pondelok 26. decembra 2011

Skutočný svet Prekliatej Zity (Spis Štvrtý)

Pomaly! Pomalšie! Pomalšie už som skoro tam! Nie ty babrák nie hore, dole sa súšťa! Šidlochvost prehrabaný! Nižšie.... Keď chlpaté brady n§h kapitána Petroleola dosadli na dno útesu, na ktorý sa dostal cez poklop, vtedy chytil lano on a aj on začal spúšťať. Petroleol sa na mňa začal neprávom hnevať. Nedal si povedať, že z dola sa nahor nedá spúšťať a keď som na neho padol nazval ma prezidentom.. Chvíľku sme mlčali a kráčali, no potom som mal znova spúšťať dole útesom. Tak som ho jednoducho sotil dole a hneď za ním som sotil dole aj seba. Tak som urýchlil nudné spúšťanie pri ktorom nám pribúdalo síl a jednoducho sme prešli k jaskyni dva. A bola tu ďalšia udica na ktorú nás chcel olympský šakal nachytať. Do jaskyne sa smelo vstúpiť len na dvoch púštnych jahodách. Každý však vedel, že jahody a zvlášť tie púštne boli jedovaté... A preto sa môj milovaný kapitán rozhodol, že oklame šakala nebeského... Jeho lesť bola jednoducho sofistikovaná, skrátka dokonalá, takmer taká, ako moja... Pôjdeme na pomarančoch! Ázijských pomarančoch! Áno, tomu prekliatemu vedúcemu totálne hrablo, šibe mu, havranky sa mu dostali príliš hlboko do nosa. Ale Ázijské pomaranče neexistujú! namietol som ale asi až príliš stroho, kedže mi stúpil na nohu a znova spomenul prezidenta. Keď oni chcú, aby sme mi išli na jahodách, púštnych jahodách, tak potom my im môžeme poskytnúť len pomaranče, ázijské pomaranče. A kde ich zoberiete, pán kapitán, tuším som nejaké mal ešte do včera predvčerom vo vrecku. Možno tam ešte sú...  Ale nerob si zo mňa srandu, každý predsa vie, že ty nemáš vrecká! Presvedčil ma...  Jeho plán spočíval v tom, že keď budeme dobre predstierať ázijské pomaranče, neexistujúce ázijské pomaranče, tak si nás nikto nevšimne, lebo ak by sme dobre predstierali, tak by sme ani mi nemali existovať. A tak sme začali predstierať. A keď som predstieral ako prešibaný Afrodiziak veľký, ktorý kedysi oklamal olympských bohov pri pokrovej hre zvanej karty, keď som predstieral že neexistujem, tak som skutočne prestal existovať. A až vtedy som si všimol, že môj kapitán už neexistuje dobrých päť minút. Dostali sme sa tam, kde sme sa mali dostať po otrávení jedom púštnych jahôd, do skutočného kraja a raja prekliatej Zity, do sveta plného života a smrti. Do nádherných záhrad perličiek podomových a johovistov domácich. Do krajov jahôd a pomarančov ázijských. Dostali sme sa do kraja,  z ktorého pochádzajú všetky legendy a príbehy a vedačky, skrátka celý dejepis a história. A tak sme vykročil proti jasnému mesiacu smerom na východ...

nedeľa 11. decembra 2011

Ráno 20. Marec 2008

A veď to je jedno, či prídem neskoro do práce. Už mi je to jedno. Veď práca počká, a ak nepočká, nájde sa lepšia, nová. Ach, kiežby by tu bola Marta, Juliet alebo Aurora.. A ani jedna. Ale to je jedno, kávu si uvarím aj sám, porozprávam sa aj sám, aj požehlím sám. Všetko musím robiť sám. Láska je zbytočná. Len chmári, odvádza pozornosť od citou a pritom je to najsilnejší cit.. Strašné. A teraz tu bola. Najprv Marta, a keď odišla Marta tak ju nahradila Juliet ale aj tá sa pobrala a nakoniec prišla Aurora. A s tou som sa včera rozlúčil. Smútiť nemá význam. A význam nemá ani to, prečo ma také nešťastie prenasleduje po celý môj život. Jediné, čo má význam je prezývka, ktorá mi patrí už od smrti druhej manželky. Mne nie je súdené milovať, a ani trápiť sa. Ved všetko prejde, prebolí. Som skvelý chlap, zaslúžim si lásku, a dlhodobú lásku, lásku až dokonca života. Slzy dopadajú na okraj dreveného stola pre tri osoby. Ten stôl kúpil Joe ešte keď s Martou čakali syna. A nakoniec ostala len jedna stolička používaná.

Ráno, 9.August 2002

A veď to je jedno, či prídem neskoro do práce. Už mi je to jedno. Veď práca počká, a ak nepočká, nájde sa lepšia, nová. Ach, kiežby by tu bola Marta, Juliet alebo Aurora.. A ani jedna. Ale to je jedno, kávu si uvarím aj sám, porozprávam sa aj sám, aj požehlím sám. Všetko musím robiť sám. Láska je zbytočná. Len chmári, odvádza pozornosť od cit a pritom je to najsilnejší cit.. Strašné. A teraz tu bola. Najprv Marta, a keď odišla Marta tak ju nahradila Juliet ale aj tá sa pobrala a nakoniec prišla Aurora. A s tou som sa včera rozlúčil. Smútiť nemá význam. A význam nemá ani to, prečo ma také nešťastie prenasleduje po celý môj život. Jediné, čo má význam je prezývka, ktorá mi patrí už od smrti druhej manželky. Mne nie je súdené milovať, a ani trápiť sa. Ved všetko prejde, prebolí. Som skvelý chlap, zaslúžim si lásku, a dlhodobú lásku, lásku až dokonca života. Slzy dopadajú na okraj dreveného stola pre tri osoby. Ten stôl kúpil Joe ešte keď s Martou čakali syna. A nakoniec ostala len jedna stolička používaná. Dve stoličky, najväčšími nepriateľmi jeho pokrivenej mysle. Joe vstáva a nemotorným pohybom zhadzuje hrnček. Vo škvrne na zemi zjavuje sa mu postupne Marta so synom, Juliet a jej nádherné zelené oči a nakoniec Aurora. Je čas ísť! Uviaže lano pevnejšie ako posledný krát a stolička sa prevalí....

Melódia môjho života N°13

"Už nebudeš vládnuť môjmu telu a ani mne!" skríkol som a rozrezal som si hrdlo o nôž k nemu priložený. Nikdy nezabudnem na ten príjemný pocit uvoľnenia po pretrhnutej lži. Klakol som si na zem a s radosťou pomaly zomieral. Úsmevne som hľadel na to, ako sa ku mne skláňa s pokryvenou tvárou ilúzia, ktorá ma práve zabila. Krv zmáčala prach a vytvorila neveľký cícerok ktorý smeroval a rozlieval sa dole schodiskom. A tma pokojne a nenásilne zastrela môj výhľad.........................
Vstávam pozerajúc sa nad svoje telo. Až teraz sa ma zmocní triaška, keďže som aj ja ilúziou... Ilúziou. Tak to potom znamená..nie, to nie.. teraz mi môže ublížiť aj telesne, alebo to je všetko len obrovský sen, hlúpy. Nie, veď ale v tom prípade aj ja môžem skúsiť ublížiť ilúzii.. Potichu sa prikrádam zozadu a priskočím, začnem ju dusiť. Moje ruky konečne oblapia jej hrdlo a zovrú ho. V jej očiach cítim nepokoj, akoby neverila, že toto môôže byť možné, no zrazu sa zmení tón, ktorým hrá jej pohľad a vidím smútok, strach. Z hrdla sa ozve želanie, nenaliehavé. "Odpusť sestre..!" rýchlo uvoľním zovretie a beznádejne ustúpim o dva kroky vzad. "Prepáč, nevedel som... Čo mám robiť? Ako to všetko skončiť? Naučiť sa hrať na tých lyžicách alebo trucovito odmietať jej príkazy? Prosím povedz mi to, ešte kým si to ty..."

sobota 10. decembra 2011

Spievajúce dievčatko

A vonku sa znova zotmelo. Prechádzajúci sa Petrovič na niečo narazil. Lavička zahalená hmlou stúpajúcou z vôd potoka vydávala zvuky. Teda nie lavička, ale malé dievčatko, ktoré na nej sedelo. Spievala si. Hlasne a nehlučne. Pesničku, ktorej slovám som nerozumel a pritom mi prišli zrovna tak nádherné, ako jej melódie. Bola ako šum čerešňových listov na májovej slávnosti dvoch zaľúbených duší. Tak si teda Petrovič k tomu dievčatku sadol. Sadol a počúval. Melódia pomaly ovíjala srdce a slová opantali myseľ. Po chvíľke začal spievať aj Petrovič. A tak sa melódia dvoch sŕdc niesla krajom. Keď dievčatko prestalo, uprelo svoj pohľad na stojaté vody potoka za ľadovými mrežami pani zimy. Pozeralo sa tak úprimne, akoby chcela oslobodiť tichý pramienok. Až sa rozozvučal jej hlas a do uší Petroviča doľahla otázka. „Prečo so mnou prestal potok spievať?“ Petrovič prišiel o všetky slová. Rozprávať o mrazivej sile zimy by bolo užitočné no... Petrovič mal plno priateľov, s ktorými chodieval každý štvrtok do krčmi a neskôr sa po štyroch s tupými úsmevmi vracali spolu domov, no nikto z nich mu nikdy nebol takým dobrým priateľom ako potok pre toto dievčatko....