sobota 13. augusta 2011

Najpevnejší materiál

Dávať pozor na maličkosti sa naučíte, až keď spravíte nejakú obrovskú chybu, ako ja. Poučte sa z nej.
Som generál a jeden z hlavných mužov veliteľstva námornej flotily Spojených Štátov a preto mi pripadla úloha, vybrať materiál, z ktorého majú byť vyrobené nové jadrové ponorky amerického námorníctva. Do súťaže sa prihlásili tri firmy, teda vlastne dve firmy a jeden jednotlivec. V súťaži sa nespomínalo, že má ísť o materiál na výrobu ponoriek, pretože všetky informácie boli utajené a všetko prebiehalo pod rúškou tajomnosti. Všetky tri sme podrobili skúške, no dva z nich neboli schopné konkurovať tomu tretiemu. Jednotlivec, nejaký talian, či Francúz nám ukázal materiál, o akom sme ešte nepočuli. V odolnostných testoch predčil o dve či tri triedy oboch konkurentov a v ostatných skúškach ako napríklad napínavosť či hustota a hmotnosť bol bezkonkurenčne najlepší. Rozhodol som preto, aby sa z neho dali postaviť najnovšie ponorky typu HZX-256. Najmodernejšie jadrové ponorky, ktorých prototyp sme mali vo výstavbe, akurát bolo treba nájsť špeciálny materiál. V ruke som držal podrobne vypracovanú správu, ktorú mi ten cudzinec priniesol ako prihlášku do projektu, ktorú som mal, teda aspoň som si to myslel, dobre naštudovanú. S radosťou som ministrovi obrany US doniesol tento dokument a demonštroval som mu výhody tohto materiálu. Minister ho očami narýchlo prebehol a bol ohromený výsledkami testov. O pár mesiacov som sedel vedľa prezidenta na čestnej tribúne na pokrstení troch nových ponoriek. Do každej ponorky pred mojím zrakom nastúpilo 150 špičkovo vycvičených vojakov a námorníkov, ktorí boli poverený službou na tejto ponorke. Ceremoniál vyvrcholil slávnostným pokrsteným a spustením strojov na vodu. Nedalo mi to, no v publiku som videl nejakého človeka, ktorý sa nervózne prebíjal davom a kričal na námorníkov, aby nenastupovali, že to je pasca, smrteľný koráb no nikto ho nebral vážne. O pár minút ponorky zmizli asi 250 metrov od móla. Vtedy sa ten nervózny človek prebil až ku me. Spoznával som ho, bol to ten talian. Bol celý vystrašený, v očiach mal    slzy akoby práve spáchal najťažší hriech. Ale to nie on, to ja som bol ten najväčší hriech. Podišiel ku mne, chytil ma za ruku a predtým, ako omdlel mi ukázal prstom na jasne vyznačený bod v charakteristike permutácie prvkov a chemického zloženia materiálu. Stálo tam: Silno rozpustný vo vode.........

Nudná úvaha °1 (Dobro a zlo)

Kráčam po chodníčku, v lese, tichom lese, krásnom lese. V hlave sa mi odohráva vojna medzi kladnými pocitmi a zápornou emóciou. Kladné čakajú posily no zlo má pohodovú prevahu. Rozmýšľam nad tým, prečo je to tak. Zla stačí málo nato aby sa človek pokazil a dobra nie je nikdy dosť, dobro môže robiť čo len chce ale aj tak sa nevyrovná ničivej sile zla. Nehovorím len o emóciách. Lesný chodníček sa kľukatí. Jedna vec je, že človeka to núti premýšľať a podľa dobra či zla môže rozmýšľať dvoma smermi. Aha, kľukatý chodník, jéj, to je super, že to nie je niečo tuctové a rovná, aspoň si môžem poskákať, pobehnúť, je to krása... Alebo druhým smerom: Ach, sprostý chodník. Musím sa namáhať, nie aby bol rovný, ako každý normálny chodník. Sprostý chodník. Hovorí sa tomu pohľad na vec aj keď je to čudné, pretože na vec nehľadím, teda stačí sa na ňu raz pozrieť, ale hlavne o tej veci premýšľam. Myslenie na vec. Posúdenie kladných a záporných vlastností tej veci je veľmi dôležité, ale nikdy nie je racionálne, aj keď si to mnohý myslia. O racionalite by sa dalo polemizovať, pretože aj jeden smer aj druhý si bude presadzovať to svoje. Zlo si bude stáť za svojím, že nemá zmysel kráčať po kľukatom chodníku, že je to úplne zbytočné. No a zase dobro bude chcieť prebudovať všetky rovné cesty na kľukaté. Ale nie je to len o takom záblesku, o chvíľkovom pocite. Zlo je v nás pevne zakorenené, avšak dobro má vždy len chvíľkovú nadvládu. Náhle dobré pocity sú víťazné kroky na bojovom poli, každopádne, dobre sa necítime stále a to je preto, že väčšinou má prevahu zlo. Nám sa podarilo za tých pár stotisíc-ročí maskovať zlú náladu, sklon k robeniu zla a rozličných neopatrností, ktoré by mohli prezradiť našu hlbokú zlú podstatu, takže jednoducho, dobro je tu len na chvíľu, zatiaľ čo zlo si snami bude vždy robiť čo bude chcieť....

nedeľa 7. augusta 2011

Noc plná lásky...

Ležal som vedľa nej v orosenej večernej tráve. Práve sa stmievalo a pred nami sa odohrávalo neskutočné divadlo farieb. Ohňostroj. Červená prechádzala do fialovej prostredníctvom tyrkysovej a ružovej, akoby sa do farieb reinkarnovala hudba. Drobné kvapôčky žltej a sýto oranžovej dotvárali úžasnú scenériu pred mojimi očami, ale ešte úžasnejšiu scenériu som mal po svojom boku.  Zotmelo sa a obloha nadvihla oponu z ľahkých letných mrakov. Hviezdy, čarovné jagajúce sa bodky na čiernom hodvábnom gobelíne. Akoby ste vyliali na výkres čierny tuš, ktorý sa nedostal úplne všade, ale niektoré miesta ostali bojovať s temnotou šíriacou sa z prevrátenej sklenenej nádoby.  Hviezdy majú svoje romantické čaro a práve preto ich toľko ľudí vyhľadáva, ale ja som mal jednu hviezdu, ktorá ležala práve vedľa mňa. „Tam, pozri, tam jedna padla..“ „Hej a čo si želáš?“ „Ja? Nič..“ pokojne odpovedala „ len aby som ešte videla padať ďalšiu.“ Trávil som najkrajší večer môjho života, života nudného ako alkohol, ktorý pôsobí nie na mozog, ale na charakter človeka. Ach, koľko priateľov som už kvôli tomuto svinstvu stratil. Zamračil som sa a zvraštil som čelo, pretože ma táto myšlienka vždy privedie k nepokoju a hnevu. Vtedy si mi pozrela do očí. Akoby vám prešla šatkou po tvári a zachytila ňou všetko zlé, čo je práve vo vás. Pobozkal som ju. Je to už dlho, už dlhý čas zakazujem svojmu srdcu zaľúbiť sa, pretože to je veľmi nepríjemné aj preňho, aj pre mňa, ale teraz som to už nedokázal udržať. Podala mi čašu so zázračným nápojom z jej nádherných gaštanových vlasov, opálových očí, ktoré dokázali potešiť vo chvíľach, keď som bol slepý, plačúci na kolenách, očami plnými lásky, pokoja a radosti, no to hlavné, to, čo opilo moje srdce ako studené pivo v horúcom lete, to hlavné bola jej dôvera, vedela aký som, poznala všetky moje zlé vlastnosti, zažila nejeden z mojich prešľapov, no aj tak ma ľúbila a verila, že je vo mne niečo dobré, verila, že tam hlboko je niekto iný, verila v moju dobrú podstatu. Chytila ma za ruku. Mala ju chladnú, ako roztápajúci sa cencúľ začiatkom jari. „Ľúbim ťa!“ „Ja teba viac....“ Mala pravdu. Dokázala ma rešpektovať. Dokázala Ľúbiť nie len to dobré, ale aj to zlé vo mne. Na nočnej oblohe nad nami sa odohrával delostrelecký súboj medzi severom a juhom, medzi láskou a nenávisťou, medzi pokojom a vojnou. Boj, v ktorom nešlo o víťazstvo. Boj, ktorým si dobyla moje zamrznuté srdce.....

Galileo Alkoholik

Netradičný život jedného nudného fyzika z mesta Pisa.
Bol 15. Február. Za oknom ešte veselo snežilo no na svet sa pýtal jeden z najväčších géniov nasledujúceho tisícročia. Galileo prišiel na svet v meste Pisa, kde aj vyrastal. Bol to poriadny šibal. Chodil do kláštornej školy, ktorú nemal rád, teda nemal rád mníchov v nej. Keď ste náhodou videli bežať po kláštornom opevnení horiaceho mnícha, tak to bolo jedno z Galileových diel. Mal obrovskú fantáziu a to pociťovali mnísi denne pri jeho výmysloch. Avšak vždy večer prestal byť Galileo tým hnusným záškodníkom a zmenil sa na tichého skromného chalana, ktorý sedáva na lúke a pozerá na hviezdy. Predstavoval si, že lieta medzi nimi, lieta ako Ikaros, až na ten pád.
Roky bežali a z hlučného chlapčiska sa stával muž. Vychodil školu a 12. novembra 1589 sa stal profesorom na univerzite mesta Pisa. Hovorí sa, že keď raz prednášal, celý prvý rad pozostával z jeho bývalých učiteľov, mníchov. Jeho prednášky boli plné pokusov a tak na to doplatilo vybavenie školy. Červenú primiešame k zelenej, potom k nej pridáme modrú a tak sa Galileo 26. septembra 1598 sťahoval do Padovy. Aj tam dostal miesto profesora, no mal zakázané robiť pokusy.
Galileo Galilei mal jedného dobrého známeho, vlastne to bol jeho najlepší kamarát. Bol to sám veľký Mikuláš Kopernik. Spoznali sa na jednej ochutnávke vína v Ríme. Galileo tam bol prednášať o výnimočnosti vína, keď ho používame ako mazadlo a Kopernik tam bol ako náruživý ochutnávač vína. Keď Kopernik pristúpil ku Galileovmu stánku a vedec ho oboznámil zo svojou myšlienkov Kopernik naňho skočil a pobili sa. Mikulášovi sa zjavne nepáčilo, že sa vínom mrhá na také zbytočnosti ako je mazanie kolies. Netrvalo dlho a Poliak aj Talian odchádzali zo slávnosti. v ruke fľaša tokajského a na perách pieseň víťazstva. Dostali sa na lúku a tam si ľahli do trávy. Slnko už zašlo a na nebi sa objavili jagavé nebeské telesá. Galileo dopil svoju fľašu a zahľadel sa cez hrdlo dovnútra v nádeji, že sa tam niečo ukrýva a vtom ho to napadlo. Bežal domov a skonštruoval ďalekohľad a tak sa 6. Januára stal prvý človekom v histórii ľudstva, ktorý pozoroval vesmír pomocou ďalekohľadu.
Zbytok jeho života sa krútil hlavne okolo výroku A predsa sa točí. Volali ho tak kamaráti, pretože vždy, keď s Koperikom odchádzali spievajúc z nejakej akcie, tak sa jeho krok podobal tancu, pri ktorom sa tanečník krútil a krútil a krútil. Koniec talianskeho génia bola jedna hlúpa náhoda. Génius cestoval a chcel stráviť noc v kláštore. Keď večer písal jedno zo svojich diel tak sa mu zapáli plášť o jednu z horiacich sviečok.  Galileo zomrel 8. Januára 1642.




toto je moja slohová práca zo slovenčiny, tak nech sa ľúbi....