nedeľa 25. septembra 2011

Lávové vlny Prekliatej Zity (spis druhý)

Čakať a čakať a čakať. Nemalo význam sa niekam hrnúť, kedže Skořábka bola módnym návrhárom nepriamo skonštruovaná ako podmorské baranidlo s dôrazom na to podmorské. Zita sa nám smiala do očí. V slabej chvíli po nej kapitán hodil svojho druhého dôstojníka, ale Zita sa aj tak nepohla zo svojho miesta. Pár dní sme tam lovili Strakavce, čo boli v skutočnosti dúhové ryby. Táto strava sa dá prirovnať potravinovým výživovým doplnkom herečiek v hlavnom meste Mor, ktoré mali častokrát takú štíhlu líniu, že keď človek zažmúril oči a vzápätí ich otvoril, mal problém ich nájsť. Kvety pomaly redli a vedly, a nakoniec z nich neostala ani jedna červená mesačnica, ktorá by mohla spomínať na nostalgiu, kedy ešte mohla spomínať. Opísať našu beznádej je skutočná práca pre majstrov pera, čo som vlastne ja sám, a hovorím vám, že to dá roboty popasovať sa s týmto pomyselným krakenom, ktorého chcete zabiť, no neviete si vybrať spôsob a štýl, ktorým ho pošlete odkiaĺ prišiel, do spomienok. Až na  týždeň. Až v stredu sa začala Zita lenivo kĺzať a podnárať sa ako zlý zločinný medvedi, ktorých ľudia hádzali za trest do kadí s medom. Pomaly, ťarbavo, nechutne, kĺzavo, odporne a veľmi zdĺhavo, no nakoniec nadišiel náš čas. Kapitán zavelil vetru, a ten ho poslúchol. Nenadarmo ho čajky a vlajky volávali pánom vetra. Ja som sa mu vždy za toto prirovnanie smial no až teraz som skutočne pochopil jeho význam. Zita sa ponorila tak hlboko, že jej čúhal z hladiny už len komín, ktorý posttraumaticky bafkal. Mali sme len jeden pokus. Ak by zahalili vrchl komínu vody môr, my by sme už v skutočnosti nikdy neprišli na to, či sa mýlim ja alebo on o mojom mýlení sa. Vetry viali, kapitán prikazoval a ja som skákal čo mi klepetá stačili. Jedno lano, druhé lano, pozor, aby sme nezhoreli. Ako sme sa približovali ku vrcholku komínu, začínal som vo svojom hrudnom svale zvanom aj truhla pocitov, cítiťnevôľu, nervozitu, strach a beznádej, a okrem iného aj neskutočnú horúčavo. Zavčas som sa pozrel však na kapitána, a spomenul na druhého lodného dôstojníka, ktorý teraz objavuje nové svety posmrtného blúdenia. Komín sa zmenšoval, ponáral sa a para začala stúpať. Zatvoril som oči. Vlastne len na chvíľu, nato, aby som ich mal skutočne zatvorené bolo príliš horúco a ja som sa príliš bál. Na kapitánovej uniforme sa objavovali červené iskričky a tie strihali jeho uniformu do nepravidelných vzorov. Kapitán horel. Bol som tak zaujatý sledovaním kapitána, že som si ani nevšimol, že horím a stihol som zhorieť skôr ako kapitán. Naša loď bola pohltená magmou aj s našimi telami. Čakal som posmrtné blúdenie, o ktorom viem z bájok od kapitána toľko, že by som sa v ňom nestratil ani poslepiačky, no mňa čakalo niečo nové......

piatok 23. septembra 2011

Koniec sveta, úbočie Prekliatej Zity (spis prvý)

Prajem vám mať takého priateľa, ktorý by vám doprial priateľa ktorý by bol ako on sám. Presne taký bol môj lodný veliteľ. Zamat Petrolejoll. Teda, aby som ujasnil fakty, dojmy a pojmy. Pracoval som na rybárskom člne, vlastne, nie rybárskom, vlastne to nebol ani čln. Vlastne som ani nepracoval. Skrátka som bol priateľom na jednej takmer ponorke, pretože mala taký hlboký ponor, že sme sa často na ponorku ponášali. Ja a kapitán. Dvojica na love morských príšer. Často som s čašníkmi a dáždnikmi postával na korme lode a pozeral na západ mesiaca nad lánmi kvetov ktoré sa strácali niekde za obzorom, ktorý nám pripadal taký všedný, že ho nikto v skutočnosti nebral vážne. Kapitán uznával teóriu konca sveta a tento problém alebo skôr omyl bol často predmetom verejnej diskusie čajok a vlajok. Verte či neverte, rozhodol sa, že ma presvedčí o mojom omyle o jeho omyle. Veriť a dúfať sú rozličné výrazy na opísanie beznádeje, ktorú my vsypal ako piesok do očí môj obľúbený kapitán, keď ma oboznámil s jeho ľstivým plánom ako oklamať ostatný svet. Vlastne, stačí sa preniesť do sveta legiend, kde už dávny Viktorovia chodievali obetovať svoje končatiny ku oltárom na severe kontinentov. Plavba teda cieľ bol jednoduchý. Kedže zemské ponorky, ktoré posúvajú kontinenty po celom svete sa neraz potrebujú nadýchnuť, vybuchne sem-tam nejaký vulkán, a to bol zmysel plavby nášho kapitána. Loď bolo treba pripraviť na plavbu a ponor do vulkány Prekliatej Zity. Áno. Ten starý šialenec sa rozhodol upáliť nás zaživa. Bolo nutné nachytať dostatok tupých ježúr a vytriasť z nich olejnatú hmotu zvanú jantár, ktorou sa potrú vnútorné časti lode, aby nezhorela, respektíve nezhorela rýchlejšie ako narazí na prvé lávové vlny. Neskôr sme loď zvonka obili krídlami havraniek. Tie dodali lodi pevnú škrupinu, o ktorej sníva nejedna perlopôrodka, keď očakáva svoje jagavé dieťatko a nemá ho ako pred hnusnými chrapúňmi ochrániť. Sopky, takzvané nozdry veľkých ponoriek sa objavujú zriedkakedy, zriedkakde, zriedkaprečo a zriedkakam, čiže o to bola naša povinnosť nebezpečnejšia a zložitejšia, kedže koniec sveta sa skrýva pod magmami vulkánu Pekliatej Zity. Našťastie kapitán pozná lunárny kalendár dokonale, vie predvídať, je sčítaný a okrem toho všetkého má mňa, neskutočného šťastlivca, ak sa to dá tak zaznamenať. Čašníci a dážnici ma volali Kolibrík sedmochvostý, pretože som mal sedem šťastných chvostov ako kazašské draky mali hláv. Preto sme po 15 dňoch plávania, bádania, blúdenia, blúznenia a vodného prúdenia narazili na vrchol majestátneho vulkánu Prekliatej Zity. Zita, bola vysoká, až príliš monumentálna. Naša morská skořábka, ako ju majster kapitán pomenoval vo svetlej lingvistickej chvíli, loď v skutočnosti nosila meno nejakej herečky zo osemdesiatych rokov, nemala šancu sa vyškriabať na strmé svahy nepríjemnej Zity. Museli sme čakať....

štvrtok 15. septembra 2011

Nepoznáte!

Keď sa v chladné noci zmietam v melancholickom záchvate
zisťujem že ani jeden priateľ nevie, ako to v mojej duši je
že ani jeden nevie
čo moje srdce cíti
pretože vidia len čo ľudské oko vidí

že ani jeden z nich mi nevie povedať
čo mám na svete najviac rád
čo ma baví, čo spôsobuje smútok
a tom i je natom najviac ľúto

že ani jeden z nich netuší
čo sa deje v mojej duši
že zomieram v žiali nekonečnosti
lebo ani jeden nevidí do vnútra mojej bytosti

Všetci si myslia že je na čiernom biele
ale ani nesnívali o otm, aké mám ciele
pretože ma nechávajú snívať v samote
o tom, aké problémy sú v mojom živote

o tom že nemám chvíľku oddychu
stále sám si snívam potichu
lebo ich záujem o vlastnosti mojho charakteru
je veľké okno čo má v strede čiernu dieru

Pretože ma privádza k útesu
čo mi chýry o mne donesú
že som klamár a na všetkých žalujem
ale kedy ste vy mali o mňa záujem

Preto vždy keď slnko zapadne a príde noc chladná
a melancholicky ma prepadne flegmatický záchvat
tak si spomeniem, že dve mince má strana
a vy sa nedozviete koho som mal rád
toť môj nepoznáte

pondelok 5. septembra 2011

Chcem sa ospravedlniť, že dlho nič nepublikujem, ale mám rozpracované moje dve vrcholové diela, tak verte mi že to raz niekedy dokončím, potom už budem môcť pokojne zavesiť pero a zošit na klinec.....