pondelok 28. novembra 2011

Melódia môjho života N°11

Veď keď už nič, tak aspoň skúsiť to môžem. Unavene poberám sa do tmy nasledujúc tú devu. Prechádzame mestom až do domu. V hlave sa ma zmocňuje strach čoraz bližšie sme k tomu osídliu. A tiež myšlienka mi chmára rozum, Je to skutočnosť, či len výplod môjho vyčerpaného tela? Pomohla mi vstať, toť by jej telo malo byť hmotné, no overiť si to dotykom neodolám. Pristúpim nenásilne bližšie a skúsim ju chytiť za okraje jej bledých šiat.... Prečo som rozvíril prach? Stopa po mojej ruke na prachom pokrytej podlahe mi budí zimomravé pocity niekde v útrobách. Strach. "Takže predsa len si nato prišiel?! Si múdrejší, ako sa zdáš." povedala znova arogantným a veľmi panovačným hlasom. "Som len ilúzia, duša, ktorá je navždy zamknutá v tvojej gitare. Keby si ju zničil, dostanem sa do tvojej mysle a navždy budeš trpieť tým, čo si si zažil za posledných pár dní. Som len duša, čiže ti nemôžem ublížiť telesne, no tvoje idei sú nechránené, môžem si s nimi robiť čo len chcem, a tak jednoducho prestaneš vnímať hranice medzi realitou a fatamorgánou. Si tu, aby si mi pomohol, nebudem sa s tebou maznať, predveď sa, čo už dokážeš s týmito lyžicami..." Predo mnou z prachu parkiet vystúpili dve drevené dôkazy utrpenia. No počkať, veď doteraz bola tá dievčina predo mnou milá, teda nie až tak arogantná a opäť je to ten netvor, tá hnusná mátoha, ktorá mi bude rozkazovať čo mám robiť, mám sa jej podriadiť? čo sa stalo? Opýtať sa jej nato alebo nie? Chvíľku som tam bez  dychu stál a pozeral do prázdna, vlastne som strácal zrak. Videl som len tmu. Uprene som sledoval tmavotu pred mojími očami. Z tranzu pohľadu ma vytrhol až dotyk. Niečí dotyk, nie chladný mi pohladil tvár. V skutočnosti to bol skôr závan. Všetky tie dotyky, ako ma vzala za ruku, veď to svedčí o opaku o ktorom som sa teraz presvedčil... Pred očami mi prebiehajú pohľady okoloidúcich. Nikto nikdy tú ženu nevidel. Z nenazdajky som sa zdvihol aj s gitarou a na počudovanie okoloidúcich som pred sebou držal ruku akoby ma za ňu niekto viedol. Tak čo sa to vlastne deje, alebo dialo. "Moja sestra ti dokáže vzbudiť v mysli pocit tak, že ovláda tvoje telo, ja nemôžem, nechcem. Dokáže to robiť takým spôsobom, že tebe sa zdá, že je pred tebou a dotýka sa ťa, akoby nadobúdala hmotné rozmery, nie je však nič viac než ja. Skús sa ma dotknúť." Moja ruka hrabla do prázdna. "Vidíš, som len ilúzia." "Ale počkať, prečo odo mňa tvoja sestra chce, aby som účinkoval na nejakom festivale, a ešte k tomu s nejakými podradnými lyžicami? A vlastne počkať, teraz si ma viedla ty a zrazu ku mne hovorí tvoja zlá sestra? A potom náhle znova ty? čo to má znamenať?"

nedeľa 27. novembra 2011

Melódia môjho života N°9

No bojím sa, nepristupujem k nej bližšie, nechcem precitnúť, ak by to bol aj ďalší sen, nechcem zažiť to sklamanie, mám strach a preto sa jej bojím dotknúť. Ale čo, keby aj jeden dotyk, postačí to na ukludnenie moje duše. Ku podivu hrám na nej, prihovára sa mi, spieva so mnou a chlácholí ma, akoby vedela, čo som si prežil za posledné dva dni. Vlastne jeden. Ukladám ju do puzdra a idem hrať do mesta, ako to mám vo zvyku, chcem sa podeliť o to všetko čo mám v sebe, o radosť z nájdenia strateného. Cesta dlhá sa kráti, popiskujem si do rytmu a aj pobehnem, no a v tom momente sa ma zmocní triaška. Sto krát som išiel tadiaľto, no nikdy som si ten cintorín nevšimol, nikdy predtým tam nebol. Obrátiť sa späť žiada sa mi, no predstavivosť a zvedavosť mi nedá aby som sa nepozrel a neoveril si, či to v skutočnosti bol len sen. Klučkujem pomedzi chladné spomienky na spomienky minulé, nikdy nezabudnuteľné, zaprášené svetským zapálením pre nové veci. Až tam hore, tam kde to všetko má byť, odpoveď na moje otázky. Aká úľava sa mi vyleje do tela, keď na mieste, kde má, podľa sna stáť môj hrob nestojí nič, len limetkovo zelená tráva. Otočím sa však, a predo mnou sa zjaví Tvár, teda postava bielej ženy, ktorá vzbudzuje trápenie v mojom srdci. Ustupujem, až sa potkýňam a padám do jamy, ktorá, odprisahal by som, že tam ešte pred sekundami nebola. Okolo jamy sa zbehol smútiaci zástup ľudí, rozpoznávam toho dredavého týpka, aj kňaz prišiel odslúžiť omšu. Správajú sa, akoby som bol mŕtvy, ale ja nie som, veď sa na mňa pozrite, ja som živý. Zakričím, aby som ich presvedčil. Prečo nevychádza žiaden zvuk zo zátišia mojej hrude? Prečo nedokážem preukázať svoju náležitosť do sveta živých, tak sa aspoň pohnem, kým veko rakvy ešte nedosadlo na miesto svojho posledného odpočinku. No svaly sú ako v kŕči, zaseknuté, bez pohybu, bez známky uvedomelosti, neposlúchajú ma. Sám prestávam veriť tomu, že som živý. Tak a prečo stále som v tele mojom. Prečo ho nedokážem opustiť a odletieť na miesta, kde rieka Styx vymýva holé skaly temnoty. Už priložili veko rakvy, už nič nevidím, cítim kolísanie, hádam ma nespúšťajú dole, do zeme. Posledný neúspešný boj mysle s telom. Počuť buchot zeminy padajúcej zhora doprevádzanej salvou sĺz. No ostávam pokojný, veď je to len sen. Táto myšlienka mi skrsla v hlave, a triaška opustila moju myseľ. No ale čo ak nie. Už plynie čas okolo mňa. Plynie rýchlejšie. Červy sa dobíjajú do môjho tela. Cítim bolesť, tak predsa som živý. No toto konštatovanie by som mnoho ráz radšej za pohodlnú smrť vymenil. Skrz všetky otvory mi prenikajú telo a požierajú ho. Prečo sa stále nezobúdzam, prečo sa nič nedeje, som teda mŕtve telo so živou dušou uprostred?
Nenapadá mi nič, žiadne vysvetlenie či riešenie situácie do ktorej som sa dostal. A čo teraz? Som tu, zožratý červmy. Moje telo sa pomaly začína nafukovať. Neviem či to spôsobuje nízky tlak okolia alebo nejaká magická sila. Moje telo exploduje, ničí rakvu a vrhá červy všade navôkol. No svetlo, ktoré na mňa dopadá nie je slnečné, mesačné. Som v lese, len stromy. Ako sa dostanem domov. Som len duša, nemalo by mi nič ublížiť, veď telo mi nemá čo poškodiť. Ale ten strach.....

utorok 22. novembra 2011

Melódia môjho života N°7

Opäť som otvoril svoje oči... čo sa to deje, čo sa to s mojou mysľou pohráva, teraz tu bola, a už ani prach zvírený. Nič. Nič čo by naznačovalo, že som normálny, všetko je normálnejšie ako ja. Tá žena, tá biela slečna, striga, neverím, snaží sa ma oklamať, dostať sa mi do predstáv, do snov, urobiť zo seba obeť, nič viac len obeť... Chce aby som ju pustil do svojho srdca, teraz si nesmiem dovoliť pochybnosti.. A čo tie zjavenia, všetko, teraz tu ten klavír bol a zrazu tu nie je, nič, ani prach sa nepohol zo svojho miesta posledného a večného odpočinku, stále okupuje podlahu. Ani stopy nenaznačujú, žeby sa tu niečo udialo. Jediné čo viem je, že sa niečo udiať muselo, alebo som už natoľko šialený, že som si rozbil vlastnú lásku. Prečo ma trápi v mojich myšlienkach, prečo, chce aby som zošalel alebo to má aj nejaký vyšší význam..
Slzy tíško utľapkávajú prach na mramorových schodoch, len ja a prach. Prach, ktorý sa nevíri, prach ktorý trvá. Ako je možné, že sa hudba z môjho srdca za dva dni vytratila, stávam sa bláznom. Nič rozumnejšie nedokážem v tejto situácii skonštatovať. Pomaly schádzam dolu schodiskom, zlomený ako trieska z melódie, ktorá včera zomrela, zomrel môj cit a vášeň. Dvere už cítia že sa blížim a otvárajú sa, pokračujem studenou chodbou až na námestie. Sadnem si smutný na miesto mojej včerajšej veselosti. Keď sa pozriem pred seba, nedokážem rozoznať, či sú ľudia predo mnou skutoční alebo len duchovia spomienok minulých. Ale áno, sú skutoční, musia byť skutoční, to by som nemohol potriasť rukou tomuto pánovi, a tejto mladej slečne nemohol bozkať ruku, počkať, tie oči som už videl, chladné, hlboké, zlé.... To je ona... Nie!, prestaň, čo to so mnou, prečo ma prenasleduješ, nerob to, nechaj ma. Zavriem oči a vidím studňu. Blížim sa k nej, načrieť vodu a ovlažiť si zmorenú tvár.. No prach je klzký, padám do studne, narážam na hladinu vody studenej vody... Odtiaľto sa už nikdy nedostanem, už neuvidím slnko svietiť nad ľudskou márnosťou. Už neuvidím nič. V tom sa však studňa začína prepadávať, voda v tornádo sa mení a ja sa kĺžem hlboko skrz pekelné hĺbky až znova na povrch sveta bez sveta. Nič tu nie je. Nikto. Len tma. Stojím na doskách. Zrazu sa zasvieti reflektor a na mňa sa upne pozornosť publika. V rukách držím svoju milovanú gitaru. Takže to je len sen uvedomím si a začnem veselo brnkať. No gitara sa v prach mení pri tónoch mojích rúka, až úplne rozpadá sa. Na zemi ostal popol. Priblížim sa, prehrabnem sa v ňom a na doskách ostávajú dve drevené lyžice.....

Melódia môjho života N°5

Nič zmysluplnejšie ma nenapadá, struny, vyrobím struny, struny z dreva. Už cítim ich kladné vibrácie, počkať, drevo, nie je zvukovo zdatný materiál, čo tak nylón, silón silikón, botox.. ach, stop, dosť myseľ, prestaň existovať. Otvoril som oči. Predo mnou sedí chlapec, predo mnou sedím ja. Pozerám sa, prečo som taký šťastný, v tejto chvíli, optimizmus zabíjajúcej sa ten týpek predo mnou usmieva, čo to do pekla v ruke drží. Stop, nie ty somár, kam dávaš ten nôž, prečo to, nie, zastavte tú krv, nerob to, ach, a prečo cítim teplo na mojom krku, prečo mám vlhké tričko.... Otvorím znova oči, som veľmi spotený. Idem si ľahnúť, privodzovať si depresie, v ktorých tvorím piesne nie je dobré a kreatívne, nie je v tejto chvíli zdravé, možno ráno... ráno, rán.....

čo sa to stalo, opil som sa, veď, a s kým čo do čerta, kde to ležím, kde mám gitaru, prečo tu nie je, ako privítam toto nádherné ráno, do melódie nezvučnej, čo je to za ráno, prekliate ráno, čo sa to včera, išel som, mesto, ulička, žena, ach áno, žena, musím zistiť, čo sa to tam včera, čo sa to včera udialo, kde sa to, starý dom, netopiere, puzdro, čarodejnica....
Nasilu preskakujem myšlienky na bolestnú smrť tónov v drevenom tele zvučnej dámy. Ale veď to nie je pravda, alebo je, tak prečo tu nie je moja gitara, kam sa podela. Vstávam a umývam si zuby, studená sprcha, prezliekať sa nemá cenu. Pokračujem nešportovým cvalom k mestu. Bránu som prebehol. Zmätený som zastal na námestí. Tu som bol včera, či nie? Áno, pamätám si to, tu som sedel, tu ten dredavý týpek, ten Marley, a tam tadiaľ, odtiaľ prišla ona, kto to do čerta, znova....
Potápam sa do čaši svojej mysle, tam, tam čosi bude, kde je len tá temná chodba... Touto uličkou, tam bude dom. Chlad mi dobíja telo a pomaly sa ho zmocňuje dvojpríčinová triaška. Dvere akoby sa sami otvorili a ja hltám nervózne schody na druhé poschodie. Kde je ten klavír, kde je to puzdro, počkať čo je to tam, črepy, črepy z mojej, ale veď to je.....
Slzy, plač, ľútosť nárek, beznádej, sklamanie, na hnev nie je priestor ani sila. Na ramene som pocítil chladný dotyk neľudskej bytosti.....

Melódia môjho života N°3

Skôr ako som stihol obnažiť predmet skrývajúci sa pod puzdrom melódia úplne stíchla. Dievča sa otočilo na stoličke doprevádzaná piskľavým zvukom hrdzavého kovu. Pocity, ktoré som mal v sebe boli priveľmi odlišné nato, aby mohli tvoriť jeden celok. Nemohla to byť nenávisť, nemohla to byť náklonnosť či sympatia. Chvíľku ticha prehryzol až jej zvučný, hlboký hlas, skôr hrdelný ako nosový, ktorý vzbudzoval autoritu a dôveru. Vlastne skôr odpor. Nemal som pochopenie pre to čo urobila. Ak chcela, aby som ju videl hrať, stačilo povedať.  Rád by som si s ňou zahral, čo teraz. Nenechám ju aby ma vyrušovala. Veta, ktorá povedala mnou prešla ako olovo telom. Avšak bez výsledku. Obrátil som sa opäť k puzdru. S nádejou som ho otvoril, no nebolo tam nič, absolútne nič, len tri netopiere, ktoré som nechtiac prebudil. Konečne si mohla vychutnať moju pozornosť v sprievode ostrého pohľadu dieťaťa, ktorému sľúbite lízatko avšak sľub nesplníte. "Chcem, aby si so mnou išiel hrať na prehliadku kapiel Systemica." "Nejdem." "Ja sa ťa nepýtam, ja ti vravím..." "Keby aj, tak s čím ty virtuóz, zničila si mi všetko čo som mal." "Tu máš dve drevené lyžice. Máš tri týždne, aby si sa na tom naučil hrať. Stretneme sa tu, v sobotu o tri týždne a ty mi ukážeš, ako si stojíš..."
Potom sa otočila a svoju zbytočnú pozornosť venovala už len klavíru....

Melódia môjho života N°1

Prišiel večer a hneď po ňom ráno. Krása zvukov gitary ma doprevádza všade kam idem, každý môj krok patrí určitej melódii, melódii môjho srdca. Nemám trvalé zamestnanie, nemám dievča no aj tak mi nič nechýba. Mám gitaru, hudbu, vášeň v srdci, niečo, čo nemajú ani najväčší zaľúbenci. Ráno je slnečné, nádherné, očarujúce. Hmla sa leskne a pomaly stráca nad chodníčkom ktorý obchádza môj dom a križuje polia na ceste do mesta. Gitara na chrbte, popiskujúc kráčam si, výrim prach nohami, tancujúc, poskakujúc v rytme radosti. Slnko zašlo za oblak, zatiahlo sa, zmizol môj tieň z prašnej cesty. Kvapky začali vytvárať obrazce na prašnej ceste. Začal padať dážď, nie ťaživý či nepríjemný, oslobodzujúci, celkom jemný. Dokráčal som až k mestu. Našiel som si svoje miesto a začal som hrať. Piesne, niekedy so spevavým doprovodom v mojom podaní, inokedy zase celkom čisté, akustické. Ľudia sa začínali usmievať, konečne niekto, kto ich spraví šťastnými na každodennej ceste do práce alebo z práce, dokonca aj strážnik, ktorý ma prišiel vyhostiť z tohto miesta to urobil s úsmevom. Hrám si ďalej, teda o kúsok ďalej som si znova sadol. sadol a začal som hrať. Sadlo si okolo mňa pár ľudí a začali spievať. Pohodová nálada, aj slnko dotvorilo scenériu lenivého letného dopoludnia s hudbou. Až prišlo jedno dievča. Celkom ma to rozhodilo, teda, bola veľmi nepríjemná, nie výzorom, nie výstupom, skrátka som to cítil, z jej srdca, duše tóny jej harfy sa bili s tónmi mojej gitary. Dosť ma to rozhodilo, trošku som sa zapotácal, no dievča ma chytilo za ruku. Chytilo za ruku a už nepustilo. Pokračovalo ďalej. Viedlo ma ulicami. "Niečo ti ukážem."...

nedeľa 13. novembra 2011

Autoreflexíva

Je dokonané. Konečne ste to dokázali. Obrať ma o zbytok zdravého rozumu a pevného úsudku o ľudskej dobrote, viere a láske. Ani jedno z toho, v čo som kedysi veril teraz nemá žiadno právo existovať. Myšlienka naň bude potrestaná krvou tých, ktorý sa myslením previnili. Opovrhujem tými, ktorí si hovoria zaľúbenci, ktorí lásku nikdy necítili a čítať o nej by im malo spaľovať oči. Opovrhujem tými, ktorí verili že veria v chudobnej nádeji o viere samotnej. Ktorí sa hrajú na naozajstných vyznávačov samého veľkého a pritom len aby ich mohli považovať za módnych. A zo všetkého najviac nenávidím priateľov. Tí falošní pokrytci by mali byť pobití ako dobytok ktorý sa vzpiera príkazom hospodára. Tí, ktorí neprestanú myslieť na svoje prežrané bruchá ani keď im zomrie pred očami najlepší priateľ. Mrštne ho oblapia rukami ako svetský znak falošnej a neohrabanej lásky ktorá ako radi hovoria spaľuje ich plytké srdcia, len preto, aby ich ostatní mohli považovať za súcitných, čo si táto prekliata a naničhodná doba želá. Smrť a nič viac. Nenávidím to. Nenávidim keď to robia. Nenávidim ich. Nenávidím seba.....

štvrtok 3. novembra 2011

Ráno, 18.Marec 2001

Ráno v mojom malom byte býva väčšinou veľmi rýchle. Nestíham robiť veľa vecí, prakticky stihnem len to čo stihnúť nestíham a nestihnem stihnúť to, čo by som najviac potreboval. Až teraz mám konečne čas dopiť svoj čaj a dojesť raňajky, ktoré mi pripravila moja manželka. Dosť dobre sa zmierila so skutočnosťou, že ju už dávno nemilujem a z ďaleka nemám rád tak, akoby si to zaslúžila. Len ja a môj čaj. Nie som angličan no vášeň k tomuto tekutému potešeniu som si vypestoval ako správny ostrovan. Balkón nemáme, no Matilda potrebuje svetlo pre svoju jedinú vášeň, pre maľovanie. Často krát som práve ja zviditeľneným snahy dať realitu na plátno,  aj keď pravdu povediac nepamätám si, kedy mi jej obrazy pripomínali niečo iné ako machule. Ach, Matilda, každé ráno spomínam nato, ako sme sa zoznámili a v mysli hádžem udicu v nádeji že vyriešim problém, tú časť života, ktorá zmenila môj vzťah k nej. Verne som ju miloval, ľúbil telom aj mysľou, vtedy mi jej obrazy pripadali nádherné. Ale teraz, stal som sa reálny pesimistom. Jediné, čo mi vie spraviť radosť je dobre vyluhovaný čaj správnej teploty, z ktorého zvodne ba priam až fajšmekersky stúpa para správnym smerom a jemne orosuje moje americké fúzy. Matilda, Matilda, Matilda... Zahľadím sa na autá na ulici, ktoré sa obiehajú a neustále sa niekam ponáhľajú. Možno to je to, prečo som ju prestal milovať. Matildu. Ponáhľal som sa so svojou láskou. Až príliš rýchlo som chcel dospieť a teraz keď som pristarý nato, aby som začal cítiť ako mladý už môžem len ľutovať, že som každé to jedno ráno držal v rukách namiesto Matildy tento prekliaty odporný najlepší jediný čaj. Vstávam a noviny americky zvíňam a dávam si ich pod rameno. Odchádzam do izby kde sa nahodím a odoberiem sa na pohovor. Už je to mesiac čo ma vyhodili z práce. Je čas spraviť Matilde znova radosť. A Hneď zajtra prestanem piť ten čaj. Hneď zajtra. Hneď zajtra........ 18.Marec 2001

Krvavé ódy....

Začal sa proces jatka tohto veku
obdobia ženského citu, náreku
hlas ľudu rozvíril prach na starej ceste
prichádza odplata sveta ku neveste
prichádza plač a horiace telá
málo má svet no stále chce veľa
deti krvavé od plačou mŕtvych matiek
zahalujú nevinné do bielych šatiek
stĺp dymu dvíha sa nad čierne mesto
prišiel som vykonať porážky gesto
poraziť vlastosti, to čo pustoší zem
všetko sa skončí keď raz prídem sem
krvavé slnko zapadá nad mŕtvym svetom
prichádzam ja, nádeje nieto
nežijem, nezomriem, nejde tu o mňa
ja som len posol znamenia ohňa
plamene vykonajú čo potrebnosť si žiada
zomrie tu všetko kyklop aj Ariada
ovzduším vibruje nepokojná pieseň
prichádza trápenie, skaza a tieseň
do priepasti poženiem davy obetí
a krvavé slnko na svet zas zasvieti
znamenia smrti sú strašné, bolestné
no čo ľud roky stál bolo to žalostné
nevinných zabíjali prekliaty králi
zatiaľ čo otroci prach a smrť žali
v koloseu bojovali o svoje životy
prichádzal o všetky stvorené výhody
pýchou sa napchával staval sa vpred
teraz sa pripraví na boží trest
Videl som svet padať na  kolená
viera v nádej bola dávno pokorená
ženy plakali, pozerajúc na svoje deti
slnko na tento svet prestalo svietiť
neotáčam hlavou kam prídem príde skaza
Prežije silnejší už nie je fráza
Videl som horieť stromy pri riekach
videl som ľudí z kože sa zvliekať
videl som bezmocný výraz v očiach nevinného
smiech a plač v smútočnom rúchu skazeného
prišiel som na svet dokončiť dielo smrti
prišiel som popraviť, vyvraždiť ľudí
prišiel som s mečom, odídem sám
krvi sa napiť dožičím skalám
potkany pasú sa na poli smútku
mizne svet v priepasti krvi zármutku
Skončili časy poctivých svedkov
skončili časy podvodných predkov
už nebudú nikdy falošní svätí
nebude kto by im doniesol kvety
nebude života keď skončí sa poslanie
všetko dobré za zo zeme pominie
nebude nový sveta, žiadne ďalšie šance
nebude svetlo pre vosku kahance
keď skončí moja úloha zámer ktorý mi bol daný
skončia sa podlé to ľudskosti plány
tá ohavnosť už nebude pustošiť osudy
konečne krutosť vezme sa nadvlády
Ulice zývať prázdnotou budú
nebude nikdy viac potomok ľudu
len potoky rieky purpurom zfarbené
ostrie meča v nebesiach bohmi zkalené
kladivom osudu ľudstvu sa stalo
veľa si žiadalo, pohrdlo málom
a teraz nebude pohŕdať viac
holá zem krvavý polmesiac
Videl som priateľov umierať v objatí
videl som lásku čo srdca cit zachváti
videl som smrť toho pekného
koniec dobrého a svätého
Ohne sa pália dym stúpa k nebu
dokončiť prišiel som smrti potrebu
poslanie z neba zavraždiť zlo
dostať ľudstvo na úplné dno
umierať budú pomazaný
gantlemani aj vážené dámy
ja neberiem ohľady k ľutosti
zfarbené duše ľudksej podlosti
vlastnosť byť silným a lepším od iných
zapríčinila na svete priveľa špiny
a správca meča prišiel som čistiť
po mojom odchode nebudú krstiť
nebudú schovávať mŕtvych do hliny
pykať budú od teraz za svoje činy
Utrpenie nahradí lásku a život
krv a žlč pohrdnú chlastom a pivom
a supy už krúžia nad smrti bojiskom
osyrie navždy detské ihrisko
óda na smrť nesie sa vzduchom
nádherná pieseň vo svete hluchom
a na moje slová nedá ľudstvo vrelé
ocitne sa onedlhol v strede, čiernej diere
a vtedy sa bude chytať stebla trávy
vtedy z ľudu povstanú tie svätí, tí pravý
a ja im odrežem ruky v zápestí
podpálim ich život v pozemskom námestí
a krvou ukojím pokoru a ticho
zadhne sa svet s prehnanou pýchou
a skončím až keď nebude duše na obzore
a krvou zaliate bude celé more
a hlavy nabodám na drevené koly
ostatné tela uložím na stoly
a všetko zapálim k víťaznej sláve
usadne spravodlivosť meča na práve
a kraľovať budem nad nahou planinou
nad riekov tečúcou, nad slanou skalinou
a budem sám sedieť na tróne
tak skončí svet na svojom patróne
a hviezdy mi budú padať až k nohám
mŕtvoly opustia svet ktorý stoná
a nájde dávny pokoj, ktorý mu vzali
zato raz a prevždy kruto zaplakali
tak vravia slová hovorcov sveta
že príde hlad a veliká bieda
narodí sa človek, ktorý všetko začne
pošle duše odtiaľto, pokojne, vláčne
a zasadne na trón nedbalej módy
tak končia prekliate krvavé ódy....

streda 2. novembra 2011

Ideas, memories and caracters of my mind.....

"Yeah, that´s it. That´s my time, I think everytime I wake up to the cold monday morning. Every day is a new chance for myself to reach for the sky, where I wanna be."

He woke up at 5 o clock. He was too lazy to clean his teeth but too crazy to forget on it. So he just ignored it. He was a star, star of himself. Noone have any idea about his fate, but he was the fate of others. Story which he was writing every single day, was changing stories of the people on the streets. There was so many things to be saved. But why to save them. He just smile, and changed the mind of the others, who have forgotten to smile on each other. He has to be some kind of superhero, but without super and without hero. Ordinary man, with one problem. He can´t stop. He has to dance all the time. While he was cleaning the room, he was dancing. While he was writnig his book about the forbitten world he was dancing, he was dancing, while he was swinming in the pool, while he was sleeping. He can´t stop and move along. Just dance along.


So many feelings, so many words he wanted to say to her while she was crossing the street in front of his house. Everyday at the same time, he was thinking of love which never felt, about the girls that never had, about the fame that was bad. He was going to say all the bad things and the good thing to his best friend, but he was dead. Lying lazy in the coffin forever.

Just run, run run and never turn around. Runaway from all the troubles that people made in hate of all what he made. Just a little smile of all these false friends of his history which was chaning the sense of friendsip as he knew it before.


Stars were falling from the sky to her eyes. She was looking to the window all her life. She never had any friends, she never need them. She had only the sky. Sky with all the beautiful creatures from other dimensiones from other worlds of other stories. Her eyes so blue as a sky, the most beautyful sky. She grew up as a lonely girl who saw all the worst and all the best of humanity. She could see what noone could saw. She was blind.......



There are many errors, mistakes and other shits, but... you know.. =)

Ráno, 17.október 1983

Dobré ráno poviem každý večer tomu pôvabnému štramákovi v zrkadle. Nik na svete nie je hoden mňa, Jurijho Vlasku, najznámejšieho komika celého Ruska, a čo len Ruska, sveta komik som. Iba čo si odložím neopatrne svoj kabát na pomyselnú recepciu môjho trojposchodového domu. Nikdy som nič nepotreboval, avšak keď som nič potreboval najviac, neprišlo nič načo by som mohol byť hrdý čo má práve teraz napĺňa pýchou. Krokom nadnášajúcim moju dokonalú postavu nad všetky tie božie nepodarky sa povznesiem na balkón.. Kaviárom si spríjemním večer, ktorý sa stáva mojim ránom každé predpoludnie. Kvety, vzácne tropické, stále vednú na balkóne predmestia Moskvy, kde podnebie neodpovedá ekologickým štandardom na ktoré sú zvyknuté. Nechápem. Tie kvety ma stáli tak veľa a nie sú schopné sa prispôsobiť?! Aj tak som jediný ktorý ich tu má. Jediný najlepší. Pche, čo tam tá spodina. Medvedev mi môže nohy bozkávať, aby som sa na neho čo i len pousmial. Nie sú ma hodní. Navždy budem tým najlepším a najkrajším. Čo by bol svet bezo mňa, bez najlepšieho svetového komika. Pche. Ráno zaspávam a tak končí moje doterajšie ráno.
17. október 1983

utorok 1. novembra 2011

Podmorský svet bez mora.... (Spis Tretí)

Po tom, čo nás Zita veľkodušne nasilu prehltla, zabudla dobre pochrúmať a tak som sa s podmorským vlkom Petroleolom ocitol omnoho hlbšie ako najhlbšie hlbiny morského dna. Stali sme sa priamou súčasťou jednej z ponoriek, ktoré hýbu svetom. Chvíľu som mal strach, pozerajúc na kapitánovo mŕtve telo, no on sa znenazdajky prebral a poznamenal, že nemôže pokojne spočinúť v amorovom královstve nenávisti, kým naň hľadia tak odporné oči ako tie moje, čo v preklade znamenalo rád ťa vidím ty šibal! Aby som voviedol veci na morskú hladinu z temnôt hlbín olympu, naše telá zhoreli, a do Zity sa dostali naše kosti a popol, ako hovorí jedna pradávna odriekanka pri exorcisme, Drak si a na Drak sa obrádtiš... Drak bol totiž národný sviatok všetkých drakov podmorkých vôd olympu. Kapitán nechcel však pristúpiť na bezplatnú kremáciu tiel a ako povedal on, všetko čo je zadarmo, je z číny! poskladal v momente svoje telo, a takisto aj moje a ešte predtým ako sa do môjho stihol vrátiť život stihol zomrieť z rýchlosti skladanie tiel  z popolu. Neskôr sa prebral a sme tam kde sme boli. Nad hlavami nám plápolali čajky a vlajky, z ktorých boli unesení nie len básnici, ale aj čašníci. Tak sme sa mohli vydať za hladaním toho, čo pokladal kapitán za dôležité nájsť a ja za jednoduché kúpiť. Fontána mladosti. Zelenofúz! ozvalo sa z kapitánskeho bydla a keď vzduch dovial toto pomenovanie do mojich úš, bol som na pochybách, pretože kapitán nebol vo svojej koži. Len tak na okraj paluby, zelenofúz ma volal, kvoli častým závratom a následkom toho zelenou bradou..... ale to len tak. Pribehol som teda rýchlo ku kapitánskemu bydlu a vtedy som si uvedomil, prečo je kapitán mimo svojej kože. "Ako mi vysvetlíte pán Natiahnutý, že tu niečo chýba." povedal Petroleol stojac na neohrabane vyvýšenom plážovom kopečku, ktorý bol ohraničený žliabkom z ježúr čo vôbec ale vôbec nepripomýnalo jeho loď. "Zhorela?" poznamenal som ironicky a Petroleol po mne mrzkol tri ježury. Petroleol je ináč mieromulovný človek, o čom svečí aj jeho úspech na poli diplomatickom, keď zjednal vojnu medzi Šmajelmi a Anglofasmi. Hlavne že mal kompas. Fúkol doň a on ho hneď oboznámil s poveternostnými spomienkami aj keď kolónku s presne staoveným miestom trvalého alebo dočasného odpočinku nechal nevyplnenú. Na sever sme sa vydali po zrelej úvahe a hádke medzi čajkami a vlajkami. Svet, ktorý sa rozprestieral pod lávovými dunami Prekliatej Zity bol úplne iný ako na hladine, a pritom takmer rovnaký, bolo to more bez mora. Každých 5 minút zakopol kapitán o veľrybník snažiaci sa márne dostať na morskú hladinu, ktorá sa skrývala niekde nad našimi hlavami. Museli sme hľadať rýchlo aj keď sme mali more času, pretože Zita si neúprosne kruzuje podmorské svety olympu a nikto okrem Petroleola nevie, kedy sa znova vynorí. Dostali sme sa kráčajúc a potkýňajúc sa o žraločky až k jaskyni v ktorej bol poklop za ktorým sa skrýval útes pod ktorým bolo zreteľne vydno ďalšiu jaskyňu v ktorej by mal byť poklop. "Pomaly spúšťaj!"..........

Ráno, 8. September 1997

Začnem ako každé ráno, ránom. Kvapôčky rosy na jarnej výzdobe zimnej záhrady pani Petrovičovej niekedy medzi letom a jeseňou. Dlhé večery pri slnečnom svite keď mesiac zapadá trávim písaním nosom na papier bez pera drozda ktorý práve vzlietol z jaseňa tvaru jablone. Petrovičová polieva modré mrkvy snažiac sa o nejakú tú úrodu ale bezvýsledne. Pomaličky dopíjam svoj mätový čaj s nádychom karamelu dojedajúc nehorázne tvrdý makovník z pekárne na rohu treťej a štvrtej ulice, ktoré sa neobťažovali pokrstiť. Omrvinky a smiedky sa veselo kotúľaju po červenom župane a pomaly farebne zanikajú v tmavých vreckách. ľahostajne odsuniem stoličku z ebenového dreva, ktoré je v skutočnosti iba dubové na čierno precízne pretreté olejovou farbou. Aj rám okna by mal byť z tohto materiálu, lenže tu sa ani neobťažovali ľudia prefarbiť masívne vyzerajúce ale reálne celkom jednoduché dubové drevo. Aj sklo je vlastne len z dubového dreva ale tentokrát dôkladne pretreté transparentnou farbou, čo mi umožňuje pozorovať mladú Petrovičovú ako sa vyzývavo predkláňa pri polievaní svojej zeleninky... Ešte stále mám dosť času aby som si všimol kukučky čvirikajúce z lastovičieho hniezda, ktoré tam vybudoval škovránok minulú zimu. Oblečiem si neforemný kabát ktorý sa nejavý ako ženský len mne, ale asi aj okoloidúcim, ktorí horúcimi pohľadmi skúmajú výstrednosť módy, ktorá dávno zanikla, vlastne ešte ani nestihla vzniknúť... 8:00.. končí moje ráno 8. Septembra 1997