streda, 29. júna 2011

Lyžiarsky výcvik alebo Carvingový kráľ svahov

Lyžiarsky výcvik
Dobrodružstvo začína o 8:15. Autobusy odchádzajú spred inštitútu, naberajú smer Nízke Tatry a mi natešení a plní očakávaní sa vrháme v ústrety dobrodružstvu tohto ročníka. Cesta, zaujímavá, neviem ako druhý autobus, ale u nás sa premietalo, jedlo, fotilo, sem tam aj bilo, ale to len tak priateľsky. Cesta dávala plne zabrať vodičovej pozornosti a my sme tak mali veľký rozhľad a možnosti v trávení 2 hodinovej cesty. Neviem prečo, ale v mojej fantázii som si predstavoval, ako už otváram dvere na tom 3 hviezdičkovom hoteli, za recepčným pultom sa na mňa usmieva milá slečna, blondínka, jedna z tých výnimočných, už som sa videl, ako v ruke zvieram pozlátený kľúč od našej izby avšak mojím divokým predstavám nebolo dopriate. Vonkajší výzor „hotela“ ma stroho vrátil k realite. Stará drevená komunistická budova, ktorá sa v minulosti využívala na všetko možné len nie ako ubytovňa. Vystúpili sme z autobusu. Na tvári každého účastníka Carvingového Campu pána profesora Vlasáka, ak to tak môžem nazvať, sa usadil výraz odporu, ale už nebolo cesty späť. Vstúpili sme. Za pultom, teda drevenou doskou nestála nádherná výnimočná blondínka, ale akýsi starý chlpatý vodič kamiónu, teda aspoň tak sa mi javil. Dav asi 45 minút stál v predsieni luxusnej vily, a mne bolo zvestované, že naša izba sa dostane na rad až nakoniec. S chalanmi sme si krátili dlhú chvíľu gentlemanským vynášaním kufrov. To by ste neverili, koľko môže mať taká žena v malej batožine príručného charakteru. Váha veselo odpovedala objemu, a čas bol priamo úmerný počtu vynesených kufrov. Asi 5 minút pred obedom som dostal do ruky kľúč. Drevený. Prihliadnuť k tomu,  aké kvality ponúkal hotel ma dosť prekvapilo, že ku drevenej trieske na ktorej bolo centrofixou napísané číslo izby, ku drevu bol priviazaný nejakým špagátikom, predpokladám organického charakteru priviazaný aj kľúč. Vyniesli sme teda batožinu na tretie poschodie. Otvorili sme dvere do nášho apartmánu. S poľutovaním sme všetci piati skonštatovali, že trojlôžková izba má väčšiu rozlohu, ako naša 5 lôžková. Chýbala kúpeľňa, ale napriek vybaveniu to bola najlepšia izba celej ubytovne.  Bude to asi tým poeticky romantickým výhľadom na holí kopec a psiu búdu, ktorý nám ponúkal náš balkón. „No čo 5 hviezdičiek to nie je, ale užijeme si to ako najlepšie budeme vedieť!“ Na vybalenie nebolo času, ponáhľali sme sa totiž na obed. Keď sme rýchlo bežali hore schodmi do jedálne, kamarát zrámoval nejakého chalana. Až neskôr sme sa dozvedeli, že ubytovňu s nami zdieľajú aj žiaci nejakého neznámeho školského zriadenia z Trenčína.  Po obede sme dostali pár inštrukcií od profesorov, a vybrali sme sa na svah. Vonku už prestalo pršať, a tak sme boli všetci pripravený ukázať svoje lyžiarske alebo snowboardové znalosti. Už cesta dole kopcom z ubytovne na svah dávala zabrať rovnováhe človeka jednotlivca. Chalani, gentlemani poslušne ovešaní lyžami, pomaličky schádzali dole kopcom. Na svahu sme sa rozdelili do skupín, 1-4 plus snowboard. Večer na nás čakala celkom teplá večera a neskôr sme sa konečne dostali na našu izbu. Niektorí trávili noci dlhými rozhovormi a letmým zbližovaním sa, niektorí pozerali film, spievali no naša izba mala o program na 5 dní postarané. 3 pokrové kufríky nám zaručili zábavu neskutočnej kvality. Okolo tretieho dňa nás už prestal baviť klasický Hold em´ a tak sme sa uchýlili na pár chvíľ k Black Jacku. Vždy, každú noc prišiel profe Vasiľ skontrolovať počty ľudí na izbe. Urbaník? TU! Franek? TU! Pavlík? TU Barčík? TU! Kaloč? TU!  Truský von! Potom nasledovala jemná hádka medzi žiakom Turským a pánom profesorom, ale po jej konci sa vždy žiak Turský odobral na svoju izbu. Potom sme skúšali prehovoriť profe Vasiľa, aby si s nami zahral pár pokrových výmen, keďže sa o ňom hovorilo, že on je kráľom Las Vegasských kasín, ale vždy s neúspešným koncom. Profe Vasiľ nechcel pristúpiť na skutočnosť, že mi o peniaze nehráme a na to aby sme o ne s ním hrali sme ešte primladí. Ďalší deň začal chutnými raňajkami. Pamätám si, že sme sa skoro pobili o klobásy, ktoré sa nejakým omylom ocitli vo výbere jedál v improvizovaných švédskych stolov.  Neskôr sme sa odobrali na svah. Naša prvá skupina ladne míňala skupiny pani profe Čurgalyovej a Beňušovej, ale na Vasiľovu 2 sme nikde nenarazili. Lyžiarske stredisko nám ponúkalo veľkú  svahovú rozmanitosť a možnosť  dobrého výberu. Po troch hodinách sme sa vrátili na ubytovňu a neskôr znova na svah. Snowboardisti cibrili svoj štýl a nám profe Vlasák vysvetľoval základy dobrého lyžovania, teda hlavne toho štýlového a predpisového. Večer, druhý deň sme mali na programe prednášku o histórii lyžovania, ktorú sme si my žiaci spríjemňovali komentovaním niektorých historických lyžiarskych udalostí ako napríklad, prvý lyžiar nebol nejaký nór ale kráľ saharských dún Tutanchamón, ktorý na svojom sarkofágu predvádzal krkolomné kúsky, pričom po skončení aktívnej športovej kariéry si jeho telo vyžadovalo okamžitú mumifikáciu. Po večeri znova vyhodil Vasliľ žiaka Turského z našej izby a znova odmietol naše pokrové pozvanie. Na druhý deň ráno sa počasie zhoršilo. V utorok bol dokonalý lyžiarsky deň, slnko svietilo, bolo teplo, ale nie až tak teplo. V stredu už bolo zatiahnuté, a sem tam aj spŕchlo, ale stále celkom pekne na prvotriednu  lyžovačku.  Niektorí už začínali mať problémy so zdravím, no naša skupina, ošľahaná dlhými večermi kartového zaujatia nebrala ohľady na nedostatok spánku. Jediné, čo nám robilo problémy bol hlad. Večeri sme prežívali z večere, ktorá nám dala potrebné vitamíny a mineráli, no okolo tej druhej hodiny rannej sme už všetci hrýzli do drevených postelí. Prvé tri dni sme prežívali z kamarátových Kinder čokoládových tyčiniek no potom došli zdroje, ale vráťme sa na svah. Pán profe Vlasák nám vysvetľoval carvingový kráľovský oblúk, ktorý sme nezvládli takmer nikto, okrem žiaka Nadániyho, ktorý bol v týchto veciach erudovaný natoľko, že z času na čas viedol skupinu. 4 deň pršalo, no my sme šli na svah. Naša skupina sa zabávala tým, že rátali moje pády a ja som sa zabával na jednej lyži. Neskôr sme prvý krát narazili na skupinu pána profe Vasiľa, vlastne len na prfesora. Jeho skupina brázdila svahy a on si stihol omakať všetky bufety na každom jednom svahu a neskôr si spríjemnil chvíľu jedným alebo dvoma spusteniami. Na druhú časť lyžovania, na tú poobedňajšiu sme nešli, kvôli prívalovým dažďom, za ktoré by sa nehanbil ani dažďový prales.   Večer nás čakal kvíz, ktorý s prehľadom vyhrala G trieda. Podvádzali, ale o tom nevedia ani sami Géčkari. My sme sa umiestnili na delenom 2 mieste spolu so žiakmi 1.F triedy. Po kvíze nasledovala diskotéka v Retro klube. Tak sa volala v celku pekná hotelová krčma. Náš inštitút pomaly vytláčal nemenované Trenčianske gymnázium z tanečného parketu. Skupina šialencov, do ktorej som patril aj ja, rozpútala na okraji miestnosti hudobné šialenstvo zvané tiež aj Pogo, ale keď uvidel DJ náš zápal hneď prepol na slaďáčik od Enrique Iglesiasa. Neskôr sme sa uchyľovali k tancom na stoloch a iným hlúpostiam, avšak štýlovým. Zábava gradovala ale pomaly nadišiel náš čas a my sme sa odobrali na izby. V tú noc sme hrali monopoly. Bol som do hry veľmi zažratý a hlasnými bojovými bankovými pokrikmi som deptal sebavedomie a bankové účty súperov, no potom prišla jedna finančná rana a ja som sa s hrou rozlúčil. Ten večer bol skvelý. Ešte sme  boli navštíviť Maťa vo vedľajšej izbe, ale to len tak sporadicky. Piatok bol naplánovaný do detailov. Na zbalenie, odloženie lyží,  upratanie izby sme mali presný časový harmonogram. Stihli sme ešte vybehnúť narýchlo na svah. Keď sme vystupovali z autobusu a ja som v ústach žul moje tradičné špáratko, s radosťou a so slzami v očiach sme skonštatovali, že náklady boli zatienené hodnotou a ja som si odniesol spomienky, ktoré mi nedajú spať ešte poriadne dlho.

sobota, 18. júna 2011

Raz po 1000 krát v palacinkárni......

Som iba obyčajný človek. Obyčajný človek, ktorý mal to šťastie natrafiť na niečo neobyčajné. Každé ráno som iba vstal. Nepotreboval som tráviť v kúpeľni, ktorú môj maličký podkrovný príbytok ani nemal, tráviť množstvo drahocenného času. Radšej som si pozrel v rýchlosti titulky novín vo výklade stánku  keď som sa ponáhľal do mojej nudnej, zle platenej, ale nutnej práce. Odtrpel som si svojich 8 hodín a šiel som domov. Akurát jediné, načo som sa vždy tešil bola prestávka na obed. Mal som obľúbený podnik, jednu maličkú palacinkáreň na námestí, úplne navrchu jedného asi trojposchodového domčeka. Palacinkáreň mala žlté steny, na každej stene trojica veselých malých obrázkov, zväčša s prírodným motívom. Farbami vytvárala takú veselú atmosféru.  Vstúpil som, pozdravil, odložil svoj kabát na vetchý červený vešiak, ktorý mal dvakrát viac rokov, ako ja sám a sadol som si ku svojmu zvyčajnému stolu ku oknu. Normálne by som sledoval scenériu a život za oknom, ale malá izba mi ponúkala mnohokrát viac. Vždy keď som vstúpil, sedel pri stole pri okne dvaja zaľúbenci. Vždy sa držali za ruku. Ona za ľavú a on za pravú. Dávali si vždy palacinky so šľahačkou a jahodami. Jednu veľkú porciu. Jedávali z jedného taniera. Ešte predtým ako vstali a odkráčali pokojnou chôdzou domov prišla do miestnosti jedna rodinka. Otec, jeden väčší syn, mladšia sestra, a jedna malá, najmenšia sestrička. Bez maminy. Otec vždy popri otváraní spomenul: „A nezabudnite pozdraviť!“ Hneď nato sa ozvalo Dobrý deň z úst dievčat. Chalan nič nehovoril. Ticho prišiel a sadol si. Myslel som si, že nadobudol taký duševný pokoj o ktorom by sa mne mohlo len snívať, ale nebol ani pokojný ani nervózny. Bol smutný, nebolo mu všetko jedno a pritom sa o nič nezaujímal. Sedel. Prišla čašníčka a pozdravila: Dobrý deň pán Petrovský, tak čo to dnes bude? A na svoj zapisovací hárok už vopred začala písať, pretože vedela, že to bude to čo vždy. „Ja si dám palacinky so šľahačkou, čokoládou a grankom bez tej šľahačky. “ povedalo malé blonďavé stvorenie a pozrelo sa na ocina veľkými hnedými očami.“  „Ja si dám palacinky s marmeládou, s broskyňovou a so šľahačkou.“ Povedala väčšia, no nie vyššia hnedovláska a pozrela, na rozdiel od malej, na čašníčku. „No a pre mňa a pre syna Margarétku.“ Tak sa špeciálne volali palacinky so zmrzlinou a s ovocím a so šľahačkou. Potom sa ocino ako vždy usmial na celú rodinu a potom aj na čašníčku. Tá následne pozbierala jedálenské lístky zo stola, ktoré tam donášala už len zo zvyku. Ako odišla vstúpil do jedálne jeden človek. Pozdravil, sadol si ku oknu a presedel 35 minút pozorovaním ľudí na námestí. Objednal si k tomu banánový kokteil. Ocino sa zvykol opýtať každého člena, aký bol deň a čo sa mu podarilo, kým prišlo jedlo, teda palacinky. Blondínka a brunetka, teda dve malé sa predháňali v tom, čo sa im podarilo. Nezabudli sa na seba vzájomne posťažovať, ako vždy. Potom sa otec spýtal aj syna aký bol deň, ale neočakával odpoveď. Syn nebýval taký, ale všetko sa zmenilo. Ja si ho pamätám, ako mladého chalana, ktorý mal vždy dobrú náladu, podpichoval sestry, zabával sa s nimi, vždy s ocinom preberali najnovšie svetové udalosti, stav kurzov na burze a podobne, no rapídne sa zmenil a neviem prečo, teda nevedel som. Raz celá rodina prišla, sadla si, nepovedala ani slovo, iba na konci, pri odchode povedal otec všetkým svojim potomkom „Ľúbim vás a som na vás hrdý!“ no ale to , čo už rodina nepočula je veta ktorú som začul len ja a tá mi všetko vysvetlila: „Aj mama by bola...“  Teraz  bol syn smutný, stále akoby bez duše. Vždy, teda po každom dopovedaní vety a nejakého úspechu svojich dcér sa pán Petrovský usmial, no jeho oči boli stále plné sĺz, ktoré zakrýval svojím úsmevom. Ja som to videl. Po chvíli doniesla obsluha palacinky. Otec ich najprv najmenšej pokrájal, aby sa nezašpinila a aby sa s tým nemusela trápiť a vždy potom, čo jej ich pokrájal ju pohladil po hlave. Potom zaprial celej rodine dobrú chuť a začal aj on sám jesť. Syn iba bez rečí postupne krájal a jedol jednu alebo druhú palacinku. Nikdy na tanieri nič nenechal. Druhá, brunetka jedla, akoby to malo byť jej posledné jedlo a strašne sa pritom zašpinila. „Oci, môžeš dojesť moju šľahačku?“ povedala a odsunula tanier plný bielej pochúťky. Otec ju vždy napomenul, nech si nabudúce objedná menej šľahačky, no potom sa do nej s chuťou pustil. Malá medzičasom dojedla a kreslila si do čokolády princezné. Teda tak to ona videla. V očiach všetkých ostatných to boli len nejaký čiary nepravidelného tvaru, niekedy rovnobežné. Väčšia dráždila svojho brata, no on si ju nevšímal. Nakoniec dojedli aj dvaja muži.  Keď čašníčka odnášala prázdne taniere, otec vždy povedal: “Samí hladoši!“ a dodal jeden so svojich smutných úsmevov. Potom zaplatili, vstali a v dobrej nálade, snáď až na syna pozdravili a odišli. Vždy keď odchádzali  vstúpil do reštaurácie a sadol si ku tichému stolu, pri stene sám taký vysoký človek, basketbalista. Vždy keď som sa na neho pozrel, videl som smútok, v jeho očiach. Stále bol smutný. Objednal jedlo pre dvoch. Na druhý koniec stola položil akúsi fotku. Potom, čo čašníčka priniesla oba pokrmy on sa prežehnal a povedal dobrú chuť mama. Potom jej  porozprával, čo sa mu dnes stalo, aké problémy ho trápia, čo má nové a vždy našiel riešenie. Mama mu poradila. „No a preto som nemohol prísť na koncert. A ty mama, ako si sa mala?“ Ľudia by si o ňom mysleli, že je to čudák, no ja som videl úprimnú lásku a smútok. Žiaľ za svojou mamou. Mal ju naozaj rád, veľmi rád. Až tak že aj po jej smrti  s ňou stále chodieval na obed. Vždy, keď som ho uvidel mi ho prišlo veľmi ľúto. Uvedomil som si, aké mám šťastie, že mám mamu stále tu. Keď vysoký človek odišiel, zostal som v palacinkárni sám. Dal som si ešte pohár vody a odišiel som aj ja. Ľudia, ktorí sa striedali každý deň  v palacinkárni mi rozprávali svoje príbehy bez toho aby mi povedali čo i len slovo. Príbehy ich života. Veľmi smutné príbehy. Ja dúfam, že raz budem môcť porozprávať aj ja svoj príbeh. Raz v na treťom poschodí domu na námestí. Raz v palacinkárni.

utorok, 14. júna 2011

Brat Môj

Ty si človek ktorými vždy pomôže
Hoc aj vtedy keď už sám nemôžeš
Ty si človek ktorý sa mi zaryl do srdca
Ty si silou ktorá zlobu porúca
 Ty si človek môjmu srdcu veľmi milý
Vďaka tebe prúdi krv cez moje žili
Ty si dobro čo všetky zlá premôže
Ty si štít čo otupí ostré nože
Ty si ružová perla v mojom živote
Ty ma nikdy nenecháš  žiť v samote
Už dlho spolu brázdime vlny
Už dlho sa spolu brodíme cez duny
Ty si mi oporou a ja ťa nenechám v štichu
Budeme spolu bojovať až do posledného dychu
Ja za teba a ty za mňa tasíš meč
S tebou je zlá nálada hneď preč
Životom sa spolu prebíjame
Delíme sa aj s tým málom ktoré máme
Ty sedíš a ja hore kopcom tlačím sane
Je mi zima ty zohreješ mi dlane
S tebou po boku nikdy nebudem sám dať za teba život neváham
Pretože stal si sa mi bratom
Ktorého nevyvážim ani zlatom
A viem že už nikdy nebudem sám
Pretože viem že dobrého brata mám....
Venované tým Najlepším...

piatok, 10. júna 2011

Zatvoril som oči, našiel som pokoj.....

Zavriem oči. Skúste to tiež a pridajte sa ku mne. Práve prelietam ponad Alpy. Nádhera. Zosadol som aby som si oddýchol. Prechádzam sa medzi stromy. Je tu trošku zima. Schádzam do údolia. Všade sú stromy. Nádherná a vysoké borovice. Mám radšej ihličnaté ako listnaté stromy. Sú viac nepadavé, ale to nie je pravý dôvod, prečo ich mám rád. Neinklinujem moc k teplu a ihličnany mi ponúkajú vždy ten pravý oddych a chládok. A ešte jeden bonus a to je to neskutočné ticho. Poviete si, že to nie je ticho, veď tam furt čosi húka, šuchoce, žblnká a ja vám poviem, že práve toto je ticho, ktoré vzbudzuje v človeku správny pokoj. Pokoj, ktorý vám umožní premýšľať, ale premýšľanie vedie k trápeniu. No toto trápenie má v sebe niečo očistujúce, niečo pekné. Ležím tam a trápim sa. Trápim sa s úsmevom na perách. Zvyknem sa trápiť vlastným šťastím a vtedy si buď spievam, alebo pískam. Ľudia by ma najradšej poslali do ústavu, ale ja som šťastný. Je to snáď znak šialenstva, byť šťastný. ľudia, bez duše, bez tela, bez pokoja. Vlastne majú telo, ktorým ubližujú, ale iba samým sebe. Mne nemôže ublížiť posmech ostatných. Už nie. Nebývalo to tak. Býval som citlivý a veľmi som dbal na vonkajší výzor, aby som nedal žiadnu šancu ľudom, aby sa mi smiali. No našiel som pokoj. Zatvoril som oči.

streda, 8. júna 2011

Tanec útrap....

Prší. Vlastne neprší. Stojím pod vodopádom. Vodopádom ľudských útrap. Neviem prečo, ale nebolí ma ani jedna z nich. Mnohé sú vymyslené. Sú dôvodmi, prehnanými dôvodmi. Padajú na mňa a rytmicky mi hrajú do tanca. Áno, ja som ten blázon, ktorý zvykne tancovať pod vodopádom. Ľudia stále trpia, utrpenie je to, prečo sú tu. Záporná emócia vždy prebije tú kladnú, tú, ktorá má väčšiu hodnotu. Ktovie prečo sa v srdci vytvárajú ryhy. Srdce by si malo vytvárať štít z príjemných vecí. Vlastne viem prečo to tak je. Všetky príjemné veci sme schopný obetovať na úkor utrpenia. Láska je utrpenie. Nenájde sa radosť, ktorá by prebila tú, ktorá nastáva pri zamilovaní sa. Avšak aký je to pocit pekný, a čím krajší je, tým tvrdší býva pád. Vodopád. Ten plný útrap, pod ktorým tancujem vždy keď ma niečo trápi. Vždy ma niečo trápi, veď koniec koncov, som len človek, a mojou občianskou povinnosťou je trápiť sa. Avšak vždy keď stojím pod vodopádom, vždy keď sa trápim nad niečím, vždy tancujem. Tanec oslobodzuje moju myseľ. Vždy keď tancujem, ocitám sa vo svojej vlastnej hlave. Moje myšlienky sú vlastne iba smutné dievčatá, ktoré sedia v trónnej sále hradu Falkenstein a čakajú na svoj prvý tanec. Dobrý deň, milá pani Si trápny. Ako sa dnes máte. Môžem vás pozvať na tanec. A tak tancujem vo svojom vnútri s útrapami. Avšak je pozoruhodné, že útrapy mojich priateľov sa mi ocitajú v hlave takisto. Avšak vtedy ja som ženou, a oni ma vedú, vedú tanec môjho života. Mnohokrát som si povedal, že ja ich musím viesť, no nepodarilo sa mi to ani raz. Ale späť k môjmu vnútru. Vyzýval som takto moje trápenia k tancu, až som sa dostal k myšlienke, ktorá bola veľmi smutná. Na tvári mala rozmazanú fialovú očnú linku a jemné violetové kvapôčky jej dotvárali fasádu čiernych šiat. Maľovali na ne hviezdy. Čierno fialová noc. Ach bola asi taká krásna ako jej šaty, ale čo, stokrát krajšia. Ladne som jej podal ruku a ona s tichou skromnosťou prijala moju výzvu. Tancovali sme spoločne, vznášali sme sa nad podlahou Falkensteinského trónneho sálu. Bol to najkrajší tanec zo všetkých útrap. Položil som si otázku, čo robí niečo tak krásne, vznešené a neskutočné tu dolu, medzi útrapami, pod vodopádom, no v tom som na to prišiel. Láska sa pomaly menila. Držal som ju v rukách, no ona starla. Pomaly sa z nej stávala šedivá stará žena bez úsmevu a radosti, až som si uvedomil, že držím v rukách prach. Vtedy som ja zaujal jej miesto na stoličke. Už nemal kto tancovať. Mohol som čakať, že ma jedna z útrap poteší, no na to nebola vytvorená. Je to útrapa, má trápiť a tak sa na mňa pozerali. Pozerali sa na útrapu, na to, s čím som bojoval pomocou tanca. Pozerali sa na svoje víťazstvo. Ani jedna z tých ostatných mi neprišla zrazu pekná, príťažlivá či zaujímavá. Zmenili sa v mojich očiach na radové dievčatá, na bežné myšlienky. Ako keď motýľ stratí nádherný vzor zo svojich krídel. Cítil som, že to už nebude také, ako predtým. Zložil som hlavu do svojich dlani. Keď som ju znova zdvihol, aby som sa presvedčil, že láska tu naozaj nie je, videl som, že sa už nenachádzam v priestoroch zámku Falkenstein, ale na nejakom inom hrade. Sedel som tam. Vtedy ku mne prišla nejaká žena. Vlastne muž. Ja som bol ženou. Tancovali sme spolu dlho, priveľmi dlho. Muž sa mi zdal povedomí. Keď dotancoval, usmial sa a ja som pocítil pokoj. Zavial vietor a ja som sa premenil na prach. Priateľ mi vytancoval spásu. Dnes znova tancujem so svojimi útrapami, no ale aj s útrapami mojich priateľov. Som rád, že viem, že aj keď sa ja sám zmením na jednu obrovskú útrapu a trápenie, stále tu bude niekto, s kým si môžem dať môj posledný tanec....

Tak veľa pre mňa znamenáš!

Toto ráno malo byť ako každé iné
vstal som ako obvykle a vrhol sa do skriňe
oblečený som zjedol to čo bolo na stole
a s kamarátkou som sa pobral ku škole
celé mesto v kotline zmizlo v kúdeli dymu
aj keď teplo oblečení cítili sme zimu
„Dnes je ale riadna kosa, necítim si uši!“
„Ale pozri už sme tam!“ dvere jej podržím
Hneď za ňou aj ja do školy pokračujem
Ešte v diaľke ticho zaznie jemné ďakujem
V šatniach veľa chlapíkov s divnými tvárami
Nikdy som ich nevidel no nie sú neznámi
V tejto zmesi zvukov niečí hlas počujem
„Brácho, zase meškáš, ja ťa asi zabijem!“
„Hele vole, už som tu tak nerob paniku!“
„Nerobil by som no dneska máme matiku!“
„Nechaj tak! Ži svoj život v kľude!
Sral to pes veď dáko bude!“
Pomaly sa s ním do našej triedy poberám
Po najlepšej priateľke sa pri tom pozerám
Bez jej krásneho úsmevu sa mi moc nechce žiť
Veď chýba už týždeň tak kde len môže byť
Hľadám stále v šatni medzi tou hŕbou tiel
Všade samí ľudia no nikde žiadny anjel
Bez toho aby som sa zastavil
Stále dúfam že sa niekde objaví
že mi pomôže znova lietať
no stále sa neprestávam v pochybnostiach zmietať
bez nej je to ako keď slnko zhasne
bez nej je to tu strašné
v plnej šatni úplne sám stojím
a veľmi veľmi sa o ňu bojím
kde len je a čo môže robiť
a v tom mi telefón začal zvoniť
tak som ho len zdvihol k uchu som ho dal
predstavil sa hlas ktorý som nepoznal
hovoril a zastali moje kroky
zamrzol som, mobil mi vypadol z ruky
studený pot mi v zapätí oblial tvár
a pomaly som strácal život
celý svet sa nejavil sivo
čiernym sa stal a už nemal vyblednúť
stál som tam a nemohol som sa hnúť
nepoznáte pocit keď sa vám svet zrúti
vidíte okolie no nevidíte ľudí
ten pocit keď si osud berie daň
keď si priložíte k hlave zbraň
keď vás od smrti delia metre
keď vám svet mizne v studenom vetre
keď cítiť že ste nestihli povedať prepáč
a oči vám ostali len pre plač
zalial ma ten pocit keď neviete kam patríte
chcete byť len s ňou no ona už viac nepríde
padám na zem zmietam sa v krutých mukách
keď ťa chcem mať ešte aspoň naposledy v rukách
prečo, prečo tu už nie si
prečo už nemôžme byť  spolu
keď ty si tam hore a ja stále tu dolu
navždy ťa chcem čakať, prečo sa nevrátiš
do neba si odišla tam kde navždy patríš
zabudol som na všetko čo som sa kedy učil
nemôžem žiť s tým že som sa nerozlúčil
nie nechcem prestávam cítiť svoje telo
ja som dávno mŕtvy, ono ešte nezomrelo
slzy a slzy to jediné na čo sa zmôžem
do srdca mi práve bodli štyri veľké nože
ľudia kričia vstávaj pýtajú sa či som v poriadku
nevedia že ja som práve stratil najlepšiu kamarátku
že sa mi nechce žiť sám a bez jej úsmevu
a najviac ma to privádza do hnevu
že som svoj život mohol za ten jej vymeniť
a ona mohla ešte stále žiť
že sa mohla stále usmievať
že som mohol svoj život za ten jej dať
že som sa mohol postaviť smrti
ktorá ma teraz k slzám núti
že nenávidím keď je smutná a zmorená
že nikto nevie koľko pre mňa znamená
zo zeme ma dvíha nejeden kamarát
ja chcem ísť za tebou objať povedať mám ťa rád
a teraz sa mi z toho hlava točí
keď si pomyslím že už jej nikdy nepozriem do očí
že ju už nerozosmejem  v ťažkej chvíli
že jej už smiechom nedodám nové sily
nie bez teba nechcem ďalej žiť
bez teba sa nedá na svete byť
strácam reč a cit ostávam nemý
tam hore si to čo si bola tu na zemi!

utorok, 7. júna 2011

Liehová Kríza


U nás na škole sme mali jednu profesorku chémie, volala sa Elena Svetelná. Jej hlas pripomínal buldoga, ktorý sa dusí vlastnými slinami, no to nebolo to hlavné, čím bola známa. Preslávili ju jej časté návštevy kabinetu chémie, ktoré si žiaci vysvetľovali rôznymi spôsobmi. Jedni vraveli, že hrá internetovú hru na nemenovanom serveri a po dosiahnutí 19 úrovne na jej hrad sústavne niekto útočí, takže ona sa len bráni, druhí vraveli, že je tajnou vyznávačkou a náruživou členkou spolku nahryznutého jablka, ktorému obyčajný človek nepovie inak ako Svedkovia Jehovovi. Avšak ani jedna z týchto legiend nebola správna. Ja, ako prvák som naberal skúsenosť so školou pomocou spolužiakov z vyšších ročníkov a v základnej náuke a príručke právd a pravidiel bolo tiež napísane Svetelná – učiteľka chémie – Liehová kráľovná. Vtedy mi už bolo jasné, čo sa robieva v kabinete chémie v 5 minútových intervaloch s odstupom 25 minút. Tak bol som oboznámený a mohol som sa plno venovať štúdiu. Raz ráno sme však sedeli pred našou triedou, ktorá bola, ako obvykle zamknutá. Svetelná sa vracala z tretieho výjazdu do kabinetu a jej krok hoci bola dobrá herečka a za tie roky mala toho za sebou mnohonásobne viac, ako moji spolužiaci, ktorí museli predstierať pred rodičmi, že sú triezvi, za tie roky sa Elena naučila klamať telo. Ale keď otvorila dvere na svojej triede s poznámkou, Zabudla som zhasnúť! Hneď nám bolo všetko jasné. Vošla do alkoholovej bašty našej školy a čakali sme, že sa veselá a trošku červená opäť vráti späť do svojej triedy. Čakali sme, prebiehala už 7 minúta a profesorka Svetelná stále nie a nie vyliezť zo svojho doupäta. Náhle sa spoza dverí kabinetu chémie ozval prenikavý nárek malého dieťaťa, keď mu vezmete cukrík. 3 sekundy na to sa rozleteli dvere kabinetu a z miestnosti vybehla Svetelná s krikom a slzami v očiach. Náhle k nej pristúpil zástupca a snažil sa ju upokojiť, no z profesorkiných úst sa ozývalo len Neni lieh, domov beh. Keď si to zopakovala 13. Krát, vyjasnila sa jej hlavná myšlienka toho súvetia a rozbehla sa chodbou von. Cestou ešte nabúrala do učiteľa, ktorému nikto nepovie inak ako Hegrid. Jeho miery sú 90 na druhú, 60 na druhú a 90 na druhú. Jeho výškou konkuroval New Yorkským mrakodrapom a veľkosť jeho topánky sa používala ako jednotka dĺžky, ktorou pán profesor Vlasatý odmeriaval vzdialenosť pri školských súťažiach o Majstra školy v skoku ďalekom, prípadne v trojskoku. Avšak Hegrid si ani nevšimol, že sa niečo pred ním zvalilo na zem. Pokojne si knísal svojou obrovskou hlavou a pokračoval chodbou ďalej. Svetelná len vstala a bežala ďalej. Mala jasný a jediný cieľ- lieh. Teda poviem vám, to bol beh. Dlhú ulicu smerujúcu k jej paneláku prešprintovala ako Usain Bolt bežecký ovál v Pekingu. Približovala sa k svoju paneláku. Už cítila domácu slivovicu, ktorú mala odloženú pre prípady, kedy mala opravovať písomky. Dvere na vchode boli otvorené. Vbehla dovnútra. Prvé, druhé, tretie poschodie. Nevšímala si kaktusy, ktoré sa jej lepili, teda zabodávali ostňami do nôh. Hlavne držať to priesvitné zlato v rukách. Surovo zabodla kľúče do dverí. Výťahových. Prišlo jej divné, že jej zvonček má červenú farbu. Po chvíli ju sused upozornil na jej chybu a ona s radosťou vsunula kľúč tento krát do dverí. Ku podivu, tie dvere neboli od jej domu. V mozgu narýchlo vykalkulovala, a skontrolovala, či je na správnom poschodí, skontrolovala aj farbu zvončeka a po zrelej úvahe došla k záveru, že si pomýlila vchod. Cestou dole po schodoch zbúrala zimnú záhradu susedy Petrovičovskej a zakopla o mačku páni Pechvogla. Dokotúľala sa dole a vybehla na chodník. Doľava či doprava.  To bola hlavná otázka. Vedela, že jej vchod je naľavo, ale nevedela, ktorá to ruka je. Spomeň si, Elena, ktorou jedávaš. Zhodou okolností, chýb a omylov trafila správnu ruku a tak sa dostala ku svojmu vchodu. Bolo zamknuté. Vo zvončeku našla Svetelná a zazvonila. Keďže žije sama, nebolo žiadnym prekvapení, že jej snaha ostala nevypočutá. Na to však Elena v pohotovosti svojho tela zabudla. Začala panikáriť, no spomenula si na kamarátku, ktorá býva na druhom, a tak jej zazvonila. Peťa, otváraj! A Peťa otvorila. Bežala, schody hltala po štyroch a tak sa blížila ku skladu liehovín. Otvorila dvere na susedkinom byte. Vstúpila. V mysli si matne premietla svoj príbytok. Pohovka sa jej nezdala na svojom mieste. Až rýchla reakcia psa a prenikavá bolesť v pravej nohe ju vyviedli z nepríjemného omylu. Otočila sa teda a rýchlo vybehla na správne poschodia. Vylomila kľučku a šialene vbehla dovnútra. Prebehla okolo sochy Karla Gotta, ktorú neohrabaným pohybom ruky zhodila. Teraz si už len spomenúť,  ktorú knihu mám potiahnuť, aby som sa dostala do skladu liehovín. Skúsila začať bibliou, a postupovala cez knihy Hrady a zámky Slovenska, Príručka mladého hubára, Ako sa zbaviť celulitídy až sa dostala ku knihe s krycím názvom Vitaj doma! Potiahla v stene sa objavil otvor, ktorý viedol ku chodbe, ktorá končila v kobke tvaru gotickej kupoly. Na štyroch stenách boli názvy ročných období, ku každému obdobiu boli priradené stromy, ktorých plody sa oberajú v príslušnom čase a to znamenalo aj alkohol, ktorý sa z nich následne vyrábal. Vrhla ruku po jeseni roku 1984 a precítene si uhla z hlbokej čutory. Do školy už viac neprišla. Nevychádza z bytu, neodpovedá na napomenutia Slovenského Plynárenského Priemyslu , Stredo-slovenskej Energetiky či domovníka. Ostáva zamknutá vo svojom kráľovstve a nám v škole stále vŕta hlavou, čo sa stane, keď sa vyčerpajú zdroje potravy. Veď uvidíme.....

sobota, 4. júna 2011

Ten správny Kamienok...

Kráčam po púšti. Prešľapujem z nohy na nohu. Jedna piesková duna za druhou. Slnko, najhorší priateľ človeka. Ja som vlastne nikdy nemal veľa priateľov. Mám fantáziu asi ako Exupéry, žijem si vo vlastnom svete. Počas môjho života som nenatrafil ani na jedného človeka ktorý by mi rozumel, teda natrafil, na pár, vlastne na jedného, na kamienok, ale to nie je človek. Bosými nohami prehŕňam piesok, ktorého je tu ako ropy v Mexickom zálive. Predstavujem si, že plávam každé to zrnko piesku má svoj význam, tvorí utrpenie, tvorí púšť. Synonymom pre utrpenie je očistenie, tak to mnohí vravia, mnohí, ktorí nezažili ani jedno z nich. Ach keby tu bol kamienok. Mal by som si s kým pokecať. Neverili by ste, aký má kamienok zaujímavý život. Pošiel raz z jednej skaly, pri odstrele sa jeho mama zmenila na mnohých potomkov. Rozprával mi o tom, keď som ho raz vzal ku jazeru. Ja som plával a on sa na mňa pozeral. Nemá rád plávanie. Nevie plávať, nechce sa mu plávať. Radšej sa potápa. Sľúbil som mu, že si raz našetrím na dovolenku a pôjdeme spolu pozrieť Veľkú koralovú bariéru pri Austrálii. Nedožil sa toho. Škoda. Nejdem myslieť na to, ako odišiel. Nič mi nepovedal. Ešte večer spal na pohovke a ráno už bol preč. Nevadí, asi si našiel lepšieho priateľa. Smäd je to, na čo sa snažím nemyslieť, ale aj dlhé myšlienkové pochody a spomienky na kamienka mi zaberú maximálne 7 minút. Čas na púšti nie je relatívny. Nebeží, neuteká, nekráča, plazí sa ako ja v púšti. Plazí sa a hľadá vykúpenie. Hľadá priateľa, vodu. Vidím pred sebou nejaké auto. Podídem bližšie. Sedí v ňom koala, okolo krku má asi 15 kilogramovú reťaz z čistého zlata. Pobozká nejakú ženu a naštartuje. Odíde preč, ešte na rozlúčku zatrúbi a už mi zmizol z dohľadu. Pokračujem ďalej, okolo mňa vyskakujú z piesku veľryby. Spievajú mi piesne. Svoju symfóniu, spievajú od srdca. Ja srdce nemám. To hovoria ľudia, keď sa na nich pozerám, ako sa objímajú a bozkávajú s niekým, koho vôbec nepoznajú. Nemám srdce, ale mám zdravý rozum. Nie je to pravda že nemám srdce. Kamienka som mal veľmi rád. Vlastne som mal rád aj jednu ženu. Bola veľmi pekná. Pozeral som sa na ňu asi 3 hodiny vždy, každý štvrtok. Bola v múzeu. Pozeralo sa na ňu veľa ľudí, no jej pohľad patril len mne. Potom ju však premiestnili do iného múzea a na jej miesto prišiel Picasso. Bol som z toho smutný, no deň predtým, ako ju naložili do auta a odviezli som jej sľúbil, že ju vezmem a pôjde so mnou na Hawaii, kde budeme ležať pod palmami a pozerať na more. More piesku. To je to čo vidím. Vlastne nie, Vidím nejakého chlapíka, ktorý sa pozerá na chlapíka, ktorý pozerá na chlapíka pozerajúceho na chlapíka. Ten chlapík, ten posledný pozeral na mňa ako sa na niekoho pozerám. Pozeral som sa na seba. Čakal som, čo urobím, teda urobí ten predo mnou, teda ja. Nedočkal som sa. Po chvíli mi zatemneli oči a ja som si pokojne zložil hlavu do piesku. Zobudil som sa do nádherného dňa. Slnko už nesvietilo, teda svietilo, teda nie až tak ostro a agresívne. Ležal som vo svojej posteli. Hodil som pohľad na pohovku. Kamienok tam pokojne ležal. Nechcel som ho zobudiť, tak som ticho otvoril dvere a išiel som nakúpiť. Kamienok má rád pečivo, tak som kúpil čerstvé rožky v našej obľúbenej pekárni. Potom sme spolu pozerali našu obľúbenú televíznu reláciu o komike. Je veľmi komická. Kamienok má veľmi rád televíziu, no ja si viac potrpím na dobrú knihu. Žijem svoj pokojný život ďalej, tak ako predtým, bez lásky, starosti, mladosti, krásy, nádhery, ľútosti a ostatných vecí, bez ktorých sa ľudstvo nezaobíde. A pritom im chýba jedno a to najhlavnejšie. Chýba im ten správny kamienok....