísal epopeju.
z hrobov budú vyliezať a duše budú kradnúť
veď svet patrí im a ešte dlho budú vládnuť.

Chytili ma za ruky a do krajiny vedú.
Idú ma predstaviť tomu skazenému svetu
na ceste im každý tlieska, spievajú im ódy
z korýt riek pred nimi bežia všetky kvapky vody.

Zvelebená buď
ó veľká majestátna smrť.
Nedovoľ mi na hriechy tak rýchlo zabudnúť!
Len nech trpím,
pekne prosím,
nech mám na pamäti,
že keď so mnou títo skončia nič mi nezasvieti.

v duchu vzývam, prašnou cestou, nepoznajúc vinu
vonku šťastný, na krku už cítim gilotínu.
dvorný klaun už páku ťahá, železo sa kĺže
moja hlava ovenčená krvou ako ruže.

a tí Siedmi pokračujú, smrť klaunovi máva.
ohne šiju, stlačí páku, slobodná je hlava.
ďalšia duša do košíka, hurá, sláva veku.
tak prichádza ľudstvo o svoju hriešnu útechu.
bezvýrazné tváre kopia sa pod gilotínou.
Matka katom otca, otec pozabíjal synov.
a tak celé kráľovstvo sa pobralo ku smrti.
Aké krásne ľudstvo zrazu je, keď nieto ľudí.

hrajú husle samotné a klavír ticho spieva
oheň pokojne tečúcu vodu povyhrieva.
Faloš, Smilstvo obývajú, teraz prázdne domy.
Kde-tu začuť, z hrdiel mŕtvych, zdrvujúce stony

O chvíľu však všetko stíchlo, prízrak na kraj padá
ľudstvo poslúžilo ako veselá návnada.
sadla noc a mŕtve duše smrtku objímajú.
Zomreli na ceste k dávno sľúbenému raju.

pondelok, 7. mája 2012

Rošády sľubov

Stojíš tam
až príliš sám
a dážď padá
nič nezvláda myseľ slabá

hlava kĺzavá
dole sa pýta
lano ju ľúbi
lano ju chytá

s kým jazyk spáva
objíma páva
zuby sa hryzú
vďak za remízu
rošády sľubov
škrípavých zubov

podvádza ušnica
zahla mihalnica
celá si zvodná
pijem až do dna
zatváram dvere
lásku dám pere

Čo o mne vieš?
Čo smieš, čo som ti dovolil?
a čo chceš?

Tie tvoje oči
a iskry v nich
smiech odsúdených a bezvládnych

zamŕza atrament
zhasína svet
lampy sa hrajú
štetky spievajú

spoločenské alibi
nikdy nemalo chyby
a ty stojíš tam
až príliš sám...

nedeľa, 22. apríla 2012

piatok, 20. apríla 2012

"Ja rastiem mami!"

"Ja rastiem!" zakričala malá ľalia a zdvihla krehkú hlávku smerom hore, k mame, ktorej včera čepele tohto sveta odhryzli hlavu. "Ja rastiem mami! Prečo nič nehovoríš?" pýtala sa, no listy jej zabraňovali vidieť, že jej mama je už dávno preč. "Čo ťa trápi, mama, že sa so mnou nerozprávaš? Prečo sa na mňa nepozrieš, prečo ma nepohladíš? Asi máš zlú náladu a nechceš, aby som ju mala tiež. Mám ťa rada, mama." Ubehli tri dni a malá ľalia stále dvíhala hlávku smerom k nebu a pýtala sa mami, ako sa má. Tri dni ju zožierali výčitky svedomia, že spravila niečo, kvôli čomu sa s ňou mama nerozpráva. Tri dni jej každý deň rozprávalo, čo ju potešilo, čím chce byť, keď bude veľká, ako veľmi ju má rado. Pýtalo sa jej, na rozličné veci, no bez odpovede. Na štvrtý deň zžltol prvý list. "Mama, ty i chorá? Donesiem ti liek! Postarám sa o teba. Len mi povedz, čo mám robiť. Uvarím ti čaj, zavolám doktora. Mama, čo mám robiť? Prečo nič nevravíš? Mama, nebuď chorá! Mama!" a oprelo svoju hlávku o stonku, z ktorej sa pomaly vytrácala zeleň. Celú noc sa snažila bdieť a dávať pozor na umierajúcu stonku, poslednú pamiatku mŕtveho tela. Na piaty deň zžltla celá stonka a na šiesti deň sa zvyšok ľalie zosunul na zem....

utorok, 17. apríla 2012

Surreal Secret


Vstúpil som do miestnosti. Tmavá, vlastne to bolo len ohraničené nič. Asi päť metrov predo mnou som rozpoznával dve siluety. Bol som celkom vystrašený, vlastne by som to skôr nazval napätím chvíle než strachom. Pristúpil som bližšie, keďže zvedavosť premohla prípadné obavy. Bližšie a bližšie až som bol tak blízko, že som spoznal obe postavy. Naľavo ležal Diabol v kŕčovitých bolestiach a pomedzi bolestné výdychy, ktoré mu driapali pľúca sa z neho drali slová. Naľavo sedel Ježiš. Oči mal sklopené, kolená si tisol ku brade. Vyzeral ako dievča, ktoré zmoklo v studenom jarnom daždi a nemá kam ísť. Pristúpil som o krok bližšie ku skuvíňajúcemu klbku krvi a mäsa, až tak blízko, že som bol schopný rozoznať, čo hovorí. „Zabi ma, prosím, zabi ma. Nenechaj ma viac trpieť. Zabi ma.“ A hlavou mykol smerom do temna. Až teraz som si všimol dýku odrážajúcu svetlo, ktoré prišlo odnikiaľ. „Zabi ma, prosím!“ opakoval a jeho dych nadobúdal piskľavý melódiu, ktorú je počuť na bojovom poli, keď prebodnuté pľúca naprázdno sajú vzduch. Zvuk predurčujúci istý no veľmi krutý koniec. Nevedel som, čo mám robiť. Vidieť tú stvoru mi naháňalo strach no tisli sa mi slzy do očí. Urobil som pár rýchlych krokov k dýke a sňal som ju zo stojana v tme. Postavil som sa nad Diabla a bol som pripravený bodnúť. Vlastne som aj pár krát bodol, no Kristus ma prudko odhodil dozadu a zreval na mňa hlasom, ktorý pocítili všetky moje kosti. „Nesmie zomrieť! Nemôžem bez neho žiť! On je ja!“ Ležal som na zemi a v ušiach mi doznieval hrom, ktorým na mňa skríkol Kristus. V tú chvíľu som nevedel čo mám robiť. Chcel som pomôcť Diablovi, ktorý umieral pred mojimi očami no nemohol som obísť Krista. Úcta bola preč. Bol to len jeden z davu, prekážka. V momente nezavažovalo nič. Vedomie zla, ktoré Diabol spôsobil či hodnota dobra, ktoré Ježiš umožnil boli preč.  Vstal som a Kristus už znova sedel na svojom mieste a sledoval telo v šoku ležiace v kaluži krvi. Prešiel som okolo neho a postavil som sa nad telo Diabla a bodol som. Bodal som a bodal no Kristus vždy čakal na moment, kedy by to mohlo Diablovi sňať utrpenie a v pravú chvíľu ma znovu odhodil. Po treťom pokuse už Diabol takmer nedýchal no Kristus bol pevne rozhodnutý, vzhľadom na Diablov stav a na piskot, ktorý sa dral z jeho pľúc,  že ma k nemu už viac nepustí. Prišla moja šanca. Vstal som a rozbehol som sa proti Kristovi. Keď som bol na vzdialenosť troch krokov pevne som chytil dýku a vyslal som ju smerom na Kristov krk. Dobehol som k Diablovi a silným trhnutím som mu zlomil väz. Obzrel som sa dozadu a zazrel som prúd krvi valiaci sa z rany na Kristovom krku. Pozrel som so súcitom na telo Diabla. No v momente krv, v ktorej sa máčali jeho vlasy začala bublať, ako horúci olej. Ustúpil som o krok vzad no z Krista sa stal prach, ktorý som ja teraz nohami rozhrabol. Prudkými pohybmi teraz plný strachu som stále cúval a cúval až som narazil na odpor neviditeľnej bariéry a zosunul som sa na zem. Z tela Krista vystúpil plamenný duch a hlasným smiechom mi trhal ušné bubienky až som si musel zakrývať uši. Až teraz som si uvedomil, že duch Krista, vznášajúceho sa nad bezvládnym telom Diabla plače. Tma sa začala meniť v plameň a Diablov smiech sa stával čoraz hlasnejším. Duch Krista zmizol a ja som sa ocitol v pekelných hĺbkach podsvetia. Diabol ku mne pristúpil a bodal mi do pľúc až kým som neležal v podobnom stave na zemi, ako Kristus. Kopal do mňa no ja som nemohol zomrieť. Až do momentu, ký mi Kristus nezlomil väz.

utorok, 3. apríla 2012

Tisíc slov

Odišla si ako ranný vlak do Peterscreek. Ako ranná hmla. Ako leto v septembri. Vnáram sa do spomienok na barovom pulte u Lewisa. Na predvčerajšiu noc, na včerajšie ráno, na tvoj úsmev, na tvoje vlasy, na vôňu neznámeho autora. Na všetko najkrajšie čo som zažil, na teba. A už ani alkohol nepomáha. Lewis mi naleje poslednú a mňa pohltí noc San Francisca. Otváram dvere. Pri fľaši vína sa píše lepšie, pri flaši vína sa myslí lepšie... A na papieri sa objavujú slová, jedno za druhým, tretie za štvrtým až tisíc. Tisíc slov....

Srdce

Ukáž, čo ma trápi
ukáž moje srdce
bodni zľahka, nech nekričí
je ho viac než tucet

Bodni slečna, bodni rýchlo
bodaj, kým vydýchlo
len sa netráp, nie je tvoje
kašli na postoje

Zober si ho, načo mi je
veď len pre to tvoje bije
zober si ho, opeč, upáľ
rozdávaj a nebuď skúpa

do kúta ho s citom polož
používaj ako rohož
pomôže necítiť strach
nechaj naňho padať prach

urež žily, utni tepny
ulož po častiach do debny
na kocky ho nakrájaj
nech pocíti čo je raj

nedobre si sa starala
nedobre si obrábala
srdce v prachu nedobilo,
nedobilo, rovno zhnilo....

streda, 28. marca 2012

Hlupák svetu..


Pozrel sa na svet, ktorý mu už teraz bol dlžný viac ako mohol splatiť. Pozrel sa na majestátne znaky spupnosti niekde v diaľke a panoráma kovových ihiel ničiacich podstatu, pardon, zvýrazňujúcich hlboko plytkú podstatu ľudstva. Zavrel oči a odletel v náruči smrti do diaľav mimo svet nechápavých monstier, sebeckých obľúbencov, zbytočných citov a hlúpych sĺz. Neostal nič, len papier.

Tak, a tu máte čo ste chceli
Ležím na trávniku, v tvári trochu biely
Mŕtvolný zápach, áno, to vám zanechám
Ľúbil a miloval a aj tak som zomrel sám
Spáľte prosím všetky moje diela
Ako ste spálili cesty do cieľa
Usmejte sa konečne, o hlupáka menej
To je to čo pribudlo tejto spoločnosti vernej
Tešte sa, radujte, pokrytci a štetky
Román môjho života už prišiel o zápletky
Zatancujte veselo, na mieste kde ležím
So mnou pôjde do zeme aj to v čo stále verím
Zhorte všetky tiché lásky a skutočné city
Dnes sa verí iba v sex čo nie je nikdy sýty
Zborte všetky slušné domy, povraždite dámy
Lebo sám ste iba vtedy keď už nie ste sami
Odkazujem svetu krásu, radosť mojej tváre
Postavte si pre mňa za mňa mne na hrobe hárem
Veď ste svätí, kde je problém, vám sa nič nestane
Obmyte si ticho ksichty, zbožne spojte dlane
Ukážte sa všetkým chudým, že ste viac než oni
Vy ste sláva tohto sveta, čo všetkému tróni
Zregrutujte všetkých schopných, poďte, veďte vojny
Veď zomierať budú iní,  život váš pokojný
Iba jedno vám tu kážem, potkany a krysy
Nechajte si všetky kresby, všetky moje spisy
No čo skrýva maska, výraz, nech je zahalené
Venujem to všetko čo mám prvej ľahkej žene
Nechajte ju, milovanú, nechte jej pôvaby
Nechajte ju s vetrom odísť, nech sa viac netrápi
To vám kážem, nie vás prosím, urobte tak lebo
Nájdem si vás po jednom a spálim krajce chlebov
Nájdem si vás, zo záhrobia, vezmem vaše deti
Potomkovia dotrhaný bez náznaku pleti
To nie je čo by sa zdalo, či šlo podľa módy
Rozkopem a veľmi rád všetky vaše rody
Čo je vaše prestane byť, vy budete revať
Ale ja vás prinútim mne na pohrebe spievať
Lebo ak sa niečo stane prvej ľahkej žene
Zhorí všetko v čo veríte, všetko v mojom mene
A tak končím spoveď svetu, hyenám a supom
Ostáva len mŕtvy hlupák v tomto svete hlúpom....

utorok, 13. marca 2012

Pozri sa na hviezdy, dnes žiaria pre teba


Pozri sa do neba, pozri na hviezdy tmy
Miesta čo hemžia sa dušami bielymi
V tme hľadáš tvár, len náznak úsmevu
Spev mŕtvych ľúbiacich pobáda do spevu
Pozri sa na hviezdy, dnes žiaria pre teba
Pozri sa na svojich, pozri sa do neba
Na čo ste prežili, na chvíle radosti
Oči nad kolískou aj časy trpkosti
Počúvaj pozorne, pozeraj na výšku
Počúvaj raduj sa, sú stále na blízku
Počúvaj smiech a plač, počúvaj potichu
Počúvaj ľúbiacich, pri každom výdychu
Tep srdca blížneho, usmej sa, neplač viac
Počúvaj, pozeraj s radosťou na mesiac
Zabudni na smútok, pocit po pohrebe
Nechaj ich nech prídu sem dole, ku tebe
Spomeň si na ich tvár, na črty, obrysy
Spomeň si na oči, na duše nápisy
Spomeň si na časy, keď ste sa hrávali
Spomeň na chvíle keď hrady ste stavali
Spomeň si na leto, vôňu kukurice
Na prácu na poli, no bozky na líce
Počúvaj hlasy tých, čo dávno odišli
Počúvaj hlasy tých čo máš furt na mysli
Spomínaj potichu, na okraj na plášti
Obaja spoločne kosili na daždi

Spomínaj na leto, na pasce na myši
Objatie mŕtveho bolí a utíši
Veď je tu s tebou, teší sa, drží ťa
Ver že mu ty nikdy nebudeš na príťaž
Spomeň si, kto ti bol najlepší kamarát
Od Boha, mal si ho tak veľmi, veľmi rád
Pozri sa do neba, pozri mu do tváre
Pozri na spomienky, prípitok na kare
Spomeň si na cestu, rady čo dával ti
Na letnú lenivosť, na rýchle záhaľky
Rozlúč sa, bez plaču, zahľaď sa na obraz
Neboj sa, neplač viac, neboj sa, prídeš zas
Pozri sa na hviezdy, dnes žiaria pre teba
Pozri sa na svojich, pozri sa do neba
Ľúbil si na zemi, ľúbiš ich keď sú tam
Sú stále pri tebe, už nie si nikdy sám....

pondelok, 12. marca 2012

Hlupák, Blázon zaľúbený...


Z času na čas sa musí blázon ako ja vypísať
Ak by nie, mohlo by jeho srdce začať celkom vážne hnisať
A po dlhšom pobyte srdca v hnisajúcom stave
By mohol prísť aj o to čo zostalo mu v hlave
A to nesmie blázon ako ja dovoliť
Nechať hlavu pred bránami srdca žobroniť
Nie je to ono, keď v hlave nič a srdce príliš múdre
Potom je šťastný, no jeho hlava, celý deň naňho hundre
Darmo je bláznovi, keď stratil hlavu
Srdce ho presviedča, že prišla hodina, keď našiel presne tú pravú
A hlava hlúpa je, nevie čo sa deje
A kam blázon ako ja v tomto stave speje
Skrátka a iste, niet mu čo závidieť, nedospel ešte k vedomosti
A tak sa vynára otáznik nad otázkou jeho budúcnosti
Pretože aj keď má dievča rád celým srdcom,
Čo z toho keď v hlave stal sa blbcom
Hlava je prázdna a srdiečko plné bije
A ako prasa v žite si žije
A hlavička tupá, bolí
A všetko čo robí, robí proti svojej vôli
Veď srdcu stačí aby povedalo hlave
Že je len jediná v mnohočlennom dave
A blázon ako ja, čo  chce byť viac než iní
Začína robiť celkom nenormálne činy
V hlave mu to hučí a je celkom na dne
Domnieva sa totiž hlava, čo dodať, celkom špatne
Že už nie je tým človekom, koho ona ľúbi
Aby však zachránil scénu, svoje srdce sľúbi
No čo spraví dievča s tým, čo dáš jej dobrovoľne
Zahryzne, pohrdne, zabije, zotročí a všetko pokojne
Lebo Ak chce blázon ako ja mať svoje dievča rado
Ukázať jej cestu tŕňmi, nie ružovým sadom
A dať hlave pár myšlienok,  ubrať srdcu trocha
Vznikne tak pre hlúpu hlavu celkom nová plocha
A vyrastú lesy mysle, fantázie svety
Dievčaťu zas v srdci trošku hodnotnejšie kvety
A tak príde moment, keď nastane rovnováha
Spojí sa tak rovnomerne, ich spoločná dráha
Ak ich srdcia na váš vkus až príliš hlasno trúbia
Nechajte ich, keď sú šťastní, veď sa predsa ľúbia...

streda, 29. februára 2012

Priatelia, som zaneprázdnený

odpusťte, no nebudem sa teraz písaniu venovať až tak stopercentne, vlastne, budem, len to nebudem dávať sem na blog... Ďakujem za váš chapot..

nedeľa, 19. februára 2012

Tiché husle, studený čaj....

Osamel. Osamel spolu s ňou. Pevne, nežne ich zodvihol a pohladil struny slákom. Zahral prvú ódu svojich spomienok. Ranné detstvo. mamine koláče predtým ako ju odvliekli nacisti. Svojho najlepšieho priateľa, časy stavania hradov z kameňov, lezenie po strome.. Husle hrali pomaly a veselo zároveň, nie tak rýchlo, aby sa na hudbu dalo tancovať no zase nie pomaly, aby nedostali hlbokú depresiu. Vlastne, práve naopak. Hrali príliš rýchlo a príliš pomaly, čím napísali prvé verše tancujúcej depresie zvanej nostalgia. Pomaly, pomalšie, tichšie..... Strim s hlbokým vzdychnutím a slzami na duši pritisne si ku perám fľašku so studeným čajom. Sadne si a ticho spomína na svoju mamu a na starých rodičov. Keď padnú prvé slané kvapky na husľové drevo začne sa odohrávať druhá séria myšlienok. Husle objíme, akoby to bolo po prvýkrát a bez nádeje v ďalšie tóny ich nechá spievať druhú ódu spomienok. Kruté časy koncentračného tábora, husle revú, kričia, škriabu, trápia myseľ, dušu.... Melódia sa začína stupňovať, rytmus už je príliš ostrý nato aby bol postrehnuteľný, objavuje sa spomienka na kapitána Freudlina, vedúceho koncentračného táboru v Dražďanoch. Na moment, keď zvolal celú čatu, na moment, keď u neho našli skryté husle, husle kapitána, ktoré ukradol... Melódia sa spomaľuje no je veľmi napätá, s rýchlymi zábleskmi utrpenia.... Pocity odsúdenca pred smrťou...  Strimovi vypadnú husle a s dreveným zacvendžaním s príchuťou očakávaného konca dopadnú na dlaždicovú podlahu, ktorá pripomína bojové pole ruských šachistov. Strim položí hlavu do dlaní a roztrasene v mysli hľadá výhovorku, ospravedlnenie pre svoj činy, pre svoju hlúposť, pre svoju vášeň.... Ostýchavo, previnilo pošepká husliam a opäť začne hrať.... Rezké tóny prázdnoty... Hudba v baroch, krčmách, podnikoch s pochybnou reputáciou... Sloboda..... Slobodu si umelec cení nadovšetko, no nikdy to nie je sloboda, ktorú by mohol dosiahnuť. Trpel publikom, ktoré mal, trpel tým, že on sám bol nútený šliapať po umení, ktoré stvoril... Trpel....Tóny zábavy sa začali stávať len dutými zvukmi, do hudby sa začalo vkrádať temno... Strim teraz ticho spieva svojim husliam uspávanku, hladká ich, stráca prsty v strunách, šepká im slová ľúbosti. Začína ticho vybrnkávať sladké tóny tmavej noci a tak hrá ďalšiu ódu spomienok... Balada o lesnej víle... Víle, ktorá spievala každú noc hymny o ľútosti nad svojimi činmi... Stuhy, ktoré odvíja od strún huslí sa prepletajú, keď je jedna slabá, dve ju podoprú, ponesú chvíľku, no nikdy sa nespoja... každý tón má svoju vlastnú cestu, tak ako myšlienka... Spomína na časy, keď jedol listy a spával opretý o strom, len on a husle, priateľská láska otca a dcéry.... hudba si pomaly našla cestu cez skalnaté pasáže minulosti aby sa mohla stať silnou... Strim hrdo uchopí hrdlo a telo teatrálne stisne hlavou.... zaznie hudba, ktorá zuní v plesových šatách dám a nesie sa na kravatách a  motýlikoch gantlemanov. Hudba, ktorá vznikla aby sama vytvorila novú, ďalšiu hudbu, nikdy však lepšiu od tej starej, prvotnej.... Obdobie hrania na báloch pre dôležitých ľudí... Hudba, ktorá nenapĺňa ducha no dušu. Spoločnosť ľudí s vyšším intelektom, spoločnosť ľudí, ktorí vedia oceniť....  Husle pokračujú odeté do margarétovej róby v podobe melódie valčíka.... Posledný ples, na ktorom hral, ples, ktorý stále prebieha, ktorý je za dverami a čaká, až sa znova vráti najlepší huslista na svete...  Ples, na ktorom sa zaľúbil.... Drevo sa triešti o parket a vydáva zvuky, ako keby každý jeden úlomok mal svoju dušu, ktorá je teraz voľná, no nesmie ísť do miest blaženosti....  Strim sa trhá hnevom no po chvíli vzdáva boj s tým čo miluje... s plačom si líha na črepy svojich huslí a ostrou hranou si prediera krk... Už počuť buchot ťažkých topánok... Už sa otvárajú dvere... Už nemá na výber... Má len dve možnosti ako zomrieť... Strim sa zaľúbil do dievčaťa s najzelenšími očami na svete... Zaľúbil sa úplne bezhlavo, až takmer pri pohľade na Meliu prestal hrať.. Cez prestávku išiel za ňou, teda chcel.. Pristúpil k stolu a pozdravil sa.... Melia pobozkala veľkého kapitána na vedľajšej stoličke a on v ňom spoznal človeka, ktorému pred rokmi ukradol husle...

sobota, 18. februára 2012

Nech sa páči, Páni a Dámy.. Ako sa stal Galileo svetoznámy....

Pohľad sa rozostrí, do hlavy príde
Až vtedy na svetlo sveta podíde
Ukáže pravú tvár, čo skrýval dlho
Odhalí pôvod nespavých kruhov
Otvorí, nahmatá, naleje vypije
Narýchlo zatvorí, potichu prežije
Dúšok po dúšku z okna sa díva
Dúšok po dúšku, po liter piva
Okno už tancuje nalieva ďalej
Obrovské myšlienky v hlave primalej
Tak pozerá Galileo von z okna cez dvere
Porezaný fantáziou na sklennom zádere
A pije ďalej, veď čo keď mu chutí
Veď len nech pije, keď srdce mu smúti
A čo keď dojde, keď prestane tiecť
Keď sa čas začne prenikavo vliecť                
Keď stratí pointu, ktorú nikdy nemal...

Vráťme sa pred počiatok, do chvíle keď prestal vnímať
Keď jeho mozog začal už len siluety snímať..
A snímal ich tak dobre až
Mu v mozgu spravil pláž...
Galileo sa kúpe, čvachtá, skáče
A pláž jeho rozumu od radosti plače...
Až sa čvachtal príliš ďaleko, spustil zrak od brehu
A narazil na žraločiu, dobre známu, neho...
Krute rýchlo precitol zo sna jeho mozgu...
Z loďky jeho predstáv spravil potopenú trosku...
Uvedomil rýchlo sebe, že kuká na dvere
A tak rýchlo v nádeji a potrhanej viere
Ušiel nimi von do noci, padol tvrdo na zem
„veď som nevypil tak veľa, vstanem, aj keď vládzem“
Avšak keď sa jeho pohľad s čiernou nocou stretol
Rozum tohto génia sa dosť rýchlo rozplietol
Priložil si prázdnu fľašu blízko k očnej guli
A tak sa stal tým koho oslovujú prvý
Presnejšie prvý čo sa cez sklo zahľadel na nočnú oblohu....

štvrtok, 16. februára 2012

Blázon (alternatíva)


Blázon
Scéna v škole, Moe sa usmieva, teší, no so smútkom v očiach.... Prestrih a Scéna doma......
...................................
Scéna Bláznova Izba
A: Ja ťa vlastne obdivujem.. Ty si skutočný bojovník, všetko, čo trpíš, trpíš štvornásobne, všetko čo ťa bolí ťa bolí štvornásobne a aj tak sa štvornásobne usmievaš...
B: Ide ti to, to má tuto priateľ pravdu, takto dlho ich presviedčaš, že nie si blázon, ž si normálna ľudská bytosť, dokonca že si dobrý, a ide ti to, veria ti...
C: A bodaj by neverili, veď má nás, on nie je nič, bez nás by nestál ani za pohľad a nieto ešte za úsmev, pchá, on si nezaslúži nič, žiaden obdiv, pozrite naň, troska..
Moe: A aby som nebol, hlupáci, každú noc ma trápite, omnoho viac ako ostatok sveta, každú noc ste mojimi najhoršími priateľmi, každú jednu prekliatu noc..
B: Ty sa opovažuješ skákať mu do reči, tu máš, aby si na nás v dobrom spomínal...
C: Áno, tu máš, len si to uži, ty so svojim hereckým talentom, a pekne do tváre, nie len na miesta ktoré dokážu zahaliť šaty, len pekne na tie viditeľné, aby to všecia poznali...
B: Ukáž sa, aký si herec, aký si prefíkaný, akú výhovorku si na toto vymyslíš....
Moe: Nechajte ma, vy ste len vzduch, neexistujete, tak prečo ma to bolí... Prekliate duše, prekliaty ja...
A: Od tej nehody si na svete sám, úplne sám, len ja a moji dvaja priatelia a aj tak si nás vôbec nevážiš...
B: Dobre hovorí,  odvtedy, čo ti zomreli rodičia si úplne sám
C: Aspoň nemusí vymýšľať výhovorky pre najbližších.. hlupák je to...
A:  A tie kruhy pod očami, chlapče, mal by si sa vyspať... nerobí ti dobre že tráviš noci inak ako spánkom
Moe: A čo mám robiť, ste tu vy, bez vás by som si pospal, kde je pokoj...
C:Pokoj? On snáď žartuje, hlupák... Pokoja sa mu zachcelo...  My sme pokoj, iný nejestvuje a nikdy nejestvoval...
A: A ešte jedno mu treba vziať... Stále žije...
B: Toľko krát myslel na samovraždu, toľko krát už chcel skočiť s povrazom okolo krku..
A: Ale je tu ona, dievča predstáv
Moe: Ju sem nepleťte... Ona je čistá, vy sa jej nesmiete ani dotknúť, nesmie o vás vedieť...
B: A ako by si to chcel skryť, umelec, tie tvoje braky, ktoré nazývaš dielami ani nie sú tvoje...
C: Sú nás plné, je naivná a hlúpa, ak o nás ešte nevie
B: A ak nevie, dá sa to zariadiť...
Moe: Prestaň,  nechaj ju, nechajte ju všecia, nechajte mňa, nechajte ma...
C: A čo by si bez nás robil, ona ťa vlastne ani nemiluje, ona miluje len nás..
B: Áno, čo by mohla mať rada na troske ako si ty...
C: Tie kruhy pod očami sú v skutku pôvabné, to sa musí nechať, no povedz, čo by mohla mať rada na tebe?
B: Oči stále zavreté, ústa nemotorné a vždy tu bol aj trochu väčší nos...
C: Ha, že trochu väčší, prasací rypák... áno rypák, pozri sa na seba, jediné čo máš je úsmev, vždy si sa snažil zubami odviesť pozornosť od neho...
Moe: Nechajte ma, choďte preč...
B: A kam by sme chodili...
C: Už sa nás snažil zbaviť...
B: Lenže my necítime bolesť na miesta, do ktorých režeš, my necítime zárezy na stehnách či rukách... Jediný, ktorého to bolí si ty..
Moe: Preč, už sa dvíha slnečný oblúk, už konečne zmiznete, konečne bude pokoj...
C: A zase ten pokoj, hlupák jeden, na tu máš..
..................................................
Mirabell: Moe, čo robíš, že furt máš také oči, mal by si sa vyspať, normálne seriózne vyspať...
Gir: Mohla by si na neho dozrieť, aby sa riadne vyspal, a mohla by si ležať vedľa neho, istotne by nemal nič proti..
Moe: Strč si to...
Pot: Ak si taký priateľ, za akého sa pokladáš, choď s ním do postele ty..
Gir: Ja rád, vždy som mal slabosť pre ozrutné nosy...
Moe: Prestaň, lebo neprídeš domov po svojich...
Gir: Dobre dobre, veď som len žartoval, nemusíš hneď tak zúriť...
Moe: Môj nos ostane navždy mojím nosom, načo by som mal s ním niečo robiť....
Mirabell: Tvoj nos sa mi vždy páčil...
.......................................................................
A: Á, bod pre milovanú, takže jej sa páči tvoj nos, nebude dlho...
B: Už pokašliava...
C: Už stráca sily...
B: Stráca odhodlanie....
A: Zdravý úsudok a koniec koncov aj zdravý rozum.....
C: A mal ho niekedy? Hlupákom sa narodil a hlupákom aj ostal....
Moe: Zase ste tu?
B: A prečo by sme neboli, veď nás tak máš rád..
A: Dnes je vyčerpanejší, ako obvykle, nebude s nami dlho...
C: A ja som chcel hrať stolné hry..
...................................................................
Mirabell: Zase si nespal? Čo robievaš celé noci, keď ráno vyzeráš ako múmia?
Moe: Ale,  ja...... len píšem, môžem ti dať zošit, do ktorého si zapisujem myšlienky, prípadne diela...
Mirabell: Bola by som veľmi rada, no omnoho radšej, keby si sa riadne vyspal, už je tomu dlho, čo si sa neusmieval z celého srdca..
Moe: (potichu, sám pre seba) Moje srdce je teraz zamestnané viac dievčaťom ako úsmevom...
Mirabell: Čo si mrmleš, ach, tvoj podtóny hlas..
..................................................................
C: Nemá ťa rada...
B: Len nechce aby si trpel..
A: Cíti, že by si to nemusel prežiť...
C: Iba ťa ľutuje, hlupaňa, nie si viac ako prach a ona to vie, nechápem, prečo sa s tebou vôbec rozpráva...
Moe: Nevolaj ju hlupaňou..
C: A čo mi povieš, zaľúbenec, čo mi tvoja romantická ruka môže urobiť? Nezmôžeš sa na nič, ani na dotyk.. troska, hlupák...
Moe: No stále som viac ako vy... Kto má rád vás? No kto? Kto?....
C: TY
B: TY
A: Možnože nás nemáš rád..
B: Ona teba taktiež..
C: Možnože nás nemáš rád, ale uvedom si, bez nás nemôžeš žiť...
A: Presne tak, my sme tvoj charakter, tvoje pocity...
B: Ty nie si hodný čo i len pohľadu...
C: Hlupák...
A: Nechajme ho, blíži sa školský výlet a to je priestor pre nás, len čo sa zotmie.....
......................................................................
Jol: Héj, múmia, sadni si sem k nám..
Dar: Len ho trošku podoprite, lebo ako sa na neho tak pozerám, za chvíľku nám zaspí v tanieri šošovice...
Biry: Teda, neviem, nemáš ty náhodou nejakú nevyliečiteľnú chorobu, ktorá by nejako vedecky podoprela tie tvoje kruhy, keď už ťa fyzicky musíme podopierať my...
Dar: Pohlavnú máš na mysli?
Jol: Nechajte ho, nevidíte čo sa s ním deje? Čo ho celé noci máta? Žena...
Dar: On a zaľúbený, tak toto som nevidel... Naposledy, keď sa zaľúbil netrvalo mesiac a skončila to a on potom po škole chodil ako bez duše..... Radšej si tú lásku z hlavy vyžeň, nemusel by to dobre dopadnúť...
Jol: Presne tak, pozri sa tuto na Biryho, to je chlap ako má byť,  jemu láska nemôže udrieť do hlavy...
Biry: Láska nie je nič viac ako hormón, dosvedčili to štúdiá..
Jol: A ešte aký zdravý pohľad na ňu má, paráda....
Dar: Ja sa len divím, že už nemá v košiari aspoň tri ovečky...
Moe: Dobre hoši, nechajte ma tak, som vinný, no s tým že ju mám rád už nič nespravím...
Biry: A ktože je predmetom tvojich experimentov?
Dar: Čo hovorí?
Jol: Že do koho je zaľúbený...
Dar: Nó, to by aj mňa zaujímalo, do koho si zaľúbený...
Moe: Vy ju nepoznáte, také dievča, veľmi špeciálne..
Dar: Veľké prsia pevný zadok?
Moe: Špeciálne vravím...
Dar: Nemám záujem....
Moe: Skrátka, to dievča je unikátne, neviem prečo ju mám rád, úsmev, vlasy, rozvážnosť a pritom bláznovstvo, celkom jednoduchá a tak zložitá...
Biry: Ako Rubikova kocka...
Moe: Niečo viac ako len nejaká kocka, ako keby bola Rubikova kocka guľou..
Biry: Z vedeckého hľadiska..
Jol: On chcel len povedať, že ju veľmi ľúbi....
...................................................................................
A: Ešteže máš nás... tí tvoji priatelia nestoja ani za kus mäsa....
B: Ani za myšlienku...
C: Hlupáci....
A: My sme skutoční priatelia....
B: Kedy sa oni opýtali, či ťa niečo trápi?
A: Či ťa niečo bolí?
B: Či ti niečo nie je?
Spolu: Nikdy
A: A čo my?
B: Sme stále len pri tebe...
C: Vieme o tebe všetko...
A s B: Všetko...
Moe: Vy ste to čo ma trápi.. Zmiznite... O prosím nech prvé lúče slnka ma zbavia tejto ťarchy...
B: Čo hovoríš?
C: Tu máš... za také pochybné myšlienky...
B: Ako si si dovolil čo i len myslieť...
A: Ty už nie si ľudská bytosť, nemáš právo sa ňou volať, nebyť tých tam vonku nemal by si ani meno....
B: Ty v podstate už nie si ani blázon... teda schyzofrenik nie...
C: Sám si nás vytvoril...
Moe: Nevytvoril......! To všetko odvtedy čo...
A: Čo mali tú nehodu...
B: Čo si ostal na svete sám....
Moe: (s plačom) Prestaňte...
A: Našťastie máš nás...
B: Stále pri tebe..
Moe: Len čo slnko zapadne...
A: Sme tvoja budúcnosť..
B: Minulosť...
C: Prítomnosť.....
A: My sme tebou....
................................................................................................
Jol: Už ste zbalení chalani?
Biry: Ja nie!
Dar: Načo, aj zajtra je deň...
Biry: Zajtra už ideme....
Jol: Zajtra je deň, kedy vypukne šialenstvo...
Biry: Len nie alkoholové....
Jol: Alkoholové šialenstvo.... Celá trieda, v jednej izbe, učitelia spia.....
Moe: Nie každý je alkoholik ako ty...
Jol: Dobre teda, celá trieda okrem Moea v jednej izbe....
Biry: Školský výlet by mal byť príležitosťou na utuženie vzťahov a prípadný kontakt s....
Dar: Ženským telom.....
Biry: Prírodou... (znechutene, podráždene)
Jol: Dosť bolo, zajtra sa vidíme na stanici....
................................................................................................
B: Už zajtra...
A: Zajtra...
B: Zajtra sa zoznámime s tvojou vyvolenou...
A: A takzvanými priateľmi...
C: Hlupákmi....
B: Nevieš sa dočkať čo?
C: Len ty, my a tvoji priatelia...
A: Ešte stále sa nebojíš?
Moe: Prečo to robíte? Prečo mne?
A: Ty si vyvolený, obľúbený, každý ťa má rád...
B: A pritom nikto úprimne..
C: Iba my...
B: Ukážeme celému svetu, kto v skutočnosti si...
A: Iba blázon...
C: Hlupák.....
A: Nič viac...
...................................................................................................
Dar: Čau Moe, ako? Pripravený na zážitok, na dva dni, na ktoré nezabudneš?
Jol: Nezabudne, alebo si ich vôbec nebude pamätať....
Biry: Tomu sa snáď vyhneme....
............................................................................................
C: Sme stále pri tebe...
Moe: Čo tu robíte? Teraz? Veď je svetlo, slnečné lúče? Ako?
A: Sme stále s tebou...
C: Si slabý...
B: Príliš slabý....
A: Príliš slabý nato, aby nám slnko zabránilo ...
B: Ťa vidieť....
A: Podporiť....
C: Potrápiť....
......................................................................................
A: Osamel si....
B: Prečo sa nejdeš zabávať...
C: K tým tam vonku, k tvojim priateľom....
B: Takzvaným priateľom.....
A: Prečo nás nezoznámiš?
Moe: Aby ste si to užili.... tu máte...
A: Prečo si režeš do dlane.....
B: Prestaň... Ihneď....
Moe: Ale veď vás to predsa nebolí, nemýlim sa?
C: Ihneď prestaň.... Hlupák....
............Vstupuje Mirabell........
Mirabell: Moe? Si tu?
A: Dievča, milovaná.....
B: Konečne nás predstavíš....
Moe: Prestaňte.... Dosť... Zmiznite....
Mirabell: Moe?
Moe: Mirabell?
Mirabell: S kým sa to rozprávaš?
Moe: Ja len tak, pred zrkadlom, dodávam si sebavedomie...
Mirabell: Čo to máš s rukou? Ty krvácaš!
A: Áno, krváca, vymysli si dačo, rýchlo, lebo príde nato, že si bezdôvodne režeš do ruky...
C: A diagnóza?
B: Blázon...
Moe: Šmykol som sa, spadol som a porezal som sa, nechcel som, aby si sa znepokojovala....
Mirabell: Ale veď to je seriózne vážna rana, ukáž, zoženiem dačo, obviažem to, zastavím krvácanie...
Moe: Nechaj tak, to prejde, o mňa sa nestaraj... Ako ide zábava...
Mirabell: Ale, nie celkom podľa mojich predstáv... (obväzujúc ruku)
Moe: A prečo nie, všecia priatelia, plno alkoholu....
Mirabell: To mne nevonia, veď ma poznáš... Skôr som radšej tu, pri tebe...
B: Pri tebe? Pcha, to dievča ani netuší, aký v skutočnosti si...
C: Ale za chvíľku sa dozvie....
Moe: Lichotíš mi, aj ja som rád že si tu....
Mirabell: Pravdupovediac, vždy som ťa mala za milého chalana, možno ešte trošku viac ako priateľa....
C: Áno, to je ono, už len kúsok....
Moe: Ako to myslíš, Mirabell?
Mirabell: Myslím to tak,  že som ťa vždy túžila ľúbiť..... (približujúc sa k nemu, posledné slová hovorí už iba centimetre od jeho pier)
A: Áno, povedz jej, ako ju ľúbiš, svoju milovanú....
C: Povedz jej to...
B: Povedz...
Moe: Prepáč, ale...ja, ja, ja s tebou nesmiem, byť, ublížil by som ti, ublížil by som ti, ublížil...  (s plačom odbieha preč)
C: Ale čo to robíš ty hlupák? Prečo?
A: Už len krôčik a bol by si s ňou v horúcom objatí, naveky šťastní......
B: Prečo?
A: Prečo?
C: Prečo?
B: To si vypiješ!
C: Tu máš..
B: A ešte jednu....
A: A ešte, aby si nezabudol, že nám odporovať nesmieš...
C: Tu máš... Na.... Aby si si pamätal....
Moe: Dosť, prestaňte, dosť... ah... Svet sa s vami nesmie stretnúť, zoberiem si vás navždy do hrobu..... (prereže si nožom krčnú tepnu)

Partia Chalanov:
Jol: Inteligentnejší, so záľubou v alkohole
Biry: Nadpriemerná inteligencia no minimálna emocionálna zrelosť
Dar: Celkom hlúpy chalan

Gir: typický chalan doby, podpichuje, nemá špecifický vzťah s Moe, možno trošku nepriateľský
Pot:  bez špecifického charakteru

Mirabell: Dievča Moe snov, charakterovými vlastnosťami vyčnieva nad všetkými postavami, no javí sa ako bežná, možno až trochu hlúpa, každopádne dievča, ktoré je paňou svojho osudu....
Moe: Zomreli mu rodičia, keď mal 15 rokov, od toho momentu ho navštevujú prízraky... Najprv s nimi bojoval, bol drzý no postupne slabol, možno nedostatkom spánku alebo psychicky, každopádne stával sa poddajnejším...  Pár krát sa skúsil prízrakom pomstiť a to tak, že si rezal do zápästia a stehien, neskôr v závere aj do dlane........

A: charakter zo všetkých najmierumilovnejší, teda, možno chvíľkami súcití, no necháva sa strhávať svojimi bratmi, javí sa ako najinteligentnejší....
B: Najsofistikovanejší záporný charakter, je drzý, veľmi ostrý a výbušný, nebojí sa preukázať svoju nadvládu, veľmi zlý...
C: Najhlúpejší no najvýbušnejší charakter, je tu hlavne nato, aby riadne potrápil a napádal či už slovne alebo aj fyzicky/psychicky Moe

...................................................................................................................................................................
Snáď sa vám to páčilo, predpokladám, že už ste pevne rozhodnutý pre dielo Prelet nad kukučím hniezdom, ale ak by sa vám toto zapáčilo, mohli by sme skúsiť divadelne stvárniť toto dielo....
Ďakujem

streda, 15. februára 2012

Ticho, vidíme sa večer...

Som príliš unavený aby som písal nádherné diela so zápletkou, metaforami, už ani na postavy sa nezmôžem. Oči mi klipkajú v miliónkrát odohranom koncerte zaspávajúcej duše. Toto dielo, teda paródia na čo i len riadok, toto dielo bude mať len jednu postavu, postavu, ktorá práve počúva rádio a myslí len na nasledujúcu vetu, mňa, márnotratného syna literatúry. Ticho doznieva pieseň v rádiu a do mojej fantázie sa prihovára deformujúci vplyv nejakej populárnej hatlaniny bez tónov s ohraným rytmom. Čo chceš, zničiť ma, zničiť ďalšie písmeno, ďalší riadok. Vypínam Pandorinu skrinku deštrukcie a oddávam sa tichu. Ticho je stále tichšie a tichšie, len ja a spomienky na dávno zabudnuté myšlienky. Kedysi dávno niečo bolo a ja nato teraz s radosťou spomínam a to len preto, že ticho sa stalo tak tichým, až ho prestávam vnímať, čo v skutočnosti znamená len to, že pomaly zaspávam. Oťažieva hlava, prsty sa pletú, no musím to dokončiť, ďalší riadok, verš. Amen. A je to. Ticho sa nemá kam podieť, cestuje z viečka na viečko, potom po izbe až sadne na myseľ. Znova sa vraciam do časov detstva a lások a prvých hlások. Až po tretej minúte s tichom sa prejaví ako beštia, ktorou v skutočnosti je. Absolútne prevláda a zneužíva moju podradenosť a závislosť od ticha, kedže skrinku som už zavrel. Kto je sluha, vykríknem, no akoby odpoveďou sa mi stane zánik mojej vety v tomto hnusne hustom tichu. Zase prejavuje svoju nadvládu. Odbila prvá ranná. Ticho ma chce zničiť. A zajtra zase budem mať ráno, ak sa ho dožijem. Ako ticho poznám, zas ma bude nahovárať na samovraždu, ak mi je teda hneďuž  neprikáže. Mám? zahvízdam do prázdnej izby a ticho znova môj výkrik panovačne pohltí. Aby si zomrel, vieš? Nechcem ťa! Zomrel, počuješ? a všetko veselo zaniká. Ach, to zas bude ráno, už len skoro rutinne obmotám tričko okolo krku a zavesím sa lampu so slovami, Vidíme sa večer..

Dračie vajce (Alternatíva)


A: Mal som pri výbere najlepšieho priateľa uprednostniť navigáciu. S tou by som nielenže nezablúdil ale ešte je aj od garminu.
B: Veru, s tou by si sa porozprával.. Ako sa máš?  Po sto metroch odbočka doľava.  Ach, to je milé, zaľúbil som sa do jednej slečny, neporadíš mi? Nasledujúci výjazd..... Máš pravdu, takej ani po kolená...
A: Strč si to, zajtra Valentín a ja v lese s tebou...
B: Neobjímeš ma?
A: Áno, s radosťou, až si oholíš nohy.. Zajtra Valentín a ja nemám nič, keby som aspoň to, ale nemám ani... Môžem jej dať akurát tuto kôru stromu s mravcami.. Vidíš, to nie je zlý nápad, keby som tu mal namiesto teba teraz navigáciu, mohol by som ju zapnúť pre mravcov a tých by do zajtra rána hrablo tak, že by pochodovali do tvaru srdca, na nasledujúcom výjazde... K čomu si mi tu ty?
B: Nelamentuj, slečinka, zajtra si môžeš užiť vášnivé bozky od svojej ľúbeznej, až budeš mať mrožiu kožu na perách...
A: Ak to takto pôjde ďalej, tak ma možno od radosti v noci pomiluje medveď a ako teba poznám, ešte mu budeš za odmenu hádzať maliny.. Maliny, ach, kedy sme naposledy jedli?
B: Jedlo? Už dobrú polovicu dňa nie...
A: Pozri na oblohu, tam, hore, to je nádhera čo?
B: Ahá, už vidím, tebe nejde o medveďa... Taký romantik zrazu? Mám sa oholiť na večer?
A: Strč si to.. Kam teraz?
B: Do všetkých rití sveta... to čo je?
A: Dovoľ mi ťa postrčiť, aby sme v záujme vedy zistili, kam to vedie...
B: Až po vás.. Neróoooooooob...
A: Si mŕtvy? Hej, trojoký?, žiješ?
B:  Tvoj priateľ ťa už čaká dole v pekle...
A: Tak nesmieme nechať diablov dlho čakáť...
B: Čo je to za miesto, cítiš to, vlhkosť na tvári, há? A čo je toto do mačky...
A: Veď to je, hniezdo, ale, do pekla, čo? Čo za zvera to musí byť, veď tu by mohli postaviť tri budovy...
B: A ešte by im vystalo miesta pre ľahký dom presne podľa tvojich chúťok, ty verný milovník...
A: Nepodpichuj a poď zračiť, čo je dnu...
B: Zračiť? Neudrel si sa moc?
A: Strč si to....
B: To je kameň?
A: Neviem, či ja som ten, kto sa udrel... čo rozprávali profesori, keď ty si fajčil listy pred zborovňou?
B: Že v strede hniezda kamene nerastú?
A: Bingo! Ach, ešteže ja som z nás ten múdrejší...
B: A krajší.. No hovor intelektuál....
A: Milý Debil, predstavuje sa vám dračie vajce..
B: Áno, to je možné, presne tak, drak sa prepchá tým úzkym tunelom, ktorým sme sem prišli... A možno máš pravdu, nejaká jašterica prišla do kontaktu s toxickým jedom týchto kamenných stien a vyšlo z nej vajce 72 krát väčšie ako ona sama. Ak si si nevšimol, sú celkom kamenné, toť, nemusím byť géniom ako vaše lordstvo, aby som zistil, že v týchto stenách sa nenachádza nijaká radiácia, ktorá by krútila črevá jašterice do takých tvarou, aby potom vypúšťala oplodnené exkrementy tejto veľkosti...
A: Nechápem, po toľkých rokoch...
B: Níe, žiadna jašterica, to kolibrík, alebo dážďovka, áno, jasné, ja hlupák, ako som si len dovoliť haniť uši génia ako vy, lordstvo, úvahami o nejakej stupídnej jašterici, tak tak, kolibrík alebo dážďovka....
A: Mali byť vyvraždené, považované za tak zbytočné, až sa o nich prestalo rozprávať...
B:  Hallon? Neprítomný pán profesor, stratil sa niekde medzi históriou a križovatkou hlúpych úvah...

piatok, 10. februára 2012

Aby všetky jeho časti mohli byť veselé...

Som človek, ktorý robí ľudí šťastnými! Áno, tak, to som si myslel, no pravdou je, že ľudstvo by sa aj bezo mňa zaobišlo. Donedávna som veril myšlienke, že ja som ten, čo odľahčuje, vzdeláva, pomáha a napravuje a stále šíri úsmev, koniec koncov však už to tak dávno nie je. Ľudia sú smutný keď ja som šťastný, ľudia plačú keď ja sa smejem, chce ľudstvo byť šťastné alebo chce aby som bol nešťastný? Keď sa stane, nešťastnou náhodou či správnou konšteláciou hviezd, že sa snáď zaľúbim, osoba, hlavná postava diela môjho záujmu byť do teraz bývala šťastná, stále usmiata akoby teraz chcela smutnou byť, so svojim smútkom ma zoznámiť. Je to tak, že chce poľutovanie, alebo ma chce zosmutniť, kedže sama vie, že som smutný keď ju vidím smutnou byť. Tie chvíľky keď bývam šťastím žiarivý, keď smiech môj duní cez vetra poryvy tie chvíľky sú chvíľami zdanlivo bezduchej zábavy, nikdy nie príliš komplikovanej ba niektorí umelci by ju nazvali zbytočnou. Ja však moje srdca nechávam v tých momentoch hodvábom sa šatiť a baldachýnom odievať. Keď môžem bežať, letieť, spievať bez toho žeby som to musel vedieť. A ľudia zdieľajú moje šťastie len keď mu rozumejú, no aj keď rozumejú nikdy ho nepovýšia nad to svoje, skôr nad svoj smútok by som zračil jasne. Možno len v sebe, možno ich to v skutku zhára, no žiaden z nich nevie, čo skutočný smútok je. Totižto smútok je najhlbším prameňom radosti, sebazaprenie. Nikdy nikto z vás neskúšal povýšiť smútok niekoho iného nad ten svoj? Neskúšal odsunúť svoje nešťastie trochu viac do kúta duše truhlice a snažiť sa rozveseliť priateľskú dušu? To je pravý smútok. Ten smútok, ktorý ma dobieha každú noc, každý jeden deň už skoro celý život povedal by som. To čo odsúvam hlbšie a hlbšie do mojej mysle neskôr ma dobieha a ja smútim omnoho viac ako povrchne smútia moji priatelia. Len nech si uvedomia, že vždy je riešenie. Vlastne toto je riešenie. Ja som riešenie. Radšej ja budem povyšovať ich smútky nad moje šťastie a ich robiť šťastnými, len nech pre všetko na svete neodsúvajú svoje šťastie na úkor druhých. Len nech nemusia zažívať to, čo ja niektoré noci. Smútok je rýchly, rýchlejší než dokážete vy bežať dole kopcom. Radšej vaše chmáry zoberiem ja na seba než vy sa budete chmáriť. A ja to nejako odignorujem, no ľutovať sa snáď nebudem.. Jedna z najmúdrejších vecí, ktoré mi v poslednom období povedala duša milovaného priateľa: Prestaň sa ľutovať! A tak budem snáď môcť odpovedať na žiadanie sveta, ktorý chce, aby som bol smutný, aby všetky jeho časti mohli byť veselé....

sobota, 4. februára 2012

Vie byť sebecká?

On nebol normálny, možno trošku mentálne pozabudnutý, telom však nezaostával za normou 15. storočia. Nedal na sebe znať, aspoň to mal v hlave v poriadku, nedal na sebe znať, že ho niečo trápi, že ho niečo teší, skrátka, nedal na sebe znať zmenu. V krajine Mír, v kráľovskom meste v ktorom žil sa tento babrák zaľúbil. Tento človek, svoje meno zanechal v lone matky, babrákom volal sa sám, pretože nik iný ho nepoznal. Žil svoj život, od roľníka k žobrákovi nikdy nie však otrokom. Pomaly, z nohy na nohu, zo dňa na deň prežíval každý moment ako by ho už niekedy prežil, bez významnej zmeny v nálade, pocitu viny alebo prachu špiny. Bosým ho  menovali, kedže topánkami nikdy nezaťažil podľa svojej mienky dostatočne čisté nohy. Chodieval tento Bosý občan kochať sa kvetmi, vôňou záhrad kráľovskej dcéry, maličkou škárou sledovať nový svet jeho mysle. A nechal sa unášať vílami kvietí, kalichmi nektáru na Olymp k bohom. Až raz si všimol samého boha, Helenu Spartskú, ako sa prechádza, ladne sa kĺže pomedzi záružlia, fialky, astry, tulipány jagavé. Záveje vlasov, poodkryl vietor, odhalil tvár a vzal srdce bosé. Babrák tam stál, stál a bez mihnutia sledoval krásu, princeznú Liu. Oblie jej tela vzalo mu rozum, vzalo aj srdce, unieslo Babráka do krajín záľub. Každý deň behával, plazil sa Bosý, do krajín lások, hľadať tú svoju. Princezná netušiacže, špión spoza múra mapuje každý jej krok opätovala náklon jednému šlachnému z krajiny Vír. Čas utekal pomaly, no Bosému cez prsty tiekol vždy keď videl svoju dámu kurtizánoa rozprávať o Brutovi z Vír, mocnom a peknom, s pohľadom ľúbezným. Nerozumel slovám no tvaru úst dávno vedel čo znamená. Sledoval a sledoval, pozoroval. V čase keď už prsteň zásnub zdobil ruky nevesty, prvý krát navštívil Brut svoju nastávajúcu v záhradách zámočných. A Bosý trpel. Zrada a planosť, pochabosť dámy vyhnala Babráka späť v realitu. Toto tak nenechá, zabudnutý Bosý, nenechá aby mu vzal lásku ktosi čo nepozná srdce jeho šlachnej dámy. V mysle mu iskra spravila oheň, zabiť to soka, by bola slobodná. Oslobodiť srdce dámy, ktoré jej vzal Brut, prekliaty syn pekiel, musí zhynúť. Vykresal plán, počká až polovať vydá sa sám, on sa však stane poľovnou zverou. Svitlo ráno lovecké a Babrák už okupoval v lese dubu kmeň. Pripravený zabiť soka, oponenta svojho srdca lásky. V momentoch keď Brut radostne cválal za korisťou padol mu kameň, ako hlava veľká na zátylok a zbavil koňa jeho jazdca. Zbehol Babrák rýchlo z kmeňa a pustil sa k zámku behom avšak jazda jeho soka pribila ho šípom k zemi. Keď dovliekli Babráka so šípom v nohe pred princeznú, recitoval stále: Zomrel diabol! A keď jeho oči uzreli zrak devy zajasal v sláve: Je slobodná. Bez prekliatia srdca. Oči devy slzami zmaľované pozreli bez ducha na vraha lásky, odvrhla pohľad a bežala v záhradu, kde stopila žial aj dušu v jazierku s leknami. Ostal len Babrák navždy trpieť v mučiarni, na dne veže jeho milej s výhľadom na záhradu....

štvrtok, 26. januára 2012

Šťastným? Radšej nie.....

Už je to dlho, čo mi ľudia prestali vravieť, ako mi závidia môj úsmev, moje povzbudzovanie v ťažkých situáciách, všetky zbytočné reči, ktoré som zo svojho hrdla chrlil ako drak oheň. Stalo sa, že som pomaly uveril domnienke, že svet chce, aby som bol smutný, priveľa vecí mi sadalo na viečka počas dlhých letných nocí a ako listy za jesene dopadali mi ťažkosti na hlavu. Takto som sa brodil deň za dňom, jeden za druhým, každý deň o čosi hlbšie do svojej duše ponorený. Až som sa rozhodol, že je z tým niečo treba urobiť. Prvá vec, ktorá ma v živote začala obmedzovať bola tá, ktorú som mal najradšej, hudba. . Keď som teda prišiel na koreň najväčšieho červa z jablka mojej mysle, bolo treba vyhútať, kde je prameň ďalšieho problému smútku. Ďalším dôvodom môjho smútku bolo to, že som bol príliš zasnený, príliš som idealizoval, nebol som svetský, nežil som v krutej realite ale vo svojich snoch, skrátka bolo načase skúsiť zvyky konzumnej kultúry. A nakoniec, možno jeden z posledných dôvodov bolo, že som mal nízke sebavedomie, stále som sa z niečoho obviňoval a sám seba tak robil smutným. A tiež som vyzeral každé ráno ako múmia, pretože som nespal z rôznych smutných príčin. A tak som s tým začal niečo robiť.

Takže hudba. Zhodnotil som, že pred spaním počúvam príliš smutné piesne, keď kráčam domov počúvam slzavú hudbu skrátka môj hudobný žáner bol smútok. Ale čo s tým robiť?  Bolo ťažké vymazávať jednu smutnú pieseň po druhej, až mi z môjho playlistu ostala len národná hymna Zimbabwe. A tak teraz chodievam každé ráno hopsajúc do školy znesväcujúc národný symbol africkej krajiny svojim nemiestnym a navyše falošným popiskovaním. Našťastie Žilina nie je rajom emigrantov takže tú skladbu nikto nepozná.

Druhým problémom bolo, že som bol príliš zasnený, tak som začal svetsky deformovať svoju fantáziu. Ale ako? Mal som vraj viac byť so svojimi priateľmi, skúsiť viac svetských vecí, aj keď k tomuto riešeniu som sa dostal až cez svojich priateľov a jednoducho žiť. Takže. Začnem takto, v banke som uzatvoril pôžičku na bývanie, pretože som zo svojho mesačného príjmu nemohol splatiť všetko hírenie, teda bezduchú zábavu s mojimi priateľmi. Ožieračky, kiná, kúpaliská, oblečenie a iné svetské kratochvíľe mali dokonale zavraždiť moju fantáziu, a peňaženku. A tu vzniklo aj riešenie pojmom, skúsiť viac svetských vecí. V jednej nestráženej chvíli, keď už som bol taký ožratý, že som si nevidel pred nos ma priatelia prehovorili, aby som sa dal potetovať. Neváhal som ani na chvíľu z čoho bola takmer ďalšia pôžička na nehnuteľnosť a obrovský portrét Usámu Bin Ládina na mojom chrbte. A ešte niečo. Kamaráti ma prehovorili tiež, aby som navštívil vešticu. Elvíra mi po dôkladnom preskúmaní dlane a hlbokom náhľade do akejsi priesvitnej bowlingovej gule povedala, že o tri mesiace zomriem pri páde na schodoch. Neviem čo si o tom mám myslieť.

A vyriešenie problému sebavedomia? Na sociálnu sieť som uploadol 13 fotiek, kde som do pol pása nahý, fotky fotené o zrkadlo, čo poskytlo mojim priateľom dokonalú zábavu. V práci som zo seba spravil vševedca, ktorému však koniec koncov chýbali vedomosti. A ako to všetko skončilo? Na sociálnej sieti si ma pridalo 21 občanov mužského pohlavia, po väčšine pomenovanými ako Mucinko17, Cmuqicmuq 28 a iné, zjavne v záujme o trvalý či krátkodobý vzťah. A čo práca. Nikto ma už nenazve inak ako sebecký bastard...

A problém s nespavosťou. Ako som už spomenul, vymazal som všetky smutné pesničky, ktoré vplívali na moju myseľ, a kedže sa aj mne po čase zunovala hymna Zimbabwe, stiahol som si asi 80 albumov rôznych tanečných žánrov. To spôsobilo, že teraz namiesto spania tancujem, z čoho ma nebolia len oči, ale celé telo. A nejaký chytrák asi precízne nainštaloval do mojej spálne kameru, a natočil video, ako tancujem zvodnú temperamentnú rumbu so záchodovým zvonom. Teraz sa na mňe smeje polovica národa. Kam mi toto pomohlo.

A aby som nezabudol, od veštby sú to presne tri mesiace, tak vám píšem tento list na rozlúčku, kedže za päť minút sa nešťastne pošmyknem na zamrznutých schodoch uprostred mája. To už som mohol pokojne ostať smutným....

nedeľa, 22. januára 2012

Čistý úsmev....


Ten chlapec je famózny.
Nikdy som si nepredstavovala, že môže niekto potešiť moje srdce viac ako on, on, čo ani neviem že ma teší, potešuje, hrá len pre mňa. Chlapec s červeným nosom. Chlapec, ktorý hrá stromom.
Ale mala by som vám ten príbeh rozpovedať celý...

Som umelec. Sama sa za neho pokladám, vyrastala som v divadle, no moje umelecké cítenie ma vždy ťahalo k maľovaniu, holé plátno inšpirovalo moju myseľ... Mám 21 rokov, no nepovažujem sa za zrelú ženu, ženu ako zrelú manželku, a práve preto sa mojím jediný milencom stal štetec. Bývam v byte na celkom rušnej ulici no mám dobrý prístup k lesom nad mestom. A možno práve moja nedostatočná fantázia, ktorá ma často vyháňa hľadať inšpiráciu do tých lesov, mi predstavila niečo, čo sa nenaskytne nikomu, komu to nebolo prorokované. Raz večer, keď už mnoho hviezd vystriedalo tu najžiarivejšiu vrhla som sa beznádejne a so strachu z toho, že som stratila poslednú iskru a chuť do maľby, do lesa. Ten les je hlboký, tvoria ho striedavo vysadené smreky, duby, jasene, agáty, borovice, orechy a mnoho ďalších. Les je starý, pamätá si mnoho spomienok jednotlivcov a takisto mnoho konfliktov človeka proti spoločnosti. Mnoho jeho otcov už zomrelo no a mnoho mladých generácii je teraz pripravených prebrať žezlo. Les si v noci zvykne šeptať tajomstvá, to čo stromy trápi sa dozvie každý, kto nájde odvahu premôcť strach a do lesa vykročiť. Preto sa nečudujem, kedže som jediná, kto do toho lesa takto neskoro chodieva, teda myslela som si, že som jediná. Až raz, zaviedli ma nohy moje k jednej tmavej jaskyni.... Dômyselne bola zamaskovaná kmeňmi dvoch orechov. Vstúpila som a objal ma slabý vánok z hĺbky temnoty. Pokračovala som ďalej a ďalej. Bolo cítiť len morskú vlhkosť sladkej vody. Stále ďalej a ďalej. Strach ostal prešlapovať pred orechovými kmeňmi. Stále ďalej a ďalej, bližšie. Začínam počuť zvuky, kvapky vody sa mi priliepajú na pokožku a jemne vibrujú. Zvuk už bol veľmi silný a vlnenie pokožky celkom nepravidelné. Je to klavír. Pod vodopádom. Našla som to. Klavír pod vodopádom. Spoza skaly som sledovala toho človeka. Prvé konštatovanie: Je to muž. Druhé konštatovanie: Taký smútok nemôže človek prežiť. Nechávala som sa hladiť stužkami melódii, ktoré tvoril v drevenej krabici a posielal vode vodopádu, smútok, ktorý hryzie kosti a mrazí srdcia. Počúvala som tak dlho, až som skoro zaspala, až zvuk ustal a bolo počuť iba dopadajúcu vodu. Rýchlo som vstala a potichu sa rozbehla von z jaskyne. Keď som dobehla domov, zaspávala som s myšlienkou o chlapcovi a klavíri. Po práci som bežala do lesa, so zošitom a ceruzkou. Až neskôr, večer v posteli som si uvedomila, že má na sebe červený nos. Hral len pre mňa, celý večer hral svoju hudbu pre moje uši. Láskal ma ako svoje dievča, ako manželku cez svadobnú noc. Úplne nežne a bez dotyku. Chodievala som do jaskyne celý mesiac, každý deň hral niečo iné no zakončoval vždy tou istou skladbou. Myslela som si, že je to jeho tvorba, no neskôr som ju spoznala. Bola to pesnička z nejakej neznámej upírskej ságy. Dohral a odišiel, tesne po mne. Nedalo mi to, a tak som ho pozorovala aj v bežnom živote. Človek tak veselý, šťastný, vždy pomohol, teda, podľa možností. Stále usmievavý. Bol presne ako deň a noc. Sledovala som ho už druhý mesiac a začala som si všímať niektoré veci. Kruhy pod očami boli stále väčšie a väčšie. Čoraz viac na neho začínala doliehať jeho hudba, smútok prenikal čoraz hlbšie a hlbšie do jeho srdca. Po troch dňoch sa mi zdal tak psychicky vyčerpaný, že som sa o jeho zdravie začala skutočne obávať. Všetko vyvrcholilo, keď štvrtý deň nezakončil skladbou Rieka do teba ústi. Rozhodla som sa, že nasledujúcu noc si s ním prehovorím, povzbudím ho, napomeniem, jednoducho pomôžem. Nastala noc a ja som rýchlim krokom smerovala k jaskyni. Dobehla som bez dychu k vodopádu.... Chlapec ležal na klavíri po ktorom stekala stále teplá krv. V ruke mal skrčený papier, odkaz. Nech už si ktokoľvek, ty čo ma každý večer sleduješ, odkazujem ti tento nos a posledné tóny môjho života, aby nikto nezabudol na krásu čistého úsmevu......

nedeľa, 15. januára 2012

Biele kvety rubínovou, krvou prefarbené...


Včerajšok na koni, zarazil ma pocit
Ťažký a smutný, noc v hlbokej noci
Smutný a zhubný, medzi stromy kráča
Orlí duch zavraždí citu lásky vtáča
No vtáča bojuje na rameno sadá
Do smútku sa ponára, na dno ticho padá
Mal som zvláštny sen
V sne bol tento deň
Kráčal som domov, prach plášťom víril
Kráčal som domov, doplniť sily
Uvidieť priateľku, dušu mojej duše
Nechať more obmyť, môjho srdca súše
Kráčal som napäto, priazňou naplnený
Do objatia skromnej, milovanej ženy
Dokráčal som k dverám, hánky bil o drevo
Ťahaný za ruku, šumu lásky spevov
Drevo dvier som odchýlil, v strachu vstúpil domov
Uvidel som v prachu ležať, smrť, strom všetkých stromov
Biele kvety rubínovou, krvou prefarbené
Uvidel som utrpenie, lásku k jednej žene..
A keď som sa zobudil, zabudol som dýchať
bol som ako oheň v daždi, ako vášeň mnícha
slzy mi zapchali hrdlo, zrak mi vzala stena
strach sa zrodil v mojom srdci, strach a jedna žena
tranz mi chmáril myseľ chvíľu, prebral som sa včasne
v hlave sa mi narodili, verše tejto básne
dal som koňa pripraviť, vstúpil som do sály
kde si lord John s Lady Mary, raňajky dopriali
myšlienkami celkom inde, zabudol som pozdraviť
vliala sa mi červeň celkom rýchlo do tvárí
Prestal myslieť rýchlo na chmár, čo mi v mysli blúdil
Vrátil som sa nebadane, zas do sveta ľudí
Po vajíčkach so slaninou odísť bolo správne
Pobežal som teda znova do začiatkov básne
Nevnímajúc krajinu, svet okolo seba
Stratený som bol nad výškou samotného neba
Každým krokom k domovu, strach na myseľ vplýval
Smrť či láska bude tam, domov môj obývať
Docválal som do domova, dvere rozbil rýchlo
No čo oči uvideli srdce mocne pichlo
Videl som oheň, po strome sa šplhať
Videl som krv lásky zrnká prachu hltať
A nad láskou v ohni skrytou postava sa smeje
V očiach láska ruky v ohni, vietor vlasmi veje
Bežím k telu, drevu sveta, padnú na tvár slzy
V tvári toho zla človeka vidím pôvod hrôzy
Moje oči, nos mne rovný, tvár aj telo moje
Dobojoval v mojej duši všetky kladné boje
Zahubil mi lásky drevo, zrazil na kolená
Mŕtvym telom skromnej lásky stojí namyslená
Hnev na seba ,hnev na neho, vstávam  smútku plný
Priložil mu ústa k uchu, zahral pomsty struny
Leží telo bez pocitu, v kŕčoch ticho praská
A v náručí dreva lásky, leží sama láska
Dýka švihla ukončila, pomstila čo mala
A na cestu k drevu lásky srdce odkázala...

nedeľa, 8. januára 2012

Môj svet (slohová práca)

Noc vyhnala deň z trónu a mesiac vyrval slnku žezlo moci. Prechádzam sa po lúke, ktorej veselá konverzácia s lesom pomaly utícha. Môj svet začína až v noci. Až v noci môžem vojsť. Prechádzam sa pomedzi steblá jesennej trávy, ktorým robia spoločnosť aj dúhové listy smrekov. Prechádzam sa po staromódnej lúke, ktorú uštipačne pichá namyslený mesiac, ktorý si svoje lúče aj tak len požičal. A hravá temnota noci ma nežne objíma. Hviezdami prehrabáva moje vlasy a oči mi sprisahanecky unáša niekam na západ. Usmievam sa na mladé hviezdy, ktorým k vydaju chýba už len dobré veno od ich skúpeho kmotra slnka. No už je prineskoro, musím ešte prejsť dlhú cestu na miesto odpočinku mojej uťahanej duše. Slušne sklopím zrak a venujem noci zaľúbený úsmev teenagera. Môj svet sa napĺňa nervóznym pokojom starca na smrteľnej posteli. Čím som bližšie tým sa viac trasiem, každým krokom sa chcem vrátiť ku svojej milovanej noci, každý krok trhá moje divé srdce až kým nie je príliš neskoro. Posledný krok oslobodí moju myseľ a môj nepokoj sa rozleje ako jahodový čaj na sklenenom stole. Voda v ňom padá stále rovnako, stále je to ako maľovať suchou ceruzkou vlasy neznámej krásavici. Vodopád. Tajná tôňa mojej inšpirácie, ktorá pije šušťavú vodu padajúcu zo zlomenej skaly utrpenia. Kvapôčka po kvapôčke padá do jagavého jazierka bláznovstva. Sadám si pod vysoký starý strom, ktorý tu rástol ešte keď ja som nemal fantáziu. Sadám si a počúvam. Počúvam hlasy plné láskavého hnevu aj medovej nenávisti. Hlasy mojich nepríjemných blízkych, nenávidených priateľov, opovrhnutia hodných spolužiakov a nadbytočných lások, ktoré tvoria na plavovlasej lagúne brázdy v podobe hladných vĺn už už dosahujúcich okraje sebazničujúceho šialenstva. No takisto počujem milované sestry, ktoré sa mňa smejú, počujem hrkot zvukov samopašných piesní, ktoré sa spolu naháňajú, pletú sa dohromady, spoločne spievajú...  Každý fragment padajúcej vody má inú farbu, úsmevy majú provokujúcu žltú, hlasy nepríjemných blízkych neprítomnú oranžovú, milované sestry lahkomyseľnú fialovú no v momente, keď sa úsmevy či útrapy dotknú nenútenej hladiny jazera premenia sa na farbu tmavú ako krídla straky po dobre uskutočnenej lúpeži. Vzduch v tôni je uplakaný, sedí v kúte, obité detské kolená si túli k brade a v jeho šedivej hlave sa stále obviňuje z ničoho. Aj on chcel byť farebný. Nechápe, že má svoju vlastnú, jedinečnú, nenahraditeľnú farbu. On sám dopustil, aby sa stala všednou. Teraz zato roní zafírovo vráskavé slzy éterickej  postavy.  Čas je tu ako bicykel medzi autami, príliš staromódny na víťazstvo a príliš rýchli na prehru.  Čas je celkom železný, ťažký no aj tak už nadišiel. Prichádzam celkom blízko k vodopádu, jeho ostrá harmónia mi zmáča vlasy a diamantové stuhy sa vlnia po pokožke. Vstúpim až pod vodopád, kde je celkom bezbranná jaskyňa, ako ľalia ukrytá pod bojovnými listami žihľavy. Pramienky stekajú z hora až do tône pričom na poliach kameňa vytvárajú nešikovný portrét vodnej dámy. Tu sa skrýva pokoj. Celkom nahý pokoj. Len si doň zľahka namočím doráňané chodidlá a poberiem sa späť do reality ostatného sveta.