utorok 31. mája 2011

Tragédia o Nespravodlivej spravodlivosti

 Prišiel deň, mal to byť jeden z tých krajších. Mám kamaráta, volá sa X. Má  18 a ja 14. Je to môj najlepší priateľ. Hovorím mu všetko, tak ako on mne a preto vedel, že už dlho sa mi páči A z vedľajšej triedy. Vedel tiež to, že som neobyčajne hanblivý a že stále čakám na svoj prvý bozk. Skrátka vedel o mne všetko. Poradil mi, že mám A na Valentína zobrať na rande. A tak sa aj stalo. Boli sme dohodnutý na siedmu pred knižnicou. Na moje prekvapenie neprišla len A ale aj X a čo ma dostalo ešte viac bolo to, že prišli spolu. A sa smiala na X lacných vtipoch, ale keďže som X poznal, vedel som, že s ňou len manipuluje. Bolo to cítiť z každého jedného jeho slova, ale A zjavne cítila niečo iné. Myslel som si že X si len robí srandu, aby len zanechal dobrý dojem, no to som si myslel len do okamihu, kým si s A nedali jeden horúci bozk. To bol od X jeden veľký hnusný škaredý podraz, no nemohol som sa na neho hnevať, veď sme mali dohodu: Kvôli peniazom, kvôli autám, kvôli rodičom, ale kvôli babám? NIKDY. Tak znela naša dohoda. Prehrýzol som to, aj s pomocou alkoholu v neďalekom bare. Domov som nešiel spať, veď rodičia doma neboli, tak by sa mi to ľahko prepieklo. Bola sobota, takže žiadna príprava do školy, proste nič, iba večer strávení zapíjaním smútku v druhotriednej zafajčenej krčme. V pondelok som išiel do školy so značným odporom ku A, no stále som ju mal úprimne rád. Prišiel som do školy  a pokecal s kamarátmi. Na veľkú prestávku sme si sadli do veľkej oválnej miestnosti, kde sme sa celá škola vždy stretávali. Odišli najlepšia kamarátky A, no ona stále sedela sama v kúte a plakala do vreckovky. Plakala a keď som prišiel bližšie a chytil ju za ruku, povyhrnul som pri tom rukáv jej svetra, videl som, že jej zamatová ruka je dorezaná od žiletky. Objal som ju a ona sa mi vyplakala na pleci. Spýtal som sa jej čo sa stalo, no ona len ďalej plakala. Nakoniec mi to však povedala.
Večer, keď som sa ja pobral do baru, ona išla s X zdanlivo k nemu domov, ale dom, kam vošli nebol jeho ale môj. Vošli dnu a on ju tam znásilnil tým najhorším a najbolestivejším spôsobom.
V tej chvíli sa zrútilo moje a X priateľstvo. Nemohol som uveriť, že by ten mierumilovný chalan, ktorý bol za každú haluz bol schopný spraviť niečo takéto škaredé. Oblial ma studený pot, nemohol som sa ani hnúť. Len som objal A a ona ďalej plakala. Hlava sa mi z toho neustále točila a podlamovali sa mi kolená. V ten deň som bol odprevadiť A až domov do Martina. Keď som prišiel domov, nebol som schopný urobiť nič, len som si ľahol a zožieral sa v neskutočných výčitkách svedomia. Prečo? Prečo si nebol s ňou keď ťa najviac potrebovala, prečo? Prečo? Stále som sa pýtal svojho druhého ja. Prečo a prečo?. Nespal som celú noc. Netušil som čo ma čaká.
Na druhý deň som A čakal pred vchodom, aby som jej pomohol stráviť tento deň lepšie, ako ten minulý. Myslel som že prišla už predo mnou, pretože som ju nestretol. Až cez veľkú prestávku som sa mohol opýtať A kamarátiek kde je. Keď som dopovedal jej meno, Z sa rozplakala. M mi potom vysvetlila, že A už do školy nepríde. Vtedy sa mi zrútil svet. Padol som na kolená a plakal. Prestával som vidieť, zrak sa mi zahmlieval. Celý svet sa premeniť na jednu veľkú čiernu dieru. Nemal som zmysle života a už ani silu nejaký nájsť. Len som plakal. Domov ma dovliekli kamaráti a hodili ma na posteľ. Tam som mal stráviť ďalšie popoludnie, no nemohol som. Mal som ísť na birmovanecké stretko, kde zhodou náhod vypomáha X.
Celý čas som bol ticho. Len som sedel a hľadel na svoje ruky. V hlave sa mi stále vynáral obraz A, predstavy spoločne stráveného leta... V polovici stretka sa ma X pýtal, že čo to znamená dôvera. Bol som ticho. Nasledovala spŕška slov, z ktorých som začul len jednu vetu: A ty chceš byť riadnym birmovancom? Postavil som sa, plný negatívnych emócii. Pravým birmovancom, pravým birmovancom? Skrotil som sa a vyšiel von. Bolo mi jasné, že ak by som povedal čo i len jedno slovo viac, X by už absolútne nikam nevzali, teda vyhodili by ho v momente, čo by sa dopočuli, čo urobil.
Bez slov no so slzami v očiach som vyšiel von a X za mnou. Pred dverami z budovy ma chytil a pýta sa čo je. Čo je? Prečo si to spravil, prečo, bola ešte mladá, tak mi povedz prečo, čím si to zaslúžila, ja som ju ľúbil, tak mi konečne odpovedz, prečo musela kvôli tebe zomrieť? Dnes ráno sa obesila....
Odišiel som s tým, že X už nikdy v živote neuvidím. Ostával som po väčšinu času doma, von som nemal dôvod chodiť, môj život bol sivý. Na druhý deň ráno, keď som vychádzal z domu ma čakal X. Jeho ego mu zabraňovalo priznať si chybu. Len ticho som okolo neho prešiel no on do mňa sotil. Ja som pokračoval ďalej, bez záujmu o spor, on však mal iné plány. Potkol ma. Padol som na zem do prachu. Potom so cítil množstvo kopancov. Sústavne do mňa kopal, potom chytil železnú tyč a zmlátil ma do krvi, 5 krát ma bachol po chrbte a nechal ma tam, odišiel. Moji rodičia, odchádzali do práce o 15 minút neskôr ako ja. Keď videli ležať moje bezvládne telo na asfalte, hneď zavolali záchranku.
Nasledovala operácia, no moje nohy sa už nepodarilo zachrániť. Ostal som doživotne pripútaný na vozík. Preplakal som každú noc v nemocnici, no na tretí deň som už mohol ísť domov. Zmierený s osudom. Keď som raz ráno išiel vozíkom do školy, znovu som stretol X. Pozrel sa na mňa a spomenul si na naše dávne priateľstvo, a aj na to čo spravil A. Videl som, že konečne vytriezvel z toho ošiaľu 18 ročného. Zatočila sa mu hlava na schodoch a skoro padol. Zachytil sa však zábradlia a rýchlo vbehol do vnútra  svojho domu. Ja som sa zvali z vozíku a plazil som sa za ním, skôr než urobí nejakú somarinu. Keď som sa dočahoval na kľučku, zaznel výstrel. Otvoril som dvere a bolo neskoro. Videl som X bezvládne telo v kaluž krvi. Videl som nespravodlivú spravodlivosť tohto sveta. Prišiel som k nemu a objal som ho. Plakal som znovu a znovu, plakal, pretože som stratil lásku priateľa, a na koniec aj sám seba....

pondelok 30. mája 2011

Príbeh jedného zlodeja....

Vstal, bol hladný, musel ísť do obchodu, nepadane vsunul bagetu pod svoju jeans bundu a odišiel. Ešte zanechal predavačke svoj spokojný výraz a okúzľujúci úsmev a pokojne vyšiel z obchodného domu. Bol viac ako len zlodej bežných vecí, tie kradol len aby sa udržiaval vo forme. V skutočnosti bol mužom mnohých tvárí. Druhý najlepší zlodej sveta. Ku prvenstvu mu chýba už len dokonalá lúpež, teda musel okradnúť prvého. Svoju lúpež už mal dokonale premyslenú, potreboval len nájsť nejakého naivného komplica, ktorého by zneužil na odlákanie teda aby ho podhodil, akože je to on. Pokračoval ďalej, v metre okradol 7 ľudí z davu a tak si zarobil na príjemnú prechádzku do parku a jedny noviny. Skočil tiež do café baru a tam okradol jedného týpka, ktorý stál pred ním. Sadol si v parku na lavičku, prečítal noviny a vypil kávičku. Mal obľúbenú lavičku, pretože z nej videl jazero, kačky, sem-tam nejaká tá labuť a jedno dievča, ktoré čítalo. Dokonalý komplic. Čakal len na správnu príležitosť, zamiluje sa do neho a urobí preňho všetko.“ Mhh, Tolkien, dobrý autor, ja ale radšej takých menej známych, Petrovski ale to vám asi nič nehovorí.“ “Petrovski, ale práveže niečo mi to hovorí, nenapísal on náhodou Dialóg medzi mnou a tým druhým?“ “ Moje obľúbené dielo.“ “ Fúha, pozerám na vás už druhý mesiac, ale predstavovala som si vás ako bezcharakterného hlupáka, ktorý pije druhotriednu kávu a číta noviny z predvčerajška.“ „Ste dobrá pozorovateľka. Môžem vás teda pozvať na prvotriednu kávu, ale najprv mi musíte ukázať, aká to je, pretože ja si vystačím aj s capuchinom z rohu Park a New st.“ „Rada by som, ale musím sa ponáhľať na skúšku. Orchester.“ Odišla. Po dnešku bol ešte viac presvedčený, že toto je tá pani dokonalá, ktorú podhodí polícii, keď prídu na krádež diamantu. Smaragd, zelený, obrovský. Cena 14 miliónov dolárov. Ale hlavne prvé miesto. Najlepší zlodej na svete. Tak to by bolo. Nikto nepozná identitu toho koho ide okradnúť, ale vie kde býva, proste takmer všetko, okrem toho, o koho ide. Druhý deň spolu išli na kávu. Dlhý rozhovor o ruskej literárnej histórii, ktorú si noc dozadu naštudoval, aby mohol urýchliť proces, kedy láska opantáva myseľ. Na tretí deň už reštaurácia a obdobie renesancie. Cítil sa ako na hodine dejepisu, avšak jeho túžba sa pomaly stávala skutočnosťou. Tretí deň ju ohúril piknikom s dokonalou kávou a teplým pečivom. Príjemné ráno, východ slnka. Bozk. Objatie. Áno, už ju mal. Lúpež po nociach zdokonalil, mala ísť s ním, akože do jeho domu, kľúče už mal duplikované. Ona by tam len čakala, zatiaľ čo on by ukradol Smaragd, potom by ho vystrelil von oknom do siete, ktorá bola zavesená na budove oproti, aby sa tak zbavil jedinej veci, ktorá by ho mohla z krádeže usvedčiť. „Poď, dnes zájdeme ku mne domov, dáme si kávičku a koláč, ja som piekol, a mám pre teba jedno prekvapenie.“ „Hej? Zaujímavé, aj ja mám pre teba prekvapenie.“ Pristúpili k dverám.  Otvoril kľúčom, ktorý si vyrobil a usadil ju v obývačke. Už sa videl, ako ju odvážajú policajti, že ukradla vzácny drahokam. Sedela v obývačke na koženej pohovke a čakala na kávu. On zatiaľ objavil tajnú chodbu, teda len do nej vstúpil. Dom mal dávno dokonale zmapovaný. Bol chránený laserovým ochranným systémom, sklom, mrežou, netreba dodávať, že pri akejkoľvek zmene teploty by sa zapol alarm, polícia do 2 minút, dom zaistený a s ním aj zlodej. Len druhé miesto malo právo okradnúť prvého. Prekĺzol popri laseroch, sklo rozbil špeciálnym kladivkom, v bunde mal nasypaný ľad, aby ochladil svoje telo na teplotu sejfu 35 stupňov. Už ho držal v rukách avšak v tom zacítil na zátylku chladný kov. Alarm bol dávno vypnutý, ale nie zlodejom. „Myslel si si, že ma okradneš? Ja som číslo jeden!“ a zabila ho. 

On a Ona

Zobudil som sa na lavičke v lístím zakrytom parku. Vstal som a pretrel som si oči. Nevidel som nič. Ešte stále som ich mal zlepené od sĺz z predošlej noci, z tej noci, ktorá tak veľmi bolela. V tú noc som sa pohádal so svojou veľmi dobrou priateľkou. Netušila, že chcem len dobre. Pohádali sme sa. Hlúpy spor, hádka, neprišiel som domov. Vyliezol som na strechu jednej veľkej budovy. Vietor sa mi oprel do vlasov. Pozeral sa na mesto, mnoho ľudí išlo do práce, sedel na streche a pozeral sa. Mnoho áut. Kde len môže byť, či sa jej niečo nestalo. Už je ochotný ustúpiť, len aby ju mohol znova hladiť po líci, aby znova mohol položiť svoju hlavu na jej hebké vlasy. Aby sa jej mohol znova opýtať jednu zo svojich zákerných, no potrebných otázok. Žiadna z nich nebola zbytočná. Teraz mal však na jazyku len jednu otázku. Ľúbi ho tak, ako on ju. Nie isto nie. Až tak nie. Tak ako ja nie je schopný ľúbiť žiaden človek. Ale veď ja som človek, čo to táram, zase nemyslím, teda myslím len na ňu. Perlu, vlnku, vetvu stromu, ktorá vrhá tieň a chráni ho pred otravným slnkom, ktoré predstavuje spoločnosť, ktorá stále niečo vyžaduje no nič neponúka. Ach, teraz bol on tým slnkom, ktoré chcelo, aby prestala, no neponúkol jej nič. Iba čo stále nepríjemne svietil do očí. Ach, zapozeral sa do ďaleka a videl lúku, jednu z tých, na ktoré spolu chodievali, tancovali bosí v tráve a spievali, aj keď ona je tá, ktorá vie spievať. Och, a čo teraz. Slnko už zašlo. Videl mesiac, ktorý sa skrýval za ťažkými dažďovými oblakmi. Mal by už ísť. V tom mu zazvonil telefón, niekde tam v lese. Rýchlo vbehol doň, aby stihol odpovedať na prichádzajúci hovor. Videl blikajúce svetlo. Už ho držal v ruke no nestihol to. Môj miláčik. Asi jej to prišlo ľúto. Idem za ňou. Nemal kredit, nemohol odpovedať. Pomaly schádzal dole lesom. Bola tma. Nevidel pred seba. Iba čo rukami narážal do stromov, a tak sa uchránil všetkým nepríjemným nárazom. Začalo pršať. Bol mokrý, bolo mu zima, no on musel vidieť spriaznenú dušu. Zišiel šťastne z lesa. Rozhodol sa, že pôjde na lavičku, ich lavičku, pod starou lampou, ktorá svieti len keď sa pomýli. Vchádzal do parku. Blížil sa k nej. Niekto bol za stromom. Nevidel kto to je, iba siluetu.  Pozrel sa lepšie a videl, že tá osoba k nemu beží. Potom ju spoznal. Bola to ona. V tej chvíli ho nenapadlo žiadne slovo okrem troch. Mrzí ma to.

Dievča, tak samé a opustené sedelo na lavičke pri diamantovom jazere. Bol nov, hlboká noc. Dievča malo nohy pritisnuté mocne ku brade a kolená oblapené rukami. Sedelo tam a hrýzlo si do dolnej pery. Na očiach, tých krásnych hlbokých očiach, takých, ako to diamantové jazero, na tých očiach boli známky rozmazaného očného tieňu. Plakala, celú noc preplakala. Ona bola tá úprimná, tá ktorá by za svojho priateľa život položila. Trpí. Bitá každým pohľadom utiekla do nočnej tmy. Chcela byť zakrytá tieňom noci. Zakryť svoje utrpenie a žiaľ, bolesť ktorú spôsobila a pri tom najviac bolela ju samú. Tá krutá bolesť, ktorú nevylieči žiadny lekár, bolesť srdca zlomeného láskou. Ťažké slzy znova a znova jej dopadali na nohavice, z ktorých sa pomaly strácal modrý nádych a vzor motýľov. V jazere plával mesiac, krvavý, teda tmavý, niekto ho zastrelil a on spadol, ranený osudom do tohto jazera. Jej myšlienky sa ťahali ako dlhé nite, ako rieky, ktoré ústili do tohto jazera. Začínali ako malé potôčiky, nevinný cit, náklonnosť, sympatia a spoločne sa z nich stala rieka, mocný cit, ktorý zatemňuje myseľ, ktorý zabíja a dáva nový život, ktorý neustále presvedčuje o tom, že nemá budúcnosť a pri tom stále plače za minulosťou. Tancovali spolu bosí v tráve. Spievali, aj keď iba on má hudobné cítenie. Stavali spolu mlyny, ktoré vyrezal. Rád to robil, ale ešte radšej sa pýtal. Vedel o nej všetko. Tak ako aj ona o ňom. Užívali si vzájomnú prítomnosť. Hviezdy, ktoré ako jediné svetielko nádeje na tmavej oblohe, tie hviezdy, radi sa na ne pozerali. Až kým neuvideli aspoň jednu padnúť. Ach, a teraz ona bola tou hviezdou, ktorá padla. Pretože nedokázala prijať, ale teraz by rada prijala. Bola nahnevaná, emócie, nedokázala myslieť racionálne. Povedal jej, nech prestane, no ona chcela viac a viac a viac. Ráno nevedela čo sa stalo. Jej najlepšia kamarátka jej volala, kde je, či je v poriadku čo sa včera stalo, no ona mala na očiach len chlapca, ktorý jej chcel dobre. Kde je teraz, prečo tu nie je, prečo necíti jeho dlaň na svojom líci, prečo nemôže položiť svoju unavenú hlavu na jeho rameno. Zavolala mu. Nedvíhal. Cítila, že sa niečo deje.  Neskutočne ho milovala. Dala by mu svoje srdce. Chcela byť s ním a počuť, cítiť jeho tep. Rytmicky sa započúvať do jeho dychu. Už bolo neskoro. Začalo pršať. Rozhodla sa, že pôjde na lavičku v parku, na ich lavičku, lavičku pod starou pouličnou lampou, ktorá svietila iba v dni pracovného pokoja a na prikázané sviatky. Prišla do parku. Lavička bola za stromom. Keď už bola pri strome, videla, že sa k nej niekto blíži. Nedokázala rozoznať osobu, videla len matné obrysy, potom však vrhla lampa jeden z občasných lúčov svetla na jeho tvár. Bol to on. Rozbehla sa k nemu. Z hrdla sa jej vydrala len jediná veta. Mrzí ma to.
Prestalo pršať a oni spolu presedeli celú na lavičke. Ona sa zaľúbene započúvala do rytmu jeho dychu a on zase položil svoju hlavu na jej hebké vlasy.

štvrtok 26. mája 2011

I saw you there...

I saw you there
It made me stop and stare
Cause your smile
Turn my head around
I´ve step to you
I wish it wasn´t true
You said me more
And leave me at all
You kill my heart
And shoted me back to the start
That feel in your breath
Love was there beneath
But you could not do that
That feeling  made me sad
But all the beauty of your eyes
I don´t care for all these lies
But cries
Never minded I´ll stay
Alone in the wind
Wish I´ll forget
That day´s tint
That shadows all around me
Friends to the enemies
And cry till the end
U and me we blend
And silver cold rain
Swill down all my pain
And i can smile again
And now when you´re gone
And I am so alone
I can stop and say myself
That I don´t miss what I felt....

streda 25. mája 2011

Spod stromu...

Bol to pekný deň, ale vlastne nie pre ňu. Ráno vstala a pripravila sa pre svojho najkrajšieho, dnes mal prísť veľký deň. Mala ho veľmi rada. Verila že sa znova stretnú v lese nad mestom. Poponáhľala sa. Stál tam. Mladík s blond vlasmi, telom športovca, okuliare na očiach a n a hlave šiltovka. Podišla k nemu a objala ho no on urobil krok späť. Povedal, že ju už nechce viac vidieť, že je pre neho príťažou, že komplikuje jeho nezmyselný život. Keď dopovedal, odišiel preč. Ona sa cítila, ako by nebola v lese, ale pozerala sa na vlastnú smrť. Pomaly prišla ku stromu a oprela sa oň. Plakala. Nevšimla si, že na druhej strane niekto sedí. On vstal a prišiel ku nej, sadol si k nej a objal ju. Nevedela čo sa robí, no bolo to príjemné. Opýtal sa na meno. Petra. Marek. Veselé meno pre také smutné dievča. Aj ty by si plakal. A čo sa stalo. A tak sa spolu rozprávali a hodiny bežali. Peťa neplánovala ísť dnes domov a Marekovi sa páčilo ryšavé smutné dievčatko a tak spolu strávili celý zbytok dňa.  Boli spolu v reštaurácii, Marek ukázal svoj šarm a zmysel pre humor tým, že si spravil zo špagiet fúzy a tak núti smutné dievča k smiechu. Bol večer, ešte stále boli spolu. Poznám jedno fajn miestečko, nezašli by sme sa tam pozrieť? Ale ja by som mala ísť domov, ale vieš čo, poďme. Prišli na lúku. Nádhernú širokú lúku. Vôňa letnej trávy a nádherné nebo privádzalo dievča k údivu. Žasla pri pohľade na nebo a on žasol pri pohľade na ňu.  Sadli si, respektíve ľahli na jeho modro-sivú mikinu. Hviezdy, nádherné, majú svoje čaro a týmto čarom naplnili aj Peťu aj Mareka. Pýtala sa ho na všetko a on odpovedal,  vedela o ňom viac ako o sebe. On má za sebou pohreb svojej starkej. Smutná skutočnosť, ktorá Pete pripomenula to, že sú na svete horšie veci ako opustenie od chalana. Zaspala v jeho náručí. Ráno spolu zažili nádherný východ slnka. Chytil ju za ruku. Ľúbim ťa. Pobozkala ho. Odprevadil ju na vlak. Ten chlapec spod stromu jej daroval nové srdce. . Bol to najkrajší deň v jej živote.

nedeľa 22. mája 2011

Na prvý pohľad....

Vstala a odišla na miesto, nevedela kam. Vstala a odišla ku stanici. Nastúpila na vlak a odišla. Sedela v kupé sama. Na tretej stanici sa k nej pripojil vysoký mladík. Mal trošku žlté, trošku hnedé vlasy, zelené oči, na hlave čierny klobúk, fialové krátke letné tričko a biele bermudy. Avšak ani oblečenie ani vlasy ju nezaujali natoľko, ako jeho úsmev. Máš tu voľné? len sa usmiala a on jej úsmev opätoval. Najkrajší úsmev, aký kedy videla. Zoznámili sa. Pozval ju na hudobný festival, o ktorom nik nevedel a tak to malo aj ostať. Hrával v kapele, ktorá tam vystupovala. Prijala pozvanie a s radosťou spolu vystúpili v mestečku Lannes, asi 75 kilometrov pred Parížom. Koncert bol úžasný. Bola ohromená ich hudbou, ale hlavne ním. Nakoniec jej venoval pieseň. Tej malej zrzke v prvom rade, ktorú som dnes spoznal vo vlaku. Po koncerte spolu odišli. Na čaj do jednej čajovne. Smiali sa a ona aj on boli naplnení kúzlom lásky a čajom Hugrajhje. Bola to láska na prvý pohľad. Odišli spolu a noc strávili na lúke. Pozerali na hviezdy. Tamto je jednorožec a keď sa pozrieš tam, tam je hviezda, ktorá je skoro taká krásna ako ty. Nádherný večer. Za tú noc sa spoznali viac, ako najlepší priatelia. Ráno sa zobúdzala v jeho náručí. Príjemná vôňa jeho dezodorantu jej ostala v mysli nastálo. On zase nemohol zabudnúť na jej broskyňový rúž. Bol udivený tým, ako mohol stretnúť takú dokonalosť a ona našla cieľ svojej cesty...

piatok 20. mája 2011

Až do smrti....

Prišiel večer. Prekliaty čas. Nenávidel ho, avšak teraz sa mal stretnúť s ňou, jeho milovanou. Pribehol tam, na miesto ich pravidelnej stretávky, na lavičku na moste. Bola zima. Para, ktorá pomaly stúpala z jeho úst, sa ligotala v temnom svetle pouličnej lampy. Čakal tam, čakal tam a čakal. Sadol si. Ruky mu pomaly zamŕzali. Necítil si nohy. Ich obľúbená kaviarnička pri ceste už zhasla a v okne sa objavil nápis Closed. Sedel a rozmýšľal. Jeho myseľ by bola schopná zmaturovať z latinčiny a nejakého iného už mŕtveho alebo neexistujúceho jazyka, ale nebola schopná odpovedať na otázku, prečo tam nie je. Ubiehali hodiny. On oddane sedel na lavičke a veril, že príde, že ju uvidí, jej smiech by mu teraz rozprúdil krv v zamrznutých rukách aj nohách. Neprišla. Na druhý deň ráno išla jeho krásna okolo tej lavičky. Keď ho uvidela sedieť na nej, jej tvár sa rozžiarila, rozbehla sa za ním, no on nevstával. Pozrela bližšie. Oči mal otvorené, no akoby z ľadu. Zamrzol. Zamrzol, pretože bol oddaný, miloval ju tak, že na ňu čakal až si poň prišla smrť. Do jej očí sa tisli slzy. Ona na tú schôdzku zabudla. Ach čo by len dala za jeho úsmev, za objatie, no bolo neskoro. Miloval ju až do smrti.....

Hviezdy

Ach, tak často a so zaľúbením sa pozerám na hviezdy. Vždy mi niečo povedia, niečo nádherné a dávno povedané. Vždy keď ležím na tráve a pozerám na hviezdy, vidím v nich tváre ľudí, ktorí už zomreli, ktorí už nemôžu tešiť svojou prítomnosťou ľudí tu na zemi. Už je to dlho čo som sa na hviezdy nepozeral. Po tom, čo sa moja babka pripojila k bytostiam, ktoré sa na mňa pozerali každý večer som už v sebe nedokázal nájsť odvahu znova sa na ne pozrieť. Všetko sa to zmenilo v dobe, keď som bol zaľúbený. Ešte doteraz pri pohľade na jasnú nočnú oblohu sa zamýšľam nad otázkou, teda vlastne jedným slovom, slovom, ktoré vás donúti premýšľať. Dlho som nepísal nič vtipne, nedokázal som to. Jediné, o čom boli moje myšlienky je zhrnuté v trápeniach. To všetko bolo to, čo ma trápilo. Ľudia hovoria, že to všetko príde časom, ale čo vám mám povedať, čas. Nenávidím ho. Časom zostarnem, časom zomriem, ale nezabudnem.

Plačúce dievčatko

 Bol krásny zimný jasný večer, ako nejeden v tomto tichom údolí. Všetko stíchlo, len sem tam havran či sova preťali  zvukom zázračný závoj ticha. V parku, v tom tichom parku, kde každý deň chodil pán Johnson pobafkávať zo svojej starej no elegantnej fajky, v tomto parku sedelo na lavičke dievčatko a plakalo. Neplakalo však ako každé ostatné dieťa v jej veku, z jej plaču bolo cítiť úprimný cit, smútok, ktorý veľmi bolel. Pán Johnson podišiel bližšie a spýtal sa dievčatka, prečo plače. Dievčatko zdvihlo svoj detský nos pofarbený nepárnym množstvom pieh, no neodpovedalo. Pán Johnson len gentlmensky potiahol zo svojej drevenej fajky a sadol si vedľa dievčatka. Sedel tam a trpel plačom, ktorý sa niesol vzduchom a dodával pokojnej nočnej atmosfére príchuť utrpenia. Pán Johnson objal dievča a zopakoval svoju predchádzajúcu otázku. Dievča sa naňho pozrelo tými najkrajšími očami na svete a povedalo, Prečo už nemajú stromy svoje listy? Pán Johnson stíchol. Nemal slov. Jeho už skúsená duša muža nedochádzala pochopiť súcit alebo jemnosť tohto dievčaťa jeho vyzretosť, vo veku sotva 5 rokov bola dospelejšia ako on. Nedokázal odpovedať. Sedel tam a zamyslene sa pozeral na nočnú oblohu. Po chvíli sa rozplakal. Dievčatko neprestalo plakať, ale naklonilo sa k pánovi Johnsonovi a objalo ho. Pán Johnson si uvedomil, že ani to najväčšie vzdelanie nerobí človeka múdrym.

štvrtok 19. mája 2011

Balada o mojich pocitoch

 Prišiel večer, to obdobie, kedy často pomýšľal na koniec, obdobie, kedy sa jeho myseľ s radosťou malého dieťaťa pohrávala s myšlienkou na samovraždu. Najviac ho bolelo to, že keď celú noc preplakal, keď už držal nôž priložený na ľavej ruke, keď už fakt nevedel čo robiť, nikto to nevedel, nikto nevedel ako sa cíti, no najviac, najviac bolelo to, že to nevedela ona, nevedela, čo mu spôsobovala, čo všetko pre ňu robil, ostal nedocenený. Trpel, nebol schopný rozmýšľať, pretože nebol schopný milovať, teda milovať niekoho iného, ani seba. Nedokázal to, každé ráno iba nahodil úsmev, aby nikto nevidel, čo sa odohráva na pomyselných doskách divadla jeho srdca. To že tam práve mučia jeho najlepšieho kamaráta, to že jeho milovaná ho nemiluje. To že on bol tým kamarátom a videl seba ako trpí, a trpel, videl lásku a smrť lásky, videl svoju smrť, videl sa umierať bez toho koho miloval. Vždy keď sa zotmelo to bol znova on, nie však ten, ktorý denne klamal úsmevom, ale ten, ktorý už nedokázal na úsmev ani myslieť, pozrel sa do steny a videl to, na čo pozeral keď bol s ňou, videl ju vo svojom náručí, videl to prečo žil. Každý večer si kládol otázku, prečo žiť, prečo sa prekonávať, prečo stále maľovať úsmev aby klamal všetkých, ktorých má rád. Bál sa, že by ho neprijali, neprijali jeho smútok, to že už nevie byť šťastný. Detská láska sa u neho vyvinula v cit, ktorý pomaly vytláčal pud sebazáchovy. Cit ktorý ho každý večer nútil viazať si slučku okolo krku, avšak nikdy nedokázal podkopnúť stoličku. Bežali roky, dni, aj mesiace, on pomaly zabúdal, no stále v ňom vrela láska, láska k nej, tej magickej a čarovnej. Prišiel za ňou. Opýtal sa ako sa má. Všetko išlo ako by malo. Za tých 5 minút jeho srdce dostalo novú podobu, už to nebola len košeľa, roztrhaná o krovie a tŕnie utrpenia, ktoré každú noc zažíval. Znova sa z toho stala biela košeľa, takmer bez záplat. Medzi rečou mu povedala, že je šťastne zamilovaná a on bol neskutočne rád. Nie kvôli tomu, že by tajne dúfal že doňho, ale videl ju šťastnú, to o čo sa on tak dlho snažil, to prečo na otázku či dnes zomrie každý večer odpovedal NIE. Bol strašne rád, keď videl  svoju milovanú zamilovanú. Nikdy sa jej neotočil chrbtom. Keď jej bolo zle on bol pre ňu lekárom, keď ju bolelo srdce, on bol tým, ktorý jej vždy ochotne ponúkol to svoje. Bol pre ňu to čo ona pre neho. Bol pre ňu NIE. Tak spolu znova chodievali von, on jej rozprával o škole, čo a ako, kto s kým, aký je jeho prístup, teda stále rovnaký, teda je mu to jedno, no a ona mu rozprávala o svojom vytúženom, to že boli spolu, to že jej minulé rande zasieval pieseň ktorú jej zložil, to, že jej doniesol raňajky do postele, teda pred dom. Vôbec nevedela, že jej bývalí si jej priateľa našiel, a dal mu pieseň, ktorú pre ňu zložil, kým ešte boli spolu, netušila, že tie raňajky urobil jej bývalí, a dal ich jemu, aby ich doniesol, netušila, že jej bývalí mu pomáhal ju prekvapovať, to čo nemala tak rada, kým ešte bola s ním to teraz zbožňovala na inom. Avšak jej milovaný ju nemal rád, iba sa mu páčila, a on už mal niekoho iného. Raz jej bývalí trošku meškal a keď prišiel našiel ju na lavičke, ako je smutná, pýtal sa, no bola šťastná no on to videl, videl že k slzám má rovnako blízko ako on. Povedala mu, že videla svojho milovaného, ako sa bozkával s inou. Objal ju. Povedal že všetko bude okej, povedal že je tu len pre ňu, no nepovedal to čo robil aby ju spravil šťastnou, to že on urobil všetko to, prečo milovala toho iného. Nevedel si to vysvetliť, alebo si to nechcel vysvetliť, lebo by to už nezniesol. To že ju miloval, stále, to že ju robil šťastnou, to že jej stále ukazoval že ju ľúbi, no ona to nevedela a ani nevidela. Stále sa stretávali na lavičkách a rozprávali o škole a tak no on sa jej znova chcel vyznať zo svojich citov. O pár mesiacov sa mali znovu stretnúť, on meškal, pretože sa ešte musel pripraviť. Kúpil ruže, navoňal sa ako správny gavalier a odišiel z domu pripravený jej ukázať, že láska, ktorou ju ľúbil stále trvá, že je taká silná, že bez druhej strany nedokáže existovať. Išiel parkom, bol asi 50 metrov od lavičky na ktorej sa stretávali a uvidel svoju milovanú, ako objíma a bozkáva nejakého chalana. V tej chvíli sa mu zastavilo srdce. Ruže mu vypadli z rúk, otočil sa a bežal domov. Chytil nôž a krvou na stenu svojej izby napísal tieto slová: Kde je tvoj milovaný dnes večer? Dúfam že je to gentleman, dúfam že nájde spôsob, akým zistí, že ty si jediná dobrá vec v tomto šedom meste....

Trápenia

Aké je to ked vám smútok nedá spať
Keď sa vaša mysel začína so smrťou pohrávať
Keď si uvedomíte
Že sa už nezobudíte
Aj keď veríte v nové ráno
Spomienka na lásku kradne spánok
Keď trpíte v strašných mukách
Vidíte lásku ako vám zomrie v rukách
Pri pohľade na mesiac
Povie že už nechce viac
Že už nevládze milovať
Čo jej máte na to povedať
Ona vie že ju stále milujete
No aj keď chcete nemôžete
Máte spoločné plány a spomienky
Spoločné  záľuby a myšlienky
A vy jej chcete dať nový život
No nedá sa očami vidíte sivo
Už jej nepreukážete naklonnosť
Pred sebou vidíte vlastnú bezmocnosť
A zmáha vás plač a smútok lebo vám to je veľmi ľúto
Slzy z očí teču neustále
A utrpenie nie je malé
A z hrudi vám ide srdce vyskočiť
A vy nedokážete z miesta vykročiť
Životu zrazu chýba zmysel
A to na čo myslí myseľ
To nie je pre malé deti
Vidí v diaľke svetlo svieťiť
Chcete ísť za ňou
Za milovanou
Za tou ktorá vám dáva žiť
Za tou ktorá dovolí cítiť
No ako keď viete že vás neľúbi
A vy ste jej lásku dávno prisľubil
Vy ju stále milujete
No ona už nie je na tomto svete
Hľadáte lásku nenájdenú
No váša láska pre ňu ňemá cenu
Ale aj tak chcete ľubiť ďalej
Aj keď žijete len z nádeje malej
A toľke kvantá výčitek a studené slzy
Keď prídete o dych svojej múzy
A nelámu sa kosti
Avšak smútok bez zlosti
Znova a zas vám vráža do chrbta nôž
V slovách ľúbim ťa cítite lož
A tvárite sa že je všetko v pohode
ABY neprišli na to čo cítite
Na to že trpíte
Keď ju vidíte
Ale ľubite jej krásne oči
Pri pohľade do nich do jazera skočíte
Do tých nadherných hlbokých oči
A odolávate vlastnej vôli
Pretože pohľad do nich strašne bolí
A jediný kto vám porádí má rohy
Chcete sa vidieť až sa prestanú trepať nohy
A vás konečne naplní pokoj
Konečne sám nikto navôknol
No aj na tomto mieste vám stále chýba
Vy už ste mŕtvy no ona je živá
Sľučka lana sa už uzavrela
Spravila za vás to čo by chcela
Ste mŕtvy a môžete v pokoji zabudnúť
No práve teraz aspoň chvílu pobudnút
A pohladiť jej dlhé vlasy
Pokochať sa na prameni svetskej krásy
No nejde to sama vám to zakázala
Keď sa vám v náruči preč odobrala
Ach načo žiť
Keď nemôžte s láskou byť
Nož sa blíži, dotýka sa hrdla
So slovami láska na mňa už zabudla
A z vážho krku
Sa derie krv namiesto zvuku
A zbavuje vás pocitu viny
Nemôžte za to vy ale iný
Padáte na kolená v kaluži krvy
Vídite obrazy toho čo vás drví
Vidíte svoj prvý bozk
Z hrdla sa derie výkrik dosť
No namiesto slov idú potoky krvy
Tak mizne bozk ktorí sa stal prvým
Padnete na chrbát hladite do steny
Na každý pokus čo ostal nedocenený
A poslédnú vec ktorú vidíte
Je to že ju stále ĺubite
Potom sa zahalí pohlad do noci
Vaše city su iba otroci
V aréne bojuje láska so zlosťou
Čakáte že prehrá boj s neprávosťou
No je taká silná že znova vstáva
Aj keď jej zlosť meč k srdcu dáva
Prebodla ho a lásku to neskutočne bolí
A padá do prachu na bojovom poli
Nie je však mŕtva no nevládze ďalej
Pozerá na mňa hovorí nalej
Mi silu ktorú mi treba
Veď ja na svete ľubim len teba
Znova vám klame a vy to viete
Ale aj tak jej pomôžete
A už nie je tým kto umiera
V srdci vám po nej ostala diera
Láska plná sily zabila zlosť
No je hladná po krvy nemá jej dosť
Citi že keď zničila srdce moje
Naplňila tak želania svoje
A tak sa z lásky nová zlosť stáva
No vy plný smútku bez síl ste zamával
Tej ktorú ste miloval
Tej ktorej ste život dal
A nechcete ďalej kráčť sám
A to je jedine čo chcel som povedať vám
Že keď láska zomrie nová sa narodí
Ako motýľ zo svojej kukli vyletí
A aj keď je vaše srdce dotrhané
Nikdy v tom boji nie je samé
Zľava aj z prava ho držia srdcia tých
Milovaných a nesmrteľných
 a dostanú vás znova na svetlo sveta
A pomôžu vám znova lietať
Akurát zabudnúť nedokážete
Veď ju stále tak vrúcne milujete...

Príbeh malého chlapca

Príbeh malého chlapca, ktorý zomrel. Opis jeho posledného dňa, pohľady a úsmevy, ktoré mu venovali jeho najbližší, slzy a plač, ktorý nik nevidel jednoducho to, prečo je smrť riešením. Bol jeden ťažký deň, myslím ťažký vzduchom, bolo pred aj po daždi zároveň, pochmúrne. Ani počasie nepridávalo k odvahe ostať nažive. Iba čo sa kvapky v symfonickom rytme rozbíjali o jeho dáždnik a pomyslene mu hrali do kroku keď sa ponáhľal do školy. Nebýval ďaleko, iba približných desať minút krokom s hudbou a pätnásť bez hudby, pretože s hudbou sa kráča rýchlejšie, sem tam si aj poskočí, sem tam aj pobehne a tak sa z pätnástich razom desať minút stane. A tak pokračujúc cestou do školy premýšľal, ale iba o jednom v tých časoch dokázali byť jeho myšlienky, teda o jednej, o tej nádhernej a neskutočne krásnej, ktorú predtým opísal v krátkych dielach, nazvaných Najkrajšie dievča na svete. O tej, ktorá mu ukázala toľko, a vzala len jedno, a pri tom stokrát cennejšie ako si sám myslel. On jej ho vlastne daroval, svoje srdce, chcel, aby si s ním robila čo chcela, pretože ju ľúbil nadovšetko, aj nad svoje srdce. Tak prešiel premýšľajúc tretí, posledný čierno-biely prechod pre chodcov. Ale vlastne on už ani farby nevnímal, bez nej bol celý deň šedí, tak ako to opísal v diele Tak veľa pre mňa znamenáš. Šedivý deň, no ale na to si už jeho oči zvykli, už nebolo nič čo by ho mohlo pomaľovať farbami. Ten posledný maliar ušiel aj s jeho srdcom. Prešiel ďalej, už ľahší o ťažký čierny kabát po dedkovi, a na nohách predpísanú obuv. Chodbu lemovali ľudia, ktorých poznal, otvárali ústa, podávali mu ruky, no on nevnímal nič, išiel dopredu, bol ako bez duše, bol ako bez srdca. Nezaujímalo ho nič, iba prežiť tento tmavý a pochmúrny deň, vlastne taký, ako každý iný deň z tých posledných týždňov, týždňov utrpenia, týždňov strávených dlhými rozhovormi so stenou, dverami a inými predmetmi, ktoré sa zrazu javili ako najlepší poslucháči a vyštudovaní psychológovia. Tieto týždne boli preň ako každodenné naťahovanie na škripec, ako každodenná milenecká hádka, ako katastrofický film, pri ktorom zomrie hrdina pre dobro ostatných. Aj on bol hrdinom, aj on chcel obetovať svoj život za ostatných, vlastne len za ňu, ostatní mu boli ukradnutý, ukradnutý ako jeho srdce. Všetci sa oňho teraz zaujímali, no on sa zaujímal len o jednu, o tú, ktorá sa už viac nezaujímala. Keď si sadol do lavice, smutne si pohľadom premeral svoje dlane, jeho smutná myseľ konštatovala, že niečo chýba, stále cítil teplo jej prstov medzi tými svojimi. 
Prvá hodina ubehla ako ako ako voda, ktorá steká po okne pri hustom jesennom daždi, pri daždi, ktorý núti človeka uvažovať. A to bolo presne to, čo chcel celú dobu robiť chlapec. Sedieť a myslieť na múzu jeho poézie, na tú iskru, ktorá dvíhala jeho amatérske diela na úroveň majstrov pera, na tú, ktorej sľúbil toľko, na tú, ktorej uplietol náramok, aj keď z duše nenávidí tieto veci, teda robenie týchto vecí. Jeho ľavú ruku často zdobil prsteň alebo ruženec. Jeden zo štyroch ,ktoré mu tu zanechala jeho zosnulá babka. Štyri ružence a jedna fotka. Ale preňho to znamenalo viac ako všetky poklady zeme.
 2 hodina. Spísal dielo jeho smútku. Teda jednu z rubriky, ktorú by neskôr publikoval, pretože za tých pár chvíľ spísal tak veľa, rubriku s názvom Trápenia. 
3. Hodina. Premýšľajúc nad tým, prečo už nenosí ten náramok, veď je to predsa ona, ktorá chcela, aby ostali priateľmi, tak prečo teraz posiela k vode aj tento znak, keď už nie lásky ako takej, tak aspoň tej priateľskej. Dôvodom mu príde iba seba obviňovanie z toho všetkého. Z toho, že neurobil preto viac, z toho, že jej mohol dať viac, viac zo seba, viac z malého chlapca. 
4. Hodina ach, teraz by mali byť spolu, spoločnú hodinu, držať sa za ruky, cítiť na líci jej chladné ucho, toľko mal pre ňu pripravené, jedno nádherné dielo, dielo v ktorom vysvetľuje, prečo ju tak miluje, teda prečo jej dáva zo seba toľko, prečo jej venuje svoje srdce, prečo ju prekvapuje, aj keď to nemá rada.
 5. Hodina, ach, ako len z hlavy dostať melódiu tej piesne, ktorú pre ňu zložil. Po 4 rokoch znova vzal do ruky gitaru, a vo svojej tichej anglickej podkrovnej izbičke jej zložil pieseň s jednoduchým názvom, Tvoja pieseň. A najviac ho v mysli, pretože už srdce nemal, najviac ho v mysli bolelo, že jej ju už nemôže ukázať, aj keď ju stále ľúbil tak ako predtým. Nemohol, proste ho bolelo srdce, bolelo ho to, čo už nemal, to čo daroval, daroval seba.
 6. Hodina. Zo všetkých najmilosrdnejšia, telesná. Bol to športovec, mal pred sebou budúcnosť dobre zarábajúceho profesionála, ale on chcel ostať tu pri svojej milovanej a krásnej. Na hodine hrali basketbalový zápas. Aj keď on je futbalista, ani basketbal mu nie je neznámy. Jedna kľučka, druhá, strela a kôš. Akcie, za ktoré by sa nehanbil ani LeBron James, ale chlapcovi stále niečo chýbalo. Do každej hry vložil svoje srdce a to bolo vždy naplnené radosťou no teraz nie, aspoň nie v jeho tele. Bol smutný, aj keď bol šťastný. Nebol celý. Po šiestej hodine sa prezliekol, teda prezul a znova zaťažil plecia svojho tela neforemným a mnoho vážiacim kabátom od svojho dedka. Cestou mu už do kroku nehral orchester pod taktoukov samotných nebies, avšak slnečné lúče ho nútili prižmúriť svoje oči. Prišiel domov, otvoril dvere, kľúčom, mysliac na svoje srdce, teda na jeho momentálneho majiteľa, celý deň naň myslel, na jej hlboké oči, dlhé čierne vlasy, na všetko čo jej zložil, aby aspoň trochu opísal jej neopísateľnú krásu. Pchá, už nedokázal, videl ju, ako sa zabáva, ako sa baví so svojimi priateľmi, ale aj on bol jej priateľ. Kedysi. Teraz už nestojí ani za úsmev, ani za letmý pohľad, aj keď on by jej dal aj svoje srdce, vlastne by len zopakoval svoj čin z blízkej minulosti. Nechcel sa už viac trápiť, no nešlo to. Prišiel ku stolu a na papier napísal dve čarovné slová. Dve slová, ktoré kričalo jeho srdce v krutej bolesti ktorú prežíval počas celého dňa. Slučka ladne objala jeho krk, ktorý sa zvieral v ťažkých kŕčoch. Po slučke stekali slzy. Naposledy vykríkol jej meno a skočil.....

Poviedka o Šalvii Divotvornej

 Zobúdzam sa na nepríjemnú melódiu plačúceho dieťaťa. Mama to nazýva prípravou na budúcnosť, keďže ja som jej 6 dieťa. Je pozoruhodné, ako môže povolanie výhaňačky duchov  uživiť 6 hladných krkov. Hovorím 6 pretože svojho prvého súrodenca nepoznám, u nás v rodine sa traduje, že to bol duch a mama ho ako správna vyháňačka jednoducho vyhnala. Otca som nepoznal. V dedine ho poznajú pod menom Peter Sklár, Toomáš Maštalír, Pavol Rakúsko alebo napríklad Robo Kazík, ale ani jedno z týchto mien mi nič nehovorý. Vraj zomrel veľmi mladý, keď bol na polovačke, šmyklo sa mu a strelil si do prsta, čoho následkom vykrvácal, nepomohol ani rýchly zásah lekárov a skorá amputácia nechtu.

Toľko k otcovej smrti. Ako som už hovoril, zrušil som svoj budík a dostal som sa do skrine. Keďže mamina práca stačila len na uživenie, nieto na oblečenie, každý z nás dostal ku svojím 15 narodeninám tričko, košeľu, a nohavice, ktoré sme si mali striedať. Horšie to bolo, keď v jeden deň na mňa padli sestrine šaty, no ale naša mama to vyriešila rázne a spravodlivo, a to tak, že ma vyhnala.  Dnes som mal veľké šťastie, pretože na mňa padol bratov oblek. Keďže všetky veci mali rovnakú veľkosť, nebol teda problém že by nedoliehal na moje celkom teoreticky vypracované telo. Problém bol však na druhej strane. V nohaviciach som sa predkloniť nemohol a oblek, teda košeľa sa mi stala putami. Nevadí, pomyslel som veď to sa roztiahne, ale neroztiahlo.
Prežil som tento deň celkom v pohode, avšak v jemnej triaške, pretože bratov oblek nebol uspôsobiteľný počasiu, pri ktorom by teplota dosahovala bod mrazu. Ráno som nereagoval na budík, len som sa triasol v posteli, z ktorej ma vyhnala až moja mama. Nedbala na to, že moje telo by bez problémov vykúrilo štvorposchodovú budovu. Márne som mrmlal, že sa nemôžem ani pohnúť, že mám strašné teploty, mama ma jednoducho ignorovala. Až keď som jemne  poukázal na to, že horím poznámkou: Mami, moje telo zviera vo svojich pazúroch duch ohňa.  Až vtedy mama spozornela, zažiarili jej oči a už bola vo svojom živle. Povedala, Synu, tvoje telo je slabé na to aby som toho ducha z teba vyhnala, musíme ho najskôr uhasiť. Pripravím ti šalviový čaj. Budeš ho piť počas celého dňa, a ja toho ducha večer z teba vyženiem.  A tak začala ozdravná kúra môjho tela. Pomyslel som, čo to môže byť, pár glgov šalvie, no v tom predo mňa postavila mama 15 litrový kotol, naplnený vodou, do ktorého začala hádzať na kilá ďateliny. Až po 15 minútach, keď som ju upozornil na to, že tá bylina, ktorú tam hádže má síce mierne fialové kvety, ale šalvia to vonkoncom nie je, zistila, že nejde vyháňať ducha alkoholického opojenia, ale ohnivého ducha. Tak predo mňa postavila druhý kotol, tentoraz  17 litrový. Argumentoval som, že človek dokáže vypiť len 5 až 7 litrov denne, ale ona povedala, že dnes nebudem piť len ja ale aj duch a preto tých 17. Uspokojil som sa a celý rozhorúčený som si ľahol spať. Keď som vstal, mama už nebola doma. Vysadla na metlu a išla pomáhať ďalej, pretože ako ona s obľubou hovorievala! Svet je v ohrození. Z kotla sa dymilo, ale zdalo sa mi že čaj  už je v požívateľnej teplote, tak som doň ponoril svoj prst. Bol som rád že som ho vôbec vytiahol. Mal konzistenciu socialistickej umelej lyžičky v horúcej káve. Znovu som si ľahol, pretože čakať, kým ochladne niečo s teplotou zemského jadra by mohlo trvať nejakú chvíľku, a tak som sa zobudil o 2 dni neskôr. Stále som bol doma sám.  Zbytku rodiny sa asi nechcelo prísť do chladnej chatrče, a tak radšej ostali či už v škole, na ulici, alebo v dočasnej  väzbe. Z kotla sa už zjavne nedymilo tak som to znova skúsil s prstom. Ku podivu to nebolo až také strašné, tak som si nalial zhruba jeden a pol litra, pretože taká je kapacita líščieho žalúdku, ktorý som mal práve k dispozícii a pomaly som popíjal, keď som dopil, tak som dolial doplna žalúdka a pil ďalej a takto stále dokola. Ku večeru som už mal pocit, že v mojich žilách neprúdi krv, ale šalviová čaj, oči mi blúdili na všetky strany len nie rovnobežne dopredu, moje puberťácke ochlpenie dostalo rezký nádych fialovej. To však boli iba prvé príznaky otravy krvi šalviou. V kvetináčoch už nerástli mamine byliny, kaktusy a podobne, všetko to vystriedala jedna odporná hnusná fialová šalvia. Prišiel som bližšie, aby som sa uistil že ma zrak neklame, a aj pleseň, ktorá bola neoddeliteľnou súčasťou výzdoby našich stien pomaly naberala fialový odtieň. Oukej, pomyslel som si a išiel som si ľahnúť no v tom sa mi pleseň, teda šalvia prihovorila, pýtala sa ma na vek, adresu poštové smerovacie číslo a kde je najbližšia stávková kancelária. Na všetko som odpovedal a chcel som si ísť ľahnúť, ale posteľ zmizla. Na jej mieste teraz stála jedna nehorázne veľká drevená šalvia. No tak ale toto je vrchol povedal som a siahol som do kúta po sekere. Tá sa mi v rukách zmenila na šalviu a napadla ma. Bojoval som zo všetkých síl, no nad presilou sa vyhrať nedalo. Tie šalvie si ma podali, a nakoniec ma utopili v šalviovom čaji. Zobudil som sa celý mokrý, spotený, a stále s veľkými horúčkami. Keď prišla mama a zistila, že sa jej nepodarilo zahubiť ducha v mojom tele, od nešťastia sa utopila v šalviovom čaji. A ja si z toho ťažkú hlavu nerobím, lebo viem, že toto všetko je len jeden veľký sen! Alebo nie....?

Poviedka z jednej čakárne

Mal som to šťastie, že ako dieťa som patril k určitému detskému doktorovi, teda ako v mojom prípade skôr k doktorke. Bol veľmi obľúbená, asi aj preto, že v meste boli iba dvaja doktori, jeden gynekológ a ona. No ale bol som s ňou spokojný, nikdy ma moc nemučila, zavše aj ospravedlňenku vypísala, proste to bola doktorka k pohľadaniu. Však ju aj všetci vyhľadávali. Pred jej ordináciu zvykli ľudia stanovať, aby si uchmatli so svojimi malými ratolesťami popredné miesta v takzvanom poradovníku. Nadišiel deň mojej preventívnej prehliadky! Ocino ma o tretej ráno zobudil. Je na čase ísť, povedal štartujúc auto, ináč tam budeme ešte veľmi veľmi dlho! Mlčky som sa obliekol, umyl zuby a dobehol do kuchyne. Krajec chleba s maslom mi otec od úst odtrhol a zjedol ho tak rýchlo, že som ani svoje zalepené oči otvoriť nestihol! Bol odhodlaný prísť na ôsmu do práce. Schmatol ma za ruku, odvliekol do auta, obmotal ma bezpečnostným pásom a upaľoval cez mesto tak rýchlo, že ručička na tachometri začala druhé kolo. Prišli sme pred ordináciu. Otec svojím autom a veľmi egoistickou jazdou zrušil asi 14 stanov a auto zaparkoval, teda vrazil do besniaceho davu ľudí! Sugesciou a klamstvami sme sa s ocinom obohatili nie len o 5 peňaženiek, ale sme sa aj dostali ku vchodu do čakárne! Čakáreň bolo niečo ako nebo! Obmedzení počet ľudí, iba tých pár vyvolených, ktorí buď vedia uplácať alebo klamať! My s ocom sme nepochybne boli jednými z nich. Sadol som si pomerne dobre maskovaný kvetináčom a otec povedal: Tak synu, dostal som ťa až sem, idem domov pospať si, vrátim sa okolo 7:30 keď už budeš hotový! To však ešte nevedel čo sa bude diať! Ja som si len poslušne sadol a pozoroval som ostatných obyvateľov čakárne. Jedno dieťa, rasovo motivované, alebo skôr motivované svojou matkou bilo ostatné deti, pričom matka tohto dieťaťa spievala vikingské ódy a kričala bojové pokriky ako napríklad: Zruš ho, lebo nebude mlieko! Neprišiel si na tento svet aby som ťa kojila! Povedal že sa vráti a je tu! A mnoho ďalších...  Ďalšie dieťa bolo svojou matkou nasadené, aby všetkým deťom vypilo moč, a tak boli prinútení situáciou ísť po nový  a tak sa prebíjali štartovným polom v poradovníku až na medailové pozície. Iné dieťa ,malo asi 3 roky, na svojom vymakanom mobile  s uhlopriečkou 120 premietalo filmy a tak zabávalo ostatných, čo dávalo veľa priestoru dieťati s močom, aby si splnilo svoju diabolskú povinnosť... Za dverami sedela jedna pani. Zdalo sa mi, že som ju videl asi pred dvoma rokmi, sedieť na tomto mieste. Každého človeka, ktorý vstúpil do čakárne privítala slovami: Aj vy sa chcete predbehnúť? A popri tom zazerala, či náhodou niekto v poradovníku nezapísal svoje meno vyššie ako by mal! Tak som si tam len tak sedel, podriemkaval a pozoroval to divadlo. Malý Viking nasadil jednej malej škôlkarke nelsona z čoho bola jeho mama v úplnom vytržení!  Tá ľudská chtivosť po dobrom umiestnení bola neskutočná, dokonca až tak, že jedna žena sa snažila zahrať infarkt, a tak prilákať pozornosť na seba, pričom jej dieťa malo presné inštrukcie ako v tejto situácii postupovať, kam má meno zapísať, proste detailne prepracovaná akcia. Jej plán však zlyhal. Keď žena spadla na zem so slovami Infarkt na perách, ostatní boli radi, že je o jedného   poradovníku menej, a tak len vstala a znova si sadla, že to ešte chvíľu vydrží. Hodiny ubiehali a okolo 7:40 prišiel otec že ma vezme do školy! Aj jemu sa ušla poznámka od dámy za dverami. Sadol si ku mne a začal sa pýtať, že ako bolo na prehliadke. Len ťažko prímal skutočnosť, že ja sa na rad dostanem až okolo 14:25. Vstal a odišiel. Hodiny ubiehali, herečka sa ešte raz pokúsila, no tento krát o mozgovú príhodu, no bezvýsledne. Filmoví premietač musel medzičasom do svojho mobilu doliať benzín! Ja som zaspal asi o desiatej a zbudil som sa o tretej. So slzami v očiach som pozeral na moje vyškrtnuté meno a dodnes premýšľam, či to radšej nabudúce nerisknem u toho gynekológa!