utorok, 7. júna 2011

Liehová Kríza


U nás na škole sme mali jednu profesorku chémie, volala sa Elena Svetelná. Jej hlas pripomínal buldoga, ktorý sa dusí vlastnými slinami, no to nebolo to hlavné, čím bola známa. Preslávili ju jej časté návštevy kabinetu chémie, ktoré si žiaci vysvetľovali rôznymi spôsobmi. Jedni vraveli, že hrá internetovú hru na nemenovanom serveri a po dosiahnutí 19 úrovne na jej hrad sústavne niekto útočí, takže ona sa len bráni, druhí vraveli, že je tajnou vyznávačkou a náruživou členkou spolku nahryznutého jablka, ktorému obyčajný človek nepovie inak ako Svedkovia Jehovovi. Avšak ani jedna z týchto legiend nebola správna. Ja, ako prvák som naberal skúsenosť so školou pomocou spolužiakov z vyšších ročníkov a v základnej náuke a príručke právd a pravidiel bolo tiež napísane Svetelná – učiteľka chémie – Liehová kráľovná. Vtedy mi už bolo jasné, čo sa robieva v kabinete chémie v 5 minútových intervaloch s odstupom 25 minút. Tak bol som oboznámený a mohol som sa plno venovať štúdiu. Raz ráno sme však sedeli pred našou triedou, ktorá bola, ako obvykle zamknutá. Svetelná sa vracala z tretieho výjazdu do kabinetu a jej krok hoci bola dobrá herečka a za tie roky mala toho za sebou mnohonásobne viac, ako moji spolužiaci, ktorí museli predstierať pred rodičmi, že sú triezvi, za tie roky sa Elena naučila klamať telo. Ale keď otvorila dvere na svojej triede s poznámkou, Zabudla som zhasnúť! Hneď nám bolo všetko jasné. Vošla do alkoholovej bašty našej školy a čakali sme, že sa veselá a trošku červená opäť vráti späť do svojej triedy. Čakali sme, prebiehala už 7 minúta a profesorka Svetelná stále nie a nie vyliezť zo svojho doupäta. Náhle sa spoza dverí kabinetu chémie ozval prenikavý nárek malého dieťaťa, keď mu vezmete cukrík. 3 sekundy na to sa rozleteli dvere kabinetu a z miestnosti vybehla Svetelná s krikom a slzami v očiach. Náhle k nej pristúpil zástupca a snažil sa ju upokojiť, no z profesorkiných úst sa ozývalo len Neni lieh, domov beh. Keď si to zopakovala 13. Krát, vyjasnila sa jej hlavná myšlienka toho súvetia a rozbehla sa chodbou von. Cestou ešte nabúrala do učiteľa, ktorému nikto nepovie inak ako Hegrid. Jeho miery sú 90 na druhú, 60 na druhú a 90 na druhú. Jeho výškou konkuroval New Yorkským mrakodrapom a veľkosť jeho topánky sa používala ako jednotka dĺžky, ktorou pán profesor Vlasatý odmeriaval vzdialenosť pri školských súťažiach o Majstra školy v skoku ďalekom, prípadne v trojskoku. Avšak Hegrid si ani nevšimol, že sa niečo pred ním zvalilo na zem. Pokojne si knísal svojou obrovskou hlavou a pokračoval chodbou ďalej. Svetelná len vstala a bežala ďalej. Mala jasný a jediný cieľ- lieh. Teda poviem vám, to bol beh. Dlhú ulicu smerujúcu k jej paneláku prešprintovala ako Usain Bolt bežecký ovál v Pekingu. Približovala sa k svoju paneláku. Už cítila domácu slivovicu, ktorú mala odloženú pre prípady, kedy mala opravovať písomky. Dvere na vchode boli otvorené. Vbehla dovnútra. Prvé, druhé, tretie poschodie. Nevšímala si kaktusy, ktoré sa jej lepili, teda zabodávali ostňami do nôh. Hlavne držať to priesvitné zlato v rukách. Surovo zabodla kľúče do dverí. Výťahových. Prišlo jej divné, že jej zvonček má červenú farbu. Po chvíli ju sused upozornil na jej chybu a ona s radosťou vsunula kľúč tento krát do dverí. Ku podivu, tie dvere neboli od jej domu. V mozgu narýchlo vykalkulovala, a skontrolovala, či je na správnom poschodí, skontrolovala aj farbu zvončeka a po zrelej úvahe došla k záveru, že si pomýlila vchod. Cestou dole po schodoch zbúrala zimnú záhradu susedy Petrovičovskej a zakopla o mačku páni Pechvogla. Dokotúľala sa dole a vybehla na chodník. Doľava či doprava.  To bola hlavná otázka. Vedela, že jej vchod je naľavo, ale nevedela, ktorá to ruka je. Spomeň si, Elena, ktorou jedávaš. Zhodou okolností, chýb a omylov trafila správnu ruku a tak sa dostala ku svojmu vchodu. Bolo zamknuté. Vo zvončeku našla Svetelná a zazvonila. Keďže žije sama, nebolo žiadnym prekvapení, že jej snaha ostala nevypočutá. Na to však Elena v pohotovosti svojho tela zabudla. Začala panikáriť, no spomenula si na kamarátku, ktorá býva na druhom, a tak jej zazvonila. Peťa, otváraj! A Peťa otvorila. Bežala, schody hltala po štyroch a tak sa blížila ku skladu liehovín. Otvorila dvere na susedkinom byte. Vstúpila. V mysli si matne premietla svoj príbytok. Pohovka sa jej nezdala na svojom mieste. Až rýchla reakcia psa a prenikavá bolesť v pravej nohe ju vyviedli z nepríjemného omylu. Otočila sa teda a rýchlo vybehla na správne poschodia. Vylomila kľučku a šialene vbehla dovnútra. Prebehla okolo sochy Karla Gotta, ktorú neohrabaným pohybom ruky zhodila. Teraz si už len spomenúť,  ktorú knihu mám potiahnuť, aby som sa dostala do skladu liehovín. Skúsila začať bibliou, a postupovala cez knihy Hrady a zámky Slovenska, Príručka mladého hubára, Ako sa zbaviť celulitídy až sa dostala ku knihe s krycím názvom Vitaj doma! Potiahla v stene sa objavil otvor, ktorý viedol ku chodbe, ktorá končila v kobke tvaru gotickej kupoly. Na štyroch stenách boli názvy ročných období, ku každému obdobiu boli priradené stromy, ktorých plody sa oberajú v príslušnom čase a to znamenalo aj alkohol, ktorý sa z nich následne vyrábal. Vrhla ruku po jeseni roku 1984 a precítene si uhla z hlbokej čutory. Do školy už viac neprišla. Nevychádza z bytu, neodpovedá na napomenutia Slovenského Plynárenského Priemyslu , Stredo-slovenskej Energetiky či domovníka. Ostáva zamknutá vo svojom kráľovstve a nám v škole stále vŕta hlavou, čo sa stane, keď sa vyčerpajú zdroje potravy. Veď uvidíme.....

2 komentáre: