utorok 26. júla 2011

Priateľovi.....

Zobudil ma Petzi. Petzi je netopier, ale nie je to živý netopier, je to netopier vystrihnutý z papiera z nejakého neznámeho časopisu. Zobudil ma. Bol hladný tak som vstal a pripravil som raňajky. Aj keď je Petzi netopier, je to bylinožravec, vlastne vegetarián. Spoločne sme si sadli ku nášmu malému stolu pri okne. Bývame na Park Avenue v New Yorku. Potešil nás výhľad na Empire State Building. Petzi mi hovoril o tom čo sa mu dnes snívalo. Vie, že ma už dlho trápia nočné mory. V tom sne viem čarovať ako Harry Potter. Je to náš obľúbený príbeh. Petzi mi sľúbil, že pôjdeme na premiéru druhej časti. No ale v tom príbehu viem čarovať, je šero, skoro tma, ale taká sivá obloha. Stále však je celkom vidno. Som na lúke. Skúšam s kamarátkou kúzla. Potom odíde a ja idem domov. Môj dom je jeden dvor ohraničený plotmi, aj zhora aj zdola. Vlastne som to ja ohraničený plotom. Niekto je pred dverami. Opýtam sa, to si ty Luna? Otvorím dvere. Hrubý, hrozný, strašidelný hlas povie: Nie to som ja!  V tom vletí do môjho obydlia čierny oblak, vidím ostré zuby, ale len na zlomok sekundy. Cítim, ako mi niečo bije do brucha, ja zaspávam, zaspávam od bolesti. Zobúdza ma Petzi. Stále nevieme prísť na to, čo to môže znamenať. Petzi mi hovorí, že to prestane, ale ja mu neverím. Hovorí to len aby ma ukľudnil. Dojedli sme a ja musím ísť do práce. Som účtovníkom v Glory Bank.  Keď končím, vždy okolo tretej, Petzi ma už nedočkavo čaká pred dverami. Ideme spolu na obed. „Dobrý deň pán Johnson, ahoj Petzi, čo si dáte.“  „Ja si dám tri kúsky salámovej pizze.“  „Áno a Petzi si dá zmrzlinový pohár?“ „Nie, dnes nie,  už mu odpadávajú zuby z toľkých sladkostí, zakázal som mu to, dnes si dá čokoládové palacinky.“  „Ale.... no dobre teda.“ Spoločne preberáme situáciu v americkej ekonomike. Ja si myslím, že do troch rokov tu máme Ďalší krach burzy ale Petzi je optimista. Burze nedáva ani rok. Stavili sme sa o jednu večeru v prestížnej reštaurácii La Difranterra. Večer sme išli do parku. Petzi sa kúpe vo fontáne, aj keď je to zakázané. Ja vždy hliadkuje, či nejdú policajti. Skoro nás chytili, no Petzi zadržal dych a tak len prešli okolo. „Petzval Krisztowski, teraz si ma fakt naštval. Toto bol posledný krát, kedy si sa kúpal vo fontáne, čo ak by ťa boli chytili?“ Neskôr sme sa vrátili domov. Uložil som Petziho spať. Má rád spánok. Ja mám tiež rád spánok, no strašia ma nočné mory. Bol som hore čo najdlhšie, no okolo pol piatej ráno som zaspal. Zobudil ma až prenikavý dym, ktorý sa šíril z Petziho izby. Petzi prevrátil sviečku a zapálil matrac. Petzi zhorel. Ja som len narýchlo vybehol z domu s plačom som si sadol na schodisko a zaspal som. Mal som opäť nočnú moru. Keď som otvoril a čierne monštrum sa na mňa vrhlo, Petzi mu skočil do cesty a obetoval sa, aby ma zachránil. Porazil netvora, no zomrel. Po ťažkom boji sa doplazil ku mne a povedal mi, že toto je darček k 5 výročiu, čo sme sa spoznali. Zobudil som sa pod horiacim domom, sám, bez Petziho.
 Joe býval v New Yorku, bol to psychológ. Nebol nijako populárny ale dokázal vyriešiť každý problém, dokázal pomôcť všetkým, teda až ne jedného. Raz do jeho ambulancie človek. Mal malé oči, hnedé vlasy a smutný výraz. Vyzeral na 30 rokov. Joe sa opýtal na problém no nedostal odpoveď. Muž len ticho  ležal. Ležal a pozeral do stropu. Na bielu stenu.  Joe sa opýtal znovu no aj tento krát  bezvýsledne. Joe sedel a nevedel čo má robiť, tak len svojho pacienta sledoval. Po dvoch hodinách  muž vstal a odišiel. Joe nevedel, čo si o tom má myslieť, nemohol na pacienta zabudnúť. Jeho myseľ bola zaplavovaná otázkami o jeho pôvode no najviac ho ako správneho psychológa trápil pacientov problém. Prečo nerozpráva a prečo ten smutný výraz? Ďalšie ráno Joe dokráčal ustarostene do svojej ambulancie. Sadol si s očakávaním, že aj dnes príde tajomný muž no neprišiel. Ani na druhý deň ani na tretí avšak presne o týždeň, v utorok prišiel pacient znova. Opäť si ľahol a pozeral na stenu. Joe sa znovu pýtal no ani tento krát nedostal odpovede. Po chvíli mu prišla divná stena na ktorú muž pozeral. Joe sa tiež zapozeral no nevidel nič zvláštne. Pacient po pár hodinách vstal a odišiel. Joeove svedomie dostávalo riadne zabrať, nevedel vlastne čo sa to deje, či už s ním či už s tým človekom. V utorok o týždeň prišiel pacient znova. Tento raz sa už Joe na nič nepýtal, len ticho sedel a sledoval pokojne pacienta. Muž po pár hodinách vstal a odišiel. Tá istá situácia sa opakovala každý utorok  až do minulého utorka. Muž ako obvykle ležal a pozoroval nemo stenu, no po hodine a pol monumentálneho bieleho divadla muž povedal niečo, čo vôbec Joe nečakal, čo ho zmiatlo, akoby nevedel nič o psychike a psychológii. „Pane, vy ste môj najlepší priateľ.“ Potom vstal a odišiel a už sa nevrátil. Na výplatnom šeku stálo meno Petzval Krisztowski.

sobota 9. júla 2011

Skutočná láska

Chladný večer. Para stúpala spoza obrysov jeho tváre a nervózne sa ligotala vo svetle pouličnej lampy. Sneh objal celú krajinu. Zima šarmantne preukázala svoju nekonečnosť. Prišiel a sadol si na lavičku. Sadol si a čakal. Čakal na svoju milú. Každú chvíľu pozeral na hodinky. Každú sekundu, každých päť minút. Čas mu vytváral vrásky na tvári. Nadránom vstal a odišiel.
Daždivý večer. Jarná búrka zmáčala celé okolie nepríjemnou ľadovou sprchou.  Kvapky vody stekali z jeho dlhých vlasov a padali na staré drevo lavičky na ktorej sedel. Čakal. Dážď mu prenikol telom. Sedel a čakal na svoju milú. Každú sekundu odrátaval v duchu a hľadal dôvod, prečo tu nie je.
Horúci večer. Smaragdovo zelené lístie šumelo v korunách stromov. Slnko práve zapadalo a pre divákov  pomaľovalo farebnými odtieňmi každého druhu plátno zvané nebo. Sedel a čakal, čakal na svoju milú. Čakal na starej drevenej lavičke pod pouličnou lampou. Už nerátal sekundy ani minúty, ale stále veril že príde.
Aurora a James sa práve spoznali. Chodievali na jednu lavičku z dubového dreva. Stretli sa na lavičke, potom pozval James Auroru na chutný zákusok do jednej malej čokoládovne a neskôr trávili večer dlhými rozhovormi a spoločným zoznamovaním sa pri jazere. Každý večer.
James si každý večer obliekol čierny oblek, navoňal sa vôňou neznámeho autora a odišiel s nadšením čakať na Auroru na lavičku. Bežali mesiace, mesiace. James a Aurora sa dokonale poznali, boli dokonale zaľúbení. James sa rozhodol urobiť posledný krok, rozhodol sa spečatiť ich lásku manželstvom. Jeho zosnulá mama mu odkázala chudobný prsteň s malým opálom uprostred. Nemal veľkú majetkovú cenu, no ten prsteň znamenal omnoho viac, ako smaragdami vykladané zlatý prstenec. Bol to prsteň, ktorý už lásku zažil a teraz mal potvrdiť inú, novú lásku. Ako každý večer sadol si James na lavičku v tichom parku. Sedel a čakal. Nervózne pozeral na hodinky. Každú sekundu, každú minútu. Sledoval ručičky, ako neúprosne strhávajú nádej z jeho mysle. Najlepší deň jeho života sa stal jeho najstrašnejšou nočnou morou. Čakal tam. Každý večer sa tam vracal. Každý večer strávil na lavička v nádeji, že jeho Aurora príde a on môže jej prst ozdobiť chudobným opálom. Ľudia ho nazývali bláznom, bláznom kvôli láske. Nikto nechápal jeho utrpenie, teda nikto nechápal lásku, ktorou miloval Auroru. Nikto nemal pochopenie pre toľký cit. Každý večer opakoval rituál z posledného dňa, kedy Auroru videl. Nikdy nemal prísť na dôvod, prečo neprišla na lavičku. Len v slepej nádeji a horúcej láske každý večer sedával na lavičke pod pouličnou lampou. Každý večer.
Bol  jesenný večer. Lístie padalo ako dážď a zakrývalo tichý park. Prívetivo padalo na Jamesa, ktorý sedel na lavičke v obleku navoňaný voňavkou od neznámeho autora. Sedel tam a čakal. Hodinky dávno zahodil. Sedel a pozoroval mesiac. Videl v ňom tvár najkrajšieho dievčaťa na svete. Videl v ňom jeho milovanú Auroru. Sedel a viečka mu oťaželi. Zaspal na svojej lavičke. Na lavičke nesplnených snov. Snívalo sa mu o tom dni. Keď zasunul prsteň do vrecka obleku a odobral sa na lavičku. Mal v pamäti kľúče, ktoré zamkol, na kľúčenke stálo: „Navždy spolu!“ Pozeral sa na svoju lásku. Videl, ako Aurora mizne v hmle jesenného večera. Keď sa zobudil, videl pred sebou siluetu. Siluetu neznámej ženy. Vstal a prišiel bližšie. „Aurora?“ zakričal do tmy. Nik neodpovedal. Podišiel bližšie a zistil, že to je len strašiak, ktorého tam postavili deti. Vstal a odišiel domov. Na druhý deň, keď si obliekal svoj čierny oblek niekto zaklopal na dvere. „Dobrý deň, slečna poznáme sa?“ „Vlastne nie, ja som len... Prepáčte, smiem sa spýtať, kam sa tak chystáte v tom obleku?“ „Idem na lavičku, Aurora dnes určite príde.“ Žena bez slov odišla ale Jamesa ani nenapadlo premýšľať o jej totožnosti. Jednoducho už musel ísť na lavičku. Keď kráčal po chodníku v parku, už z diaľky zazrel, že niekto na ich lavičke sedí. So znechutením sa pobral vyhnať ho odtiaľ. Pristúpil bližšie a uvidel, že je to žena. Žena, ktorá mala na sebe rovnaké šaty, ako tá, ktorá dnes klopala na jeho dvere. Jemne ju poklopal po ramene. Dievča sa otočilo a slzy neprestajne lemovali jej tvár. Rozmazaná linka podčiarkla smutný výraz jej tváre. „Ach, James, Môžeš mi odpustiť?“ Nemohol tomu uveriť. Aurora prišla, vrátila sa, po štyroch rokoch. Narýchlo nahmatal v ľavom vrecku prsteň. Kľakol si. „Vezmeš si ma? A budeme spolu, navždy spolu, budeme chodievať do čokoládovne, budeme pozorovať labute v jazere, budem len tvoj.“ Aurora ho objala. Uvidela lásku, lásku ktorá ju mala sprevádzať až dokonca života. Lásku, ktorú chcela opätovať, lásku, ktorú cítila no bola potlačená štúdiom v Amerike. James sa v ten večer domov nevrátil. Celú noc presedeli na lavičke v objatí. James jej rozprával o tom, ako každý večer sedával na lavičke, ako každý večer myslel na jej dlhé vlasy a nádherný úsmev. O tom, ako sa práve jeho život naplnil šťastím....
                      

pondelok 4. júla 2011

Dievča v lese....

Chodievala do lesa. Prišila a položila svoju utrápenú hlavu na svieže lístie, ktoré sa jemne pripínalo do jej vlasov. Ležala a počúvala. Počúvala les. Nádherný les. Často sa započúvala do svojho dychu, ako pomaly slabne, akoby zomierala. Aj tento krát slabol. Zatvorila oči a videla les v ktorom ležala. Videla potok, ktorý jej obmýval nohy, videla listy, na ktorom leží, no nevidela seba. Chodievala do toho lesa uniknúť pred časom, pred ľuďmi, ktorí sa nazvali jej priateľmi. Lístie bolo väčším priateľom ako oni. Dievča len ticho ležalo a počúvalo slabnúci dych. Vietor prehrabol jej vlasy a oslobodil ich od listov starého gaštanu. Dievča ležalo na lístí. V rukách zvieralo fotku, na ktorej bola rodina. Otec, mama a dvaja chlapci. Na tej fotke bolo ceruzkou dokreslené malé dievčatko. Vietor znova zavial a utrel z tváre diamantové slzy. Zavrelo oči. Uvidelo malé dievčatko. „Pozri sa mama, ja už som veľká, dokážem zakryť Slnko jedným prstom.“ Dievčatko pribehlo ku osobe v bielom. Chcelo ju objať, no osoba zmizla. Na zemi ležala fotka. Na fotke bola rodina, Otec, mama a dvaja chlapci. Žiadne malé dievčatko. Otvorila oči. Videla nebo. Nebo kam odišla celá rodina. Pozerala sa na les, ako tancuje, spieva. Lístie do seba jemne narážalo a tak vytváralo veselohru, súzvuk tónin a melódii. Vietor privial čerstvé lístie, ktoré objalo jej jemné telo. Les sa stal rodinou, ktorú jej svet vzal. Les znamenal viac ako všetci priatelia, ako všetko ostatné na tomto svete, les bol skutočný. Jej dych slabol. Otvorila oči a videla seba, ako leží na podlahe, nad ňou stoja dve osoby, jedna sa usmieva a druhá plače. Tá, čo sa smiala mala na sebe smútočný odev, okolo krku čiernu šatku a tvár je zahaľoval čierny závoj. Tá čo plakala mala na sebe jarnú žltú sukňu posiatu kvetmi, Vlasy mala rozpustené, s jednou sponkou v tvare sedmokrásky. Radosť a Smútok. Jej priatelia neprišli na pohreb. Radosť bola jej adoptívna matka. Tá, ktorá sa o ňu vždy starala, aj keď jej bolo málo. Smútok ju však vždy sprevádzal, no nestaral sa o malé dievča. Ležala na bojovom poli. Na mieste, kde sa radosť striedala so smútkom. Kde si podávali jej dušu. Vždy, keď prišla do lesa smutná, odchádzala šťastná, vždy keď v lese tancovala, slzy ju odprevádzali až domov. Nebo sa zatiahlo. Začalo plakať. Kvapky vody sa menili pri dopade na telo dievčaťa na krv. Ležala. Stromy plakali. Dážď zmyl malé dievčatko z fotky. Listy prikryli jej krehké telo. Radosť doprevádzala dievča ku nebeskej bráne. Našla pokoj. Vrátila sa k rodičom.