pondelok, 31. októbra 2011

Výročná správa ku príležitosti zatvorenia prvého ročníka......

Bilo nebilo a zabilo, žila raz jedna dedinka v rodinke. pozostávala z 90 skrachovancov, ktorí si to namierili do najhoršieho pajzlu v celej žiline, tkřa žeby ukojili svoju túžbu po poznaní a ukázali že nato majú. Nemajú! Klamali vás! a tu sa vaša cesta končí.... Prvý týždeň 3 ľudia stratili slovníčky, čoho príčinou ich ich triedne profesorky zabili umučením...... Druhý týždeň: 7 žiaci sa zabudli prezuť čo ich stálo konce chodidiel následkom čoho vykrvácali...... Tretí týždeň: Fyzicky zamerané testy z telesnej výchovy: počet infarktov: 12, počet mozgových príhod 3, počet upchatých pľúc následkom nezdravej kombinácie fajčenia a 1500 metrového behu 5, ostatné zranenia boli zlúčiteľné so životom......Štvrtý týždeň: Nehoda v laboratóriu chémie pri procese destilácie liehovín 15 mŕtvych....... Piaty týždeň: 9 neskúsených žiakov podcenilo svetelnú signalizáciu a Samir si ich nevšimol..... Šiesty týždeň: 11 žiakov stratených pri účelovom cvičení pána profesora Vlasáka niekde medzi Hôrkami a Hájikom...... Siedmy týždeň: 17 žiakov sa stratilo v priestoroch šatne...... ôsmy týždeň: 3 žiaci padli zo zábradlia pri neopatrnom presune sa z učebne španielskeho jazyka......

Vy 5 španieli, ktorí ste to prežili, vás smrť čaká, keď sa vrátite s výsledkami polročných testov domov....

Pre mladú ženskú tvár...

Slnko pohladilo malé dievčatko po jej šedivej tvári. Vrásky sa jej odmalička vpíjali do priestorov, ktorá mali ostať voľné pre problémy ženy v stredných rokoch. Tieto vrásky mali svoje dôvody, avšak boli tak často prepisované novými, až tak, že sa prestali riešiť, a upadli do zabudnutia mladej ženskej tváre. Pomaly zatvára oči. Pohyb doprevádzaný rozozvučaním ligotavých sĺz, ktoré príjemne, očisťujúc, stekajú z tváre mladej ženy. Má za sebou už svoj prvý silný pocit. Prvý pocit a v ušiach rezonuje otázka, čo mohla pokaziť. Ľúbiť čistou láskou je rarita, na ktorú pochabé ľudstvo dávno zanevrelo, už dávno zahádzalo prameň, studničku verného šťastia posmeškami a náhodnými známosťami na jeden týždeň. Týždeň, ktorý si bude mladá ženská tvár navždy pamätať. Znova padá na kolená, zmáčajúc svoj károvaný šál slanými dôkazmi ľútosti. Ešte stále si nedokázalo odpustiť. Sedí a plače. Kričí. Dúha stúpa nad jej pohľadom vytvárajúc lásku, ktorú stále cíti. Cítilo. Bude cítiť. Na kolenách sa zodpovedá samej sebe, vyčíta si všetky pomyselné chyby, ktoré mohla neurobiť, keby nebola len mladým dievčaťom. Dievčaťom, plným výzií, nádejí, plánov, sily... Nemyslela na problémy, ktoré pripravuje svet, keď pred jej očami zasypáva do zeme jej vlastné pocity. Uložené do rakvy. Dievča sa vrhá do hrobu za ňou. Za milovanou. Za láskou, ktorú zabila sebaľútosť a sebaklam, ktorý sa neobjavil v pocitoch krivdy voči dievčaťu. Znova sa ocitá sama, sama, sama vo svojej izbe, pri perách, dielach, riadkoch smútku. Príliš veľa bolo povedané, a tak málo vysvetlené. Lúče sa znova opierajú o pochmúrnu masku dievčaťa, ktorej smútok zahaľuje mladú tvár. Lúče dávajú novú nádej, nový začiatok, novú lásku. Tma mizne z jej tváre. Znova začína žiť, už nikdy viac.... Vždy tu budú nové lúče pre mladú ženskú tvár.....

utorok, 25. októbra 2011

Nudná Úvaha °2 (Trpieť znamená netrpieť....)

Láska je ako smrť, pretože spôsobuje veľa šťastia tým, ktorý sa škodoradostne radujú z nešťastia toho druhého ale ten, kto má naňu pozerať ju nikdy viac nechce zažiť. Koľko je na svete lepších bloggerov ako som ja, no a koľko bloggerov píše o Petroleolovi?? Som rád že som sám. Sám, pozerajúci na smrť lásky, ktorá je vlastne smrťou seba samotnej, nikdy nie zrodenie starého dobrého nostalgicky spomínajúc na to všetko čo tu kedy bolo a zomrelo. Sám prestávam súhlasiť s prvou vetou, ale to patrí k životu, nesúhlasiť. Veľa vecí nás núti ísť s vodou, ale k čomu to, keď môžeme jednoducho nesúhlasiť. Nie je to krásne, dar nesúhlasu a rebélie, ktoré sme dostali a ktorý sa ruku v ruke vedie s egoizmom, ktorý sa skrýva v nás pod prívetivým názvom Pud Sebazáchovi. Dobre, napíšem to inak, predstavujem si seba samého bez pudu sebazáchovi, čiže bez možnosti nesúhlasiť. Koĺko najväčších nesúhlasiteľov by si so mnou robilo čo chcelo a ja by som ticho súhlasil. Prakticky súhlasiť znamená trpieť. To znamená že nesúhlasiť znamená netrpieť. Dostať cez fascikel pre nesúhlas, nepodielanie sa na niečo čo malo byť potvrdené a odsúhlasené všetkými a pritom najväčšiu rolu tu zohráva strach z utrpenia, čiže  súhlasu, ktorý ostal nevyslyšaný alebo vyslyšaný až moc, tak akurát aby som mohol povedať že aj nesúhlasiť znamená trpieť. Kritika by napísala, aký som plytký, ale múdri pochopia zmysel plytkosti a aj jej najväčšiu a najskrytejšiu hlbokosť, tento večer sa navždy stane večerom, kedy sa prvý krát pokúsim zabudnúť na svoje vlastné problémy...... Koniec koncov trpieť je opozitom k trpieť, a to znamená že netrpí nikto, kto nemá prečo netrpieť....
do čajky plápolavej




-----venované Miške a Miške.......

nedeľa, 16. októbra 2011

Hudobnoštýlová nerozhodnosť....

Mal som 12 rokov, bol som svedomitým žiakom kolégia v Banskej Bystrici a pomaličky som si začal uvedomovať, že vyrastám. Začínali si ma páčiť namiesto áut a motoriek dievčatá, ktoré boli o ne opreté, začínal som sa stýkať s kamarátmi naživo a nie len cez počítač, kolobežku som vymenil za skate skrátka už som nebol malým dieťaťom, ktorým som kedysi býval. A kedže som už vyrástol z detských pančúch a vestičky, bolo načase vybrať si hudobným štýl, ktorým by sa môj život mohol uberať. Mnoho mojich spolužiakov už začalo nosiť nohavice, teda tepláky hlboko pod úrovňou kolien, a tričká také, ktorými zakryli prípadné nedokonalosti tela aj duše, skrátka nič priliehavé. Na hlave nosili niečo, čo sa podobalo na panvicu mojej mamy, keď piekla naše obľúbené hranolky zo syrom, no celému svetu to pripadalo elegantné. Tak som si zaumienil, že sa stanem Hip-Hoperom. Začal som sa teda obšmietať okolo skupiniek ťažkých machrov našej triede, a keď som sa prvý krát potkol o svoju vlastnú mikinu, bol som oficálne členom Hip-Hoperskej Crew. Bol večer a ja som sa práve vracal z tréningu rýchleho rozprávania, ktoré nikto nenazve inak ako rapp, no a obloha už bola zatiahnutá. Tma padla na mesto a ja som si to hip hoperským krokom zvaným plávanie vzad. Celý chodník patril iba mne. Ak niekto išiel oproti, buď náhle zahol, alebo skrátka musel rytmicky a arytmicky trafiť pod moje ruky, pretože zvyšný priestor zaberala moja mikina s tričkom. Dbal som nato, aby som sa o moje vybavenie nepotkol znova, čiže nemal som veľa priestoru na sledovanie scény predo mnou a ani správneho výberu trasy, ktorou by som sa dostal domov. Tak sa stalo, že som sa dostal do temného  parku aj keď už neďaleko od môjho domova. Keď som zdvihol svoj zrak od zeme uvedomil som si, že oproti mne ide asi šesťčlenná skupinka tmavo odetých Metalistov, ktorých som zbadal iba vďaka svetlu dobre situovanej lampy. Pud sebazáchovy sa prudko bil s pravidlom Hip Hopera číslo jedna. Metalistu za každú celu udrieť alebo opľuť. Nakoniec však prehral. Keď slina ladne opustila prah pier oľutoval som svoj čin. Dopadla na čiernu mikinu Nirvana a odmenou mi bola tvrdá bitka, tak tvrdá, že z môjho ťažkého oblečenia zostala len čiapka, ktorou som si mohol prikryť miesta, ktoré mali byť prirodzene zakryté pred horúcimi zrakmi okoloidúcich. Doma som prežil bezsennú noc, premýšľajúc o pravidlách Hip-Hopu a o mojej hudobnoštýlovej príslušnosti. Na druhý deň som rýchlo bežal do shopu a svoje Hopperské náčinie som vymenil za tmavú mikinu System of a down, vybíjaný opasok, čierne nohavice a ostnatý náramok. Bol som šťastný a v mysli spokojný, pretože som si myslel, že už ma metalisti nikdy nebudú biť. Išiel som si raz večer z koncertu jednej kapely domov. Musel som si dávať pozor na miesta, ktoré neosvetľovali pouličné lampy, pretože v týchto miestach som sa stával takmer neviditeĹným, čiže som musel dávať pozor na ľudí idúcich oproti mne a tiež na autá mimo chodníku, keď som náhodou križoval cestu. Pod ťarchou týchto okolností som sa dostal znova do toho istého temného parku ako minule. Veselo som si vykračoval a míňajúc šesťčlennú skupinku metalistov som zakričal Metal Rulez! Spokojne a bez bitky som si teda pokračoval ďalej parkom keď tu zrazu spoza rohu sa vynorila partia hip- hoperov. Boli to moji spolužiaci, tak som si myslel, že mi ani z tejto strany nehorzí žaidne nebezpečia, pozabudnúc pritom na pravidlá hip hopu. Prechádzal som okolo nich a slušne som pozdravil, ako česť metalistu káže. Odpoveďou mi bola facka, rana do brucha a kopanec ktorý smeroval na bradu skončil na moje šťastie pričinením zle umiestneného rozkroku len na bruchu. Aj tak ma však pripravili o všetko čo som mal a bitku som utŕžil aj tak poriadnu. Doma som prežíval myšlienkové pochody o nerozhodnosti, o zmysle života, o hudbe na ktorú sa vôbec nedbalo a skrátka nad všetkým. Ráno som išiel do školy len tak v nohaviciach a tričku. Keď som sa večer vracal, dostal som bitku aj od metalistov aj od hip hoperov. Za moju hudobnú nepríslušnosť. Nabudúce si vezmem do ruksaku veci na prezlečenia a chvíľku budem hip hoperom a chvíľku metalistom. Alebo prestanom konečne chodievať cez ten park!

Krvavý Umelec....

čo vidíte keď sa pozeráte na svoje ruky? Ja vidím kamene, zbrane, ktoré už zabili viac než 70 ľudí. Duša každého človeka, ktorého som zabil ma chodí strašiť, duše mnohých sa navždy stali súčasťou môjho chabého života. Moje vraždy boli dokonalé. Dokonalosť zločinu, bola v princípe zločin ospravedlňuje zločin. Toľko vrážd bez toho, aby som sa človeka čo i len dotkol, vlastne, tak to nie je, vraždil som, nožom, špeciálnym, nožom, ktorý nútil telo ponechať si všetku svoju krv. Spočiatku som vraždil so zlosti, aj keď moja prvá vražda bola v podstate nevinná no aj tak som ju vykonal svojim telom. Tí ľudia, keď sa pýtate, prečo som to robil, nemá to význam náboženský, svetský, milostný, ani bezmotívový. Chcel som ukázať dokonalosť. Žiadna surovosť, níbrž umenie. Tvoril som obrazy ľudí zmorených svojimi výčitkami, snami, útrapami, láskami. Moja vraždy navždy vojdu do dejín. Najlepší vrah na svete. Neponechával som dôkazy. Svoje obete som dôverne poznal. Vycvičil som sa na svojej vlastnej rodine. Otec, brat sestra.... Nikto neprežil. Nad každou svojou obeťou som zanechal podpis, jediný dôkaz, ktorý ma mohol usvedčiť a pritom ma nikdy usvedčiť nemohol. Slza. Plakal som suchým plačom nad svojimi obeťami, kedže som ich poznal, no nikdy som neplakal nad skutkom samotným. Nevraždil som, tvoril som. Vždy po vražde, som si zmenil meno na meno obete. Býval som v malom podkrovnom, no priestrannom byte. Pána domu som zabil a stal som sa pánom domu. Nemusel som teda platiť nájomné, vybavoval som všetky potrebné veci, skrátka som vystupoval ako ten nešťastný Felix. Nebol teda problém, ak som vystupoval každý mesiac pod iným menom. Ale vrátim sa k vysvetleniu umenia, ktoré som tvoril. Spočívalo v tom, že som obete situoval do svetoznámych aj menej známych diel. Začínal som najlepšími, aby som jasne ukázal, v čom je charakteristická každá vražda, neskôr som kombinoval svetoznámych autorov s tými, ktorých som obľuboval ja sám. A pomedzi to som vytváral aj vlastné diela. Policajti mohli nájsť obeť, s prebodnutým srdcom v polohe nahého Dávida, Monu Lisu s podrezaným hrdlom no stále jemným úsmevom, taktiež Ženu a okno alebo portrét Fridy Kahlo. Nezanevrel som ani na históriu, Napoleón, Ramses II aj iní budú už navždy zvečnený v mojich dielach.  Moje majstrovské dielo však bolo moje vlastné. Predstava muža ktorý si vyrezáva z hrudi srdce, aby ho dal do tela svojej milovanej, ktorá pred ním leží bez života. Zobrazil som tak život smrťou, obetavosť sebeckou vraždou, teda umením. Ja som však samotnými vraždami trpel, no to nevidel absolútne nikto, ľudia ma neľutovali, pretože ma nepoznali, nemal som nikoho, kto by mohol byť mojím priateľom. Umenie ma odsúdilo na samotu v raji ľudí. Svoju prvú vraždu som spáchal pri mojom narodení. Moja matka opustila svet s mojim prvým nádychom. Vo vraždách som pokračoval, až kým nebolo svedomie neodbytné, pomaly ma vraždilo zvnútra a formovalo ma do jedného z mojich vlastných diel. Sám som sa do jedného z mojich výtvorov situoval. Chcel som, aby bol môj odchod sprevádzaný fanfárami, za zvuku bubnov, chcel som, aby mi hviezdy padali k nohám. Všetko som mal dokonale naplánované. Zabil som svoju susedu a celú jej rodinu,  vytvoril som tak miniatúru scény boja Kapuletov a Montekov, v pozadí so mnou a Júliou. Na polícii zazvonil telefón. Prišli si po mňa. Našli ma ako časť môjho umenia. Moje diela sa zapíšu krvavím písmom do histórie umenia a vraždy. Za 10 minút mi na hlavu položia mokrú špongiu. Lúčim sa so svetom, ktorý ma navždy bude poznať ako Krvavého Umelca.....

piatok, 7. októbra 2011

Nostalgické lúčenie sa s nostalgiou....

Vždy to tu bolo, vždy to tu bude. ľudská dôverčivosť v ľudskú nedôverčivosť inak povedané beznádej v seba samého a všetkého čo sa vám nádej snaží vliať do kotlíka duševného pokoja zvaného myseľ. Mnoho krát sa túla človek sám stratený na poliach Pelenoru, a neviem kam má ísť, prečo má ísť tam kam nevie kam by mal ísť, prečo by sa mal pýtať nato, čo mu je zakryté. Už dávno sme sa odnaučili skúmať seba samého, svoj vlastný charakter, namiesto toho ma viacej zaujímajú moderný námorníci, rytieri bojujúci s príšerami a notorický zabávači, ktorí svoje povolanie vymenili za pohodlný úsmev vo svojej vlastnej pohodlnej show. Je to tak, vždy to tak bolo a vždy to tak bude. Ja sám už nemám prečo písať verejne, dosiahol som čo som chcel, teraz už len dosiahnuť čo ešte stále chcem. Skrátka a dokonca, končím. Respektíve končím so zdvíhaním svojho vlastného ega, ale to pochopia len tí odvážny a skromní, ktorí sa môžu nazývať mojimi skutočnými priateľmi. Dovidenia priatelia, ja idem ďalej.....