pondelok, 26. decembra 2011

Skutočný svet Prekliatej Zity (Spis Štvrtý)

Pomaly! Pomalšie! Pomalšie už som skoro tam! Nie ty babrák nie hore, dole sa súšťa! Šidlochvost prehrabaný! Nižšie.... Keď chlpaté brady n§h kapitána Petroleola dosadli na dno útesu, na ktorý sa dostal cez poklop, vtedy chytil lano on a aj on začal spúšťať. Petroleol sa na mňa začal neprávom hnevať. Nedal si povedať, že z dola sa nahor nedá spúšťať a keď som na neho padol nazval ma prezidentom.. Chvíľku sme mlčali a kráčali, no potom som mal znova spúšťať dole útesom. Tak som ho jednoducho sotil dole a hneď za ním som sotil dole aj seba. Tak som urýchlil nudné spúšťanie pri ktorom nám pribúdalo síl a jednoducho sme prešli k jaskyni dva. A bola tu ďalšia udica na ktorú nás chcel olympský šakal nachytať. Do jaskyne sa smelo vstúpiť len na dvoch púštnych jahodách. Každý však vedel, že jahody a zvlášť tie púštne boli jedovaté... A preto sa môj milovaný kapitán rozhodol, že oklame šakala nebeského... Jeho lesť bola jednoducho sofistikovaná, skrátka dokonalá, takmer taká, ako moja... Pôjdeme na pomarančoch! Ázijských pomarančoch! Áno, tomu prekliatemu vedúcemu totálne hrablo, šibe mu, havranky sa mu dostali príliš hlboko do nosa. Ale Ázijské pomaranče neexistujú! namietol som ale asi až príliš stroho, kedže mi stúpil na nohu a znova spomenul prezidenta. Keď oni chcú, aby sme mi išli na jahodách, púštnych jahodách, tak potom my im môžeme poskytnúť len pomaranče, ázijské pomaranče. A kde ich zoberiete, pán kapitán, tuším som nejaké mal ešte do včera predvčerom vo vrecku. Možno tam ešte sú...  Ale nerob si zo mňa srandu, každý predsa vie, že ty nemáš vrecká! Presvedčil ma...  Jeho plán spočíval v tom, že keď budeme dobre predstierať ázijské pomaranče, neexistujúce ázijské pomaranče, tak si nás nikto nevšimne, lebo ak by sme dobre predstierali, tak by sme ani mi nemali existovať. A tak sme začali predstierať. A keď som predstieral ako prešibaný Afrodiziak veľký, ktorý kedysi oklamal olympských bohov pri pokrovej hre zvanej karty, keď som predstieral že neexistujem, tak som skutočne prestal existovať. A až vtedy som si všimol, že môj kapitán už neexistuje dobrých päť minút. Dostali sme sa tam, kde sme sa mali dostať po otrávení jedom púštnych jahôd, do skutočného kraja a raja prekliatej Zity, do sveta plného života a smrti. Do nádherných záhrad perličiek podomových a johovistov domácich. Do krajov jahôd a pomarančov ázijských. Dostali sme sa do kraja,  z ktorého pochádzajú všetky legendy a príbehy a vedačky, skrátka celý dejepis a história. A tak sme vykročil proti jasnému mesiacu smerom na východ...

nedeľa, 11. decembra 2011

Ráno 20. Marec 2008

A veď to je jedno, či prídem neskoro do práce. Už mi je to jedno. Veď práca počká, a ak nepočká, nájde sa lepšia, nová. Ach, kiežby by tu bola Marta, Juliet alebo Aurora.. A ani jedna. Ale to je jedno, kávu si uvarím aj sám, porozprávam sa aj sám, aj požehlím sám. Všetko musím robiť sám. Láska je zbytočná. Len chmári, odvádza pozornosť od citou a pritom je to najsilnejší cit.. Strašné. A teraz tu bola. Najprv Marta, a keď odišla Marta tak ju nahradila Juliet ale aj tá sa pobrala a nakoniec prišla Aurora. A s tou som sa včera rozlúčil. Smútiť nemá význam. A význam nemá ani to, prečo ma také nešťastie prenasleduje po celý môj život. Jediné, čo má význam je prezývka, ktorá mi patrí už od smrti druhej manželky. Mne nie je súdené milovať, a ani trápiť sa. Ved všetko prejde, prebolí. Som skvelý chlap, zaslúžim si lásku, a dlhodobú lásku, lásku až dokonca života. Slzy dopadajú na okraj dreveného stola pre tri osoby. Ten stôl kúpil Joe ešte keď s Martou čakali syna. A nakoniec ostala len jedna stolička používaná.

Ráno, 9.August 2002

A veď to je jedno, či prídem neskoro do práce. Už mi je to jedno. Veď práca počká, a ak nepočká, nájde sa lepšia, nová. Ach, kiežby by tu bola Marta, Juliet alebo Aurora.. A ani jedna. Ale to je jedno, kávu si uvarím aj sám, porozprávam sa aj sám, aj požehlím sám. Všetko musím robiť sám. Láska je zbytočná. Len chmári, odvádza pozornosť od cit a pritom je to najsilnejší cit.. Strašné. A teraz tu bola. Najprv Marta, a keď odišla Marta tak ju nahradila Juliet ale aj tá sa pobrala a nakoniec prišla Aurora. A s tou som sa včera rozlúčil. Smútiť nemá význam. A význam nemá ani to, prečo ma také nešťastie prenasleduje po celý môj život. Jediné, čo má význam je prezývka, ktorá mi patrí už od smrti druhej manželky. Mne nie je súdené milovať, a ani trápiť sa. Ved všetko prejde, prebolí. Som skvelý chlap, zaslúžim si lásku, a dlhodobú lásku, lásku až dokonca života. Slzy dopadajú na okraj dreveného stola pre tri osoby. Ten stôl kúpil Joe ešte keď s Martou čakali syna. A nakoniec ostala len jedna stolička používaná. Dve stoličky, najväčšími nepriateľmi jeho pokrivenej mysle. Joe vstáva a nemotorným pohybom zhadzuje hrnček. Vo škvrne na zemi zjavuje sa mu postupne Marta so synom, Juliet a jej nádherné zelené oči a nakoniec Aurora. Je čas ísť! Uviaže lano pevnejšie ako posledný krát a stolička sa prevalí....

Melódia môjho života N°13

"Už nebudeš vládnuť môjmu telu a ani mne!" skríkol som a rozrezal som si hrdlo o nôž k nemu priložený. Nikdy nezabudnem na ten príjemný pocit uvoľnenia po pretrhnutej lži. Klakol som si na zem a s radosťou pomaly zomieral. Úsmevne som hľadel na to, ako sa ku mne skláňa s pokryvenou tvárou ilúzia, ktorá ma práve zabila. Krv zmáčala prach a vytvorila neveľký cícerok ktorý smeroval a rozlieval sa dole schodiskom. A tma pokojne a nenásilne zastrela môj výhľad.........................
Vstávam pozerajúc sa nad svoje telo. Až teraz sa ma zmocní triaška, keďže som aj ja ilúziou... Ilúziou. Tak to potom znamená..nie, to nie.. teraz mi môže ublížiť aj telesne, alebo to je všetko len obrovský sen, hlúpy. Nie, veď ale v tom prípade aj ja môžem skúsiť ublížiť ilúzii.. Potichu sa prikrádam zozadu a priskočím, začnem ju dusiť. Moje ruky konečne oblapia jej hrdlo a zovrú ho. V jej očiach cítim nepokoj, akoby neverila, že toto môôže byť možné, no zrazu sa zmení tón, ktorým hrá jej pohľad a vidím smútok, strach. Z hrdla sa ozve želanie, nenaliehavé. "Odpusť sestre..!" rýchlo uvoľním zovretie a beznádejne ustúpim o dva kroky vzad. "Prepáč, nevedel som... Čo mám robiť? Ako to všetko skončiť? Naučiť sa hrať na tých lyžicách alebo trucovito odmietať jej príkazy? Prosím povedz mi to, ešte kým si to ty..."

sobota, 10. decembra 2011

Spievajúce dievčatko

A vonku sa znova zotmelo. Prechádzajúci sa Petrovič na niečo narazil. Lavička zahalená hmlou stúpajúcou z vôd potoka vydávala zvuky. Teda nie lavička, ale malé dievčatko, ktoré na nej sedelo. Spievala si. Hlasne a nehlučne. Pesničku, ktorej slovám som nerozumel a pritom mi prišli zrovna tak nádherné, ako jej melódie. Bola ako šum čerešňových listov na májovej slávnosti dvoch zaľúbených duší. Tak si teda Petrovič k tomu dievčatku sadol. Sadol a počúval. Melódia pomaly ovíjala srdce a slová opantali myseľ. Po chvíľke začal spievať aj Petrovič. A tak sa melódia dvoch sŕdc niesla krajom. Keď dievčatko prestalo, uprelo svoj pohľad na stojaté vody potoka za ľadovými mrežami pani zimy. Pozeralo sa tak úprimne, akoby chcela oslobodiť tichý pramienok. Až sa rozozvučal jej hlas a do uší Petroviča doľahla otázka. „Prečo so mnou prestal potok spievať?“ Petrovič prišiel o všetky slová. Rozprávať o mrazivej sile zimy by bolo užitočné no... Petrovič mal plno priateľov, s ktorými chodieval každý štvrtok do krčmi a neskôr sa po štyroch s tupými úsmevmi vracali spolu domov, no nikto z nich mu nikdy nebol takým dobrým priateľom ako potok pre toto dievčatko....

pondelok, 28. novembra 2011

Melódia môjho života N°11

Veď keď už nič, tak aspoň skúsiť to môžem. Unavene poberám sa do tmy nasledujúc tú devu. Prechádzame mestom až do domu. V hlave sa ma zmocňuje strach čoraz bližšie sme k tomu osídliu. A tiež myšlienka mi chmára rozum, Je to skutočnosť, či len výplod môjho vyčerpaného tela? Pomohla mi vstať, toť by jej telo malo byť hmotné, no overiť si to dotykom neodolám. Pristúpim nenásilne bližšie a skúsim ju chytiť za okraje jej bledých šiat.... Prečo som rozvíril prach? Stopa po mojej ruke na prachom pokrytej podlahe mi budí zimomravé pocity niekde v útrobách. Strach. "Takže predsa len si nato prišiel?! Si múdrejší, ako sa zdáš." povedala znova arogantným a veľmi panovačným hlasom. "Som len ilúzia, duša, ktorá je navždy zamknutá v tvojej gitare. Keby si ju zničil, dostanem sa do tvojej mysle a navždy budeš trpieť tým, čo si si zažil za posledných pár dní. Som len duša, čiže ti nemôžem ublížiť telesne, no tvoje idei sú nechránené, môžem si s nimi robiť čo len chcem, a tak jednoducho prestaneš vnímať hranice medzi realitou a fatamorgánou. Si tu, aby si mi pomohol, nebudem sa s tebou maznať, predveď sa, čo už dokážeš s týmito lyžicami..." Predo mnou z prachu parkiet vystúpili dve drevené dôkazy utrpenia. No počkať, veď doteraz bola tá dievčina predo mnou milá, teda nie až tak arogantná a opäť je to ten netvor, tá hnusná mátoha, ktorá mi bude rozkazovať čo mám robiť, mám sa jej podriadiť? čo sa stalo? Opýtať sa jej nato alebo nie? Chvíľku som tam bez  dychu stál a pozeral do prázdna, vlastne som strácal zrak. Videl som len tmu. Uprene som sledoval tmavotu pred mojími očami. Z tranzu pohľadu ma vytrhol až dotyk. Niečí dotyk, nie chladný mi pohladil tvár. V skutočnosti to bol skôr závan. Všetky tie dotyky, ako ma vzala za ruku, veď to svedčí o opaku o ktorom som sa teraz presvedčil... Pred očami mi prebiehajú pohľady okoloidúcich. Nikto nikdy tú ženu nevidel. Z nenazdajky som sa zdvihol aj s gitarou a na počudovanie okoloidúcich som pred sebou držal ruku akoby ma za ňu niekto viedol. Tak čo sa to vlastne deje, alebo dialo. "Moja sestra ti dokáže vzbudiť v mysli pocit tak, že ovláda tvoje telo, ja nemôžem, nechcem. Dokáže to robiť takým spôsobom, že tebe sa zdá, že je pred tebou a dotýka sa ťa, akoby nadobúdala hmotné rozmery, nie je však nič viac než ja. Skús sa ma dotknúť." Moja ruka hrabla do prázdna. "Vidíš, som len ilúzia." "Ale počkať, prečo odo mňa tvoja sestra chce, aby som účinkoval na nejakom festivale, a ešte k tomu s nejakými podradnými lyžicami? A vlastne počkať, teraz si ma viedla ty a zrazu ku mne hovorí tvoja zlá sestra? A potom náhle znova ty? čo to má znamenať?"

nedeľa, 27. novembra 2011

Melódia môjho života N°9

No bojím sa, nepristupujem k nej bližšie, nechcem precitnúť, ak by to bol aj ďalší sen, nechcem zažiť to sklamanie, mám strach a preto sa jej bojím dotknúť. Ale čo, keby aj jeden dotyk, postačí to na ukludnenie moje duše. Ku podivu hrám na nej, prihovára sa mi, spieva so mnou a chlácholí ma, akoby vedela, čo som si prežil za posledné dva dni. Vlastne jeden. Ukladám ju do puzdra a idem hrať do mesta, ako to mám vo zvyku, chcem sa podeliť o to všetko čo mám v sebe, o radosť z nájdenia strateného. Cesta dlhá sa kráti, popiskujem si do rytmu a aj pobehnem, no a v tom momente sa ma zmocní triaška. Sto krát som išiel tadiaľto, no nikdy som si ten cintorín nevšimol, nikdy predtým tam nebol. Obrátiť sa späť žiada sa mi, no predstavivosť a zvedavosť mi nedá aby som sa nepozrel a neoveril si, či to v skutočnosti bol len sen. Klučkujem pomedzi chladné spomienky na spomienky minulé, nikdy nezabudnuteľné, zaprášené svetským zapálením pre nové veci. Až tam hore, tam kde to všetko má byť, odpoveď na moje otázky. Aká úľava sa mi vyleje do tela, keď na mieste, kde má, podľa sna stáť môj hrob nestojí nič, len limetkovo zelená tráva. Otočím sa však, a predo mnou sa zjaví Tvár, teda postava bielej ženy, ktorá vzbudzuje trápenie v mojom srdci. Ustupujem, až sa potkýňam a padám do jamy, ktorá, odprisahal by som, že tam ešte pred sekundami nebola. Okolo jamy sa zbehol smútiaci zástup ľudí, rozpoznávam toho dredavého týpka, aj kňaz prišiel odslúžiť omšu. Správajú sa, akoby som bol mŕtvy, ale ja nie som, veď sa na mňa pozrite, ja som živý. Zakričím, aby som ich presvedčil. Prečo nevychádza žiaden zvuk zo zátišia mojej hrude? Prečo nedokážem preukázať svoju náležitosť do sveta živých, tak sa aspoň pohnem, kým veko rakvy ešte nedosadlo na miesto svojho posledného odpočinku. No svaly sú ako v kŕči, zaseknuté, bez pohybu, bez známky uvedomelosti, neposlúchajú ma. Sám prestávam veriť tomu, že som živý. Tak a prečo stále som v tele mojom. Prečo ho nedokážem opustiť a odletieť na miesta, kde rieka Styx vymýva holé skaly temnoty. Už priložili veko rakvy, už nič nevidím, cítim kolísanie, hádam ma nespúšťajú dole, do zeme. Posledný neúspešný boj mysle s telom. Počuť buchot zeminy padajúcej zhora doprevádzanej salvou sĺz. No ostávam pokojný, veď je to len sen. Táto myšlienka mi skrsla v hlave, a triaška opustila moju myseľ. No ale čo ak nie. Už plynie čas okolo mňa. Plynie rýchlejšie. Červy sa dobíjajú do môjho tela. Cítim bolesť, tak predsa som živý. No toto konštatovanie by som mnoho ráz radšej za pohodlnú smrť vymenil. Skrz všetky otvory mi prenikajú telo a požierajú ho. Prečo sa stále nezobúdzam, prečo sa nič nedeje, som teda mŕtve telo so živou dušou uprostred?
Nenapadá mi nič, žiadne vysvetlenie či riešenie situácie do ktorej som sa dostal. A čo teraz? Som tu, zožratý červmy. Moje telo sa pomaly začína nafukovať. Neviem či to spôsobuje nízky tlak okolia alebo nejaká magická sila. Moje telo exploduje, ničí rakvu a vrhá červy všade navôkol. No svetlo, ktoré na mňa dopadá nie je slnečné, mesačné. Som v lese, len stromy. Ako sa dostanem domov. Som len duša, nemalo by mi nič ublížiť, veď telo mi nemá čo poškodiť. Ale ten strach.....

utorok, 22. novembra 2011

Melódia môjho života N°7

Opäť som otvoril svoje oči... čo sa to deje, čo sa to s mojou mysľou pohráva, teraz tu bola, a už ani prach zvírený. Nič. Nič čo by naznačovalo, že som normálny, všetko je normálnejšie ako ja. Tá žena, tá biela slečna, striga, neverím, snaží sa ma oklamať, dostať sa mi do predstáv, do snov, urobiť zo seba obeť, nič viac len obeť... Chce aby som ju pustil do svojho srdca, teraz si nesmiem dovoliť pochybnosti.. A čo tie zjavenia, všetko, teraz tu ten klavír bol a zrazu tu nie je, nič, ani prach sa nepohol zo svojho miesta posledného a večného odpočinku, stále okupuje podlahu. Ani stopy nenaznačujú, žeby sa tu niečo udialo. Jediné čo viem je, že sa niečo udiať muselo, alebo som už natoľko šialený, že som si rozbil vlastnú lásku. Prečo ma trápi v mojich myšlienkach, prečo, chce aby som zošalel alebo to má aj nejaký vyšší význam..
Slzy tíško utľapkávajú prach na mramorových schodoch, len ja a prach. Prach, ktorý sa nevíri, prach ktorý trvá. Ako je možné, že sa hudba z môjho srdca za dva dni vytratila, stávam sa bláznom. Nič rozumnejšie nedokážem v tejto situácii skonštatovať. Pomaly schádzam dolu schodiskom, zlomený ako trieska z melódie, ktorá včera zomrela, zomrel môj cit a vášeň. Dvere už cítia že sa blížim a otvárajú sa, pokračujem studenou chodbou až na námestie. Sadnem si smutný na miesto mojej včerajšej veselosti. Keď sa pozriem pred seba, nedokážem rozoznať, či sú ľudia predo mnou skutoční alebo len duchovia spomienok minulých. Ale áno, sú skutoční, musia byť skutoční, to by som nemohol potriasť rukou tomuto pánovi, a tejto mladej slečne nemohol bozkať ruku, počkať, tie oči som už videl, chladné, hlboké, zlé.... To je ona... Nie!, prestaň, čo to so mnou, prečo ma prenasleduješ, nerob to, nechaj ma. Zavriem oči a vidím studňu. Blížim sa k nej, načrieť vodu a ovlažiť si zmorenú tvár.. No prach je klzký, padám do studne, narážam na hladinu vody studenej vody... Odtiaľto sa už nikdy nedostanem, už neuvidím slnko svietiť nad ľudskou márnosťou. Už neuvidím nič. V tom sa však studňa začína prepadávať, voda v tornádo sa mení a ja sa kĺžem hlboko skrz pekelné hĺbky až znova na povrch sveta bez sveta. Nič tu nie je. Nikto. Len tma. Stojím na doskách. Zrazu sa zasvieti reflektor a na mňa sa upne pozornosť publika. V rukách držím svoju milovanú gitaru. Takže to je len sen uvedomím si a začnem veselo brnkať. No gitara sa v prach mení pri tónoch mojích rúka, až úplne rozpadá sa. Na zemi ostal popol. Priblížim sa, prehrabnem sa v ňom a na doskách ostávajú dve drevené lyžice.....

Melódia môjho života N°5

Nič zmysluplnejšie ma nenapadá, struny, vyrobím struny, struny z dreva. Už cítim ich kladné vibrácie, počkať, drevo, nie je zvukovo zdatný materiál, čo tak nylón, silón silikón, botox.. ach, stop, dosť myseľ, prestaň existovať. Otvoril som oči. Predo mnou sedí chlapec, predo mnou sedím ja. Pozerám sa, prečo som taký šťastný, v tejto chvíli, optimizmus zabíjajúcej sa ten týpek predo mnou usmieva, čo to do pekla v ruke drží. Stop, nie ty somár, kam dávaš ten nôž, prečo to, nie, zastavte tú krv, nerob to, ach, a prečo cítim teplo na mojom krku, prečo mám vlhké tričko.... Otvorím znova oči, som veľmi spotený. Idem si ľahnúť, privodzovať si depresie, v ktorých tvorím piesne nie je dobré a kreatívne, nie je v tejto chvíli zdravé, možno ráno... ráno, rán.....

čo sa to stalo, opil som sa, veď, a s kým čo do čerta, kde to ležím, kde mám gitaru, prečo tu nie je, ako privítam toto nádherné ráno, do melódie nezvučnej, čo je to za ráno, prekliate ráno, čo sa to včera, išel som, mesto, ulička, žena, ach áno, žena, musím zistiť, čo sa to tam včera, čo sa to včera udialo, kde sa to, starý dom, netopiere, puzdro, čarodejnica....
Nasilu preskakujem myšlienky na bolestnú smrť tónov v drevenom tele zvučnej dámy. Ale veď to nie je pravda, alebo je, tak prečo tu nie je moja gitara, kam sa podela. Vstávam a umývam si zuby, studená sprcha, prezliekať sa nemá cenu. Pokračujem nešportovým cvalom k mestu. Bránu som prebehol. Zmätený som zastal na námestí. Tu som bol včera, či nie? Áno, pamätám si to, tu som sedel, tu ten dredavý týpek, ten Marley, a tam tadiaľ, odtiaľ prišla ona, kto to do čerta, znova....
Potápam sa do čaši svojej mysle, tam, tam čosi bude, kde je len tá temná chodba... Touto uličkou, tam bude dom. Chlad mi dobíja telo a pomaly sa ho zmocňuje dvojpríčinová triaška. Dvere akoby sa sami otvorili a ja hltám nervózne schody na druhé poschodie. Kde je ten klavír, kde je to puzdro, počkať čo je to tam, črepy, črepy z mojej, ale veď to je.....
Slzy, plač, ľútosť nárek, beznádej, sklamanie, na hnev nie je priestor ani sila. Na ramene som pocítil chladný dotyk neľudskej bytosti.....

Melódia môjho života N°3

Skôr ako som stihol obnažiť predmet skrývajúci sa pod puzdrom melódia úplne stíchla. Dievča sa otočilo na stoličke doprevádzaná piskľavým zvukom hrdzavého kovu. Pocity, ktoré som mal v sebe boli priveľmi odlišné nato, aby mohli tvoriť jeden celok. Nemohla to byť nenávisť, nemohla to byť náklonnosť či sympatia. Chvíľku ticha prehryzol až jej zvučný, hlboký hlas, skôr hrdelný ako nosový, ktorý vzbudzoval autoritu a dôveru. Vlastne skôr odpor. Nemal som pochopenie pre to čo urobila. Ak chcela, aby som ju videl hrať, stačilo povedať.  Rád by som si s ňou zahral, čo teraz. Nenechám ju aby ma vyrušovala. Veta, ktorá povedala mnou prešla ako olovo telom. Avšak bez výsledku. Obrátil som sa opäť k puzdru. S nádejou som ho otvoril, no nebolo tam nič, absolútne nič, len tri netopiere, ktoré som nechtiac prebudil. Konečne si mohla vychutnať moju pozornosť v sprievode ostrého pohľadu dieťaťa, ktorému sľúbite lízatko avšak sľub nesplníte. "Chcem, aby si so mnou išiel hrať na prehliadku kapiel Systemica." "Nejdem." "Ja sa ťa nepýtam, ja ti vravím..." "Keby aj, tak s čím ty virtuóz, zničila si mi všetko čo som mal." "Tu máš dve drevené lyžice. Máš tri týždne, aby si sa na tom naučil hrať. Stretneme sa tu, v sobotu o tri týždne a ty mi ukážeš, ako si stojíš..."
Potom sa otočila a svoju zbytočnú pozornosť venovala už len klavíru....

Melódia môjho života N°1

Prišiel večer a hneď po ňom ráno. Krása zvukov gitary ma doprevádza všade kam idem, každý môj krok patrí určitej melódii, melódii môjho srdca. Nemám trvalé zamestnanie, nemám dievča no aj tak mi nič nechýba. Mám gitaru, hudbu, vášeň v srdci, niečo, čo nemajú ani najväčší zaľúbenci. Ráno je slnečné, nádherné, očarujúce. Hmla sa leskne a pomaly stráca nad chodníčkom ktorý obchádza môj dom a križuje polia na ceste do mesta. Gitara na chrbte, popiskujúc kráčam si, výrim prach nohami, tancujúc, poskakujúc v rytme radosti. Slnko zašlo za oblak, zatiahlo sa, zmizol môj tieň z prašnej cesty. Kvapky začali vytvárať obrazce na prašnej ceste. Začal padať dážď, nie ťaživý či nepríjemný, oslobodzujúci, celkom jemný. Dokráčal som až k mestu. Našiel som si svoje miesto a začal som hrať. Piesne, niekedy so spevavým doprovodom v mojom podaní, inokedy zase celkom čisté, akustické. Ľudia sa začínali usmievať, konečne niekto, kto ich spraví šťastnými na každodennej ceste do práce alebo z práce, dokonca aj strážnik, ktorý ma prišiel vyhostiť z tohto miesta to urobil s úsmevom. Hrám si ďalej, teda o kúsok ďalej som si znova sadol. sadol a začal som hrať. Sadlo si okolo mňa pár ľudí a začali spievať. Pohodová nálada, aj slnko dotvorilo scenériu lenivého letného dopoludnia s hudbou. Až prišlo jedno dievča. Celkom ma to rozhodilo, teda, bola veľmi nepríjemná, nie výzorom, nie výstupom, skrátka som to cítil, z jej srdca, duše tóny jej harfy sa bili s tónmi mojej gitary. Dosť ma to rozhodilo, trošku som sa zapotácal, no dievča ma chytilo za ruku. Chytilo za ruku a už nepustilo. Pokračovalo ďalej. Viedlo ma ulicami. "Niečo ti ukážem."...

nedeľa, 13. novembra 2011

Autoreflexíva

Je dokonané. Konečne ste to dokázali. Obrať ma o zbytok zdravého rozumu a pevného úsudku o ľudskej dobrote, viere a láske. Ani jedno z toho, v čo som kedysi veril teraz nemá žiadno právo existovať. Myšlienka naň bude potrestaná krvou tých, ktorý sa myslením previnili. Opovrhujem tými, ktorí si hovoria zaľúbenci, ktorí lásku nikdy necítili a čítať o nej by im malo spaľovať oči. Opovrhujem tými, ktorí verili že veria v chudobnej nádeji o viere samotnej. Ktorí sa hrajú na naozajstných vyznávačov samého veľkého a pritom len aby ich mohli považovať za módnych. A zo všetkého najviac nenávidím priateľov. Tí falošní pokrytci by mali byť pobití ako dobytok ktorý sa vzpiera príkazom hospodára. Tí, ktorí neprestanú myslieť na svoje prežrané bruchá ani keď im zomrie pred očami najlepší priateľ. Mrštne ho oblapia rukami ako svetský znak falošnej a neohrabanej lásky ktorá ako radi hovoria spaľuje ich plytké srdcia, len preto, aby ich ostatní mohli považovať za súcitných, čo si táto prekliata a naničhodná doba želá. Smrť a nič viac. Nenávidím to. Nenávidim keď to robia. Nenávidim ich. Nenávidím seba.....

štvrtok, 3. novembra 2011

Ráno, 18.Marec 2001

Ráno v mojom malom byte býva väčšinou veľmi rýchle. Nestíham robiť veľa vecí, prakticky stihnem len to čo stihnúť nestíham a nestihnem stihnúť to, čo by som najviac potreboval. Až teraz mám konečne čas dopiť svoj čaj a dojesť raňajky, ktoré mi pripravila moja manželka. Dosť dobre sa zmierila so skutočnosťou, že ju už dávno nemilujem a z ďaleka nemám rád tak, akoby si to zaslúžila. Len ja a môj čaj. Nie som angličan no vášeň k tomuto tekutému potešeniu som si vypestoval ako správny ostrovan. Balkón nemáme, no Matilda potrebuje svetlo pre svoju jedinú vášeň, pre maľovanie. Často krát som práve ja zviditeľneným snahy dať realitu na plátno,  aj keď pravdu povediac nepamätám si, kedy mi jej obrazy pripomínali niečo iné ako machule. Ach, Matilda, každé ráno spomínam nato, ako sme sa zoznámili a v mysli hádžem udicu v nádeji že vyriešim problém, tú časť života, ktorá zmenila môj vzťah k nej. Verne som ju miloval, ľúbil telom aj mysľou, vtedy mi jej obrazy pripadali nádherné. Ale teraz, stal som sa reálny pesimistom. Jediné, čo mi vie spraviť radosť je dobre vyluhovaný čaj správnej teploty, z ktorého zvodne ba priam až fajšmekersky stúpa para správnym smerom a jemne orosuje moje americké fúzy. Matilda, Matilda, Matilda... Zahľadím sa na autá na ulici, ktoré sa obiehajú a neustále sa niekam ponáhľajú. Možno to je to, prečo som ju prestal milovať. Matildu. Ponáhľal som sa so svojou láskou. Až príliš rýchlo som chcel dospieť a teraz keď som pristarý nato, aby som začal cítiť ako mladý už môžem len ľutovať, že som každé to jedno ráno držal v rukách namiesto Matildy tento prekliaty odporný najlepší jediný čaj. Vstávam a noviny americky zvíňam a dávam si ich pod rameno. Odchádzam do izby kde sa nahodím a odoberiem sa na pohovor. Už je to mesiac čo ma vyhodili z práce. Je čas spraviť Matilde znova radosť. A Hneď zajtra prestanem piť ten čaj. Hneď zajtra. Hneď zajtra........ 18.Marec 2001

Krvavé ódy....

Začal sa proces jatka tohto veku
obdobia ženského citu, náreku
hlas ľudu rozvíril prach na starej ceste
prichádza odplata sveta ku neveste
prichádza plač a horiace telá
málo má svet no stále chce veľa
deti krvavé od plačou mŕtvych matiek
zahalujú nevinné do bielych šatiek
stĺp dymu dvíha sa nad čierne mesto
prišiel som vykonať porážky gesto
poraziť vlastosti, to čo pustoší zem
všetko sa skončí keď raz prídem sem
krvavé slnko zapadá nad mŕtvym svetom
prichádzam ja, nádeje nieto
nežijem, nezomriem, nejde tu o mňa
ja som len posol znamenia ohňa
plamene vykonajú čo potrebnosť si žiada
zomrie tu všetko kyklop aj Ariada
ovzduším vibruje nepokojná pieseň
prichádza trápenie, skaza a tieseň
do priepasti poženiem davy obetí
a krvavé slnko na svet zas zasvieti
znamenia smrti sú strašné, bolestné
no čo ľud roky stál bolo to žalostné
nevinných zabíjali prekliaty králi
zatiaľ čo otroci prach a smrť žali
v koloseu bojovali o svoje životy
prichádzal o všetky stvorené výhody
pýchou sa napchával staval sa vpred
teraz sa pripraví na boží trest
Videl som svet padať na  kolená
viera v nádej bola dávno pokorená
ženy plakali, pozerajúc na svoje deti
slnko na tento svet prestalo svietiť
neotáčam hlavou kam prídem príde skaza
Prežije silnejší už nie je fráza
Videl som horieť stromy pri riekach
videl som ľudí z kože sa zvliekať
videl som bezmocný výraz v očiach nevinného
smiech a plač v smútočnom rúchu skazeného
prišiel som na svet dokončiť dielo smrti
prišiel som popraviť, vyvraždiť ľudí
prišiel som s mečom, odídem sám
krvi sa napiť dožičím skalám
potkany pasú sa na poli smútku
mizne svet v priepasti krvi zármutku
Skončili časy poctivých svedkov
skončili časy podvodných predkov
už nebudú nikdy falošní svätí
nebude kto by im doniesol kvety
nebude života keď skončí sa poslanie
všetko dobré za zo zeme pominie
nebude nový sveta, žiadne ďalšie šance
nebude svetlo pre vosku kahance
keď skončí moja úloha zámer ktorý mi bol daný
skončia sa podlé to ľudskosti plány
tá ohavnosť už nebude pustošiť osudy
konečne krutosť vezme sa nadvlády
Ulice zývať prázdnotou budú
nebude nikdy viac potomok ľudu
len potoky rieky purpurom zfarbené
ostrie meča v nebesiach bohmi zkalené
kladivom osudu ľudstvu sa stalo
veľa si žiadalo, pohrdlo málom
a teraz nebude pohŕdať viac
holá zem krvavý polmesiac
Videl som priateľov umierať v objatí
videl som lásku čo srdca cit zachváti
videl som smrť toho pekného
koniec dobrého a svätého
Ohne sa pália dym stúpa k nebu
dokončiť prišiel som smrti potrebu
poslanie z neba zavraždiť zlo
dostať ľudstvo na úplné dno
umierať budú pomazaný
gantlemani aj vážené dámy
ja neberiem ohľady k ľutosti
zfarbené duše ľudksej podlosti
vlastnosť byť silným a lepším od iných
zapríčinila na svete priveľa špiny
a správca meča prišiel som čistiť
po mojom odchode nebudú krstiť
nebudú schovávať mŕtvych do hliny
pykať budú od teraz za svoje činy
Utrpenie nahradí lásku a život
krv a žlč pohrdnú chlastom a pivom
a supy už krúžia nad smrti bojiskom
osyrie navždy detské ihrisko
óda na smrť nesie sa vzduchom
nádherná pieseň vo svete hluchom
a na moje slová nedá ľudstvo vrelé
ocitne sa onedlhol v strede, čiernej diere
a vtedy sa bude chytať stebla trávy
vtedy z ľudu povstanú tie svätí, tí pravý
a ja im odrežem ruky v zápestí
podpálim ich život v pozemskom námestí
a krvou ukojím pokoru a ticho
zadhne sa svet s prehnanou pýchou
a skončím až keď nebude duše na obzore
a krvou zaliate bude celé more
a hlavy nabodám na drevené koly
ostatné tela uložím na stoly
a všetko zapálim k víťaznej sláve
usadne spravodlivosť meča na práve
a kraľovať budem nad nahou planinou
nad riekov tečúcou, nad slanou skalinou
a budem sám sedieť na tróne
tak skončí svet na svojom patróne
a hviezdy mi budú padať až k nohám
mŕtvoly opustia svet ktorý stoná
a nájde dávny pokoj, ktorý mu vzali
zato raz a prevždy kruto zaplakali
tak vravia slová hovorcov sveta
že príde hlad a veliká bieda
narodí sa človek, ktorý všetko začne
pošle duše odtiaľto, pokojne, vláčne
a zasadne na trón nedbalej módy
tak končia prekliate krvavé ódy....

streda, 2. novembra 2011

Ideas, memories and caracters of my mind.....

"Yeah, that´s it. That´s my time, I think everytime I wake up to the cold monday morning. Every day is a new chance for myself to reach for the sky, where I wanna be."

He woke up at 5 o clock. He was too lazy to clean his teeth but too crazy to forget on it. So he just ignored it. He was a star, star of himself. Noone have any idea about his fate, but he was the fate of others. Story which he was writing every single day, was changing stories of the people on the streets. There was so many things to be saved. But why to save them. He just smile, and changed the mind of the others, who have forgotten to smile on each other. He has to be some kind of superhero, but without super and without hero. Ordinary man, with one problem. He can´t stop. He has to dance all the time. While he was cleaning the room, he was dancing. While he was writnig his book about the forbitten world he was dancing, he was dancing, while he was swinming in the pool, while he was sleeping. He can´t stop and move along. Just dance along.


So many feelings, so many words he wanted to say to her while she was crossing the street in front of his house. Everyday at the same time, he was thinking of love which never felt, about the girls that never had, about the fame that was bad. He was going to say all the bad things and the good thing to his best friend, but he was dead. Lying lazy in the coffin forever.

Just run, run run and never turn around. Runaway from all the troubles that people made in hate of all what he made. Just a little smile of all these false friends of his history which was chaning the sense of friendsip as he knew it before.


Stars were falling from the sky to her eyes. She was looking to the window all her life. She never had any friends, she never need them. She had only the sky. Sky with all the beautiful creatures from other dimensiones from other worlds of other stories. Her eyes so blue as a sky, the most beautyful sky. She grew up as a lonely girl who saw all the worst and all the best of humanity. She could see what noone could saw. She was blind.......



There are many errors, mistakes and other shits, but... you know.. =)

Ráno, 17.október 1983

Dobré ráno poviem každý večer tomu pôvabnému štramákovi v zrkadle. Nik na svete nie je hoden mňa, Jurijho Vlasku, najznámejšieho komika celého Ruska, a čo len Ruska, sveta komik som. Iba čo si odložím neopatrne svoj kabát na pomyselnú recepciu môjho trojposchodového domu. Nikdy som nič nepotreboval, avšak keď som nič potreboval najviac, neprišlo nič načo by som mohol byť hrdý čo má práve teraz napĺňa pýchou. Krokom nadnášajúcim moju dokonalú postavu nad všetky tie božie nepodarky sa povznesiem na balkón.. Kaviárom si spríjemním večer, ktorý sa stáva mojim ránom každé predpoludnie. Kvety, vzácne tropické, stále vednú na balkóne predmestia Moskvy, kde podnebie neodpovedá ekologickým štandardom na ktoré sú zvyknuté. Nechápem. Tie kvety ma stáli tak veľa a nie sú schopné sa prispôsobiť?! Aj tak som jediný ktorý ich tu má. Jediný najlepší. Pche, čo tam tá spodina. Medvedev mi môže nohy bozkávať, aby som sa na neho čo i len pousmial. Nie sú ma hodní. Navždy budem tým najlepším a najkrajším. Čo by bol svet bezo mňa, bez najlepšieho svetového komika. Pche. Ráno zaspávam a tak končí moje doterajšie ráno.
17. október 1983

utorok, 1. novembra 2011

Podmorský svet bez mora.... (Spis Tretí)

Po tom, čo nás Zita veľkodušne nasilu prehltla, zabudla dobre pochrúmať a tak som sa s podmorským vlkom Petroleolom ocitol omnoho hlbšie ako najhlbšie hlbiny morského dna. Stali sme sa priamou súčasťou jednej z ponoriek, ktoré hýbu svetom. Chvíľu som mal strach, pozerajúc na kapitánovo mŕtve telo, no on sa znenazdajky prebral a poznamenal, že nemôže pokojne spočinúť v amorovom královstve nenávisti, kým naň hľadia tak odporné oči ako tie moje, čo v preklade znamenalo rád ťa vidím ty šibal! Aby som voviedol veci na morskú hladinu z temnôt hlbín olympu, naše telá zhoreli, a do Zity sa dostali naše kosti a popol, ako hovorí jedna pradávna odriekanka pri exorcisme, Drak si a na Drak sa obrádtiš... Drak bol totiž národný sviatok všetkých drakov podmorkých vôd olympu. Kapitán nechcel však pristúpiť na bezplatnú kremáciu tiel a ako povedal on, všetko čo je zadarmo, je z číny! poskladal v momente svoje telo, a takisto aj moje a ešte predtým ako sa do môjho stihol vrátiť život stihol zomrieť z rýchlosti skladanie tiel  z popolu. Neskôr sa prebral a sme tam kde sme boli. Nad hlavami nám plápolali čajky a vlajky, z ktorých boli unesení nie len básnici, ale aj čašníci. Tak sme sa mohli vydať za hladaním toho, čo pokladal kapitán za dôležité nájsť a ja za jednoduché kúpiť. Fontána mladosti. Zelenofúz! ozvalo sa z kapitánskeho bydla a keď vzduch dovial toto pomenovanie do mojich úš, bol som na pochybách, pretože kapitán nebol vo svojej koži. Len tak na okraj paluby, zelenofúz ma volal, kvoli častým závratom a následkom toho zelenou bradou..... ale to len tak. Pribehol som teda rýchlo ku kapitánskemu bydlu a vtedy som si uvedomil, prečo je kapitán mimo svojej kože. "Ako mi vysvetlíte pán Natiahnutý, že tu niečo chýba." povedal Petroleol stojac na neohrabane vyvýšenom plážovom kopečku, ktorý bol ohraničený žliabkom z ježúr čo vôbec ale vôbec nepripomýnalo jeho loď. "Zhorela?" poznamenal som ironicky a Petroleol po mne mrzkol tri ježury. Petroleol je ináč mieromulovný človek, o čom svečí aj jeho úspech na poli diplomatickom, keď zjednal vojnu medzi Šmajelmi a Anglofasmi. Hlavne že mal kompas. Fúkol doň a on ho hneď oboznámil s poveternostnými spomienkami aj keď kolónku s presne staoveným miestom trvalého alebo dočasného odpočinku nechal nevyplnenú. Na sever sme sa vydali po zrelej úvahe a hádke medzi čajkami a vlajkami. Svet, ktorý sa rozprestieral pod lávovými dunami Prekliatej Zity bol úplne iný ako na hladine, a pritom takmer rovnaký, bolo to more bez mora. Každých 5 minút zakopol kapitán o veľrybník snažiaci sa márne dostať na morskú hladinu, ktorá sa skrývala niekde nad našimi hlavami. Museli sme hľadať rýchlo aj keď sme mali more času, pretože Zita si neúprosne kruzuje podmorské svety olympu a nikto okrem Petroleola nevie, kedy sa znova vynorí. Dostali sme sa kráčajúc a potkýňajúc sa o žraločky až k jaskyni v ktorej bol poklop za ktorým sa skrýval útes pod ktorým bolo zreteľne vydno ďalšiu jaskyňu v ktorej by mal byť poklop. "Pomaly spúšťaj!"..........

Ráno, 8. September 1997

Začnem ako každé ráno, ránom. Kvapôčky rosy na jarnej výzdobe zimnej záhrady pani Petrovičovej niekedy medzi letom a jeseňou. Dlhé večery pri slnečnom svite keď mesiac zapadá trávim písaním nosom na papier bez pera drozda ktorý práve vzlietol z jaseňa tvaru jablone. Petrovičová polieva modré mrkvy snažiac sa o nejakú tú úrodu ale bezvýsledne. Pomaličky dopíjam svoj mätový čaj s nádychom karamelu dojedajúc nehorázne tvrdý makovník z pekárne na rohu treťej a štvrtej ulice, ktoré sa neobťažovali pokrstiť. Omrvinky a smiedky sa veselo kotúľaju po červenom župane a pomaly farebne zanikajú v tmavých vreckách. ľahostajne odsuniem stoličku z ebenového dreva, ktoré je v skutočnosti iba dubové na čierno precízne pretreté olejovou farbou. Aj rám okna by mal byť z tohto materiálu, lenže tu sa ani neobťažovali ľudia prefarbiť masívne vyzerajúce ale reálne celkom jednoduché dubové drevo. Aj sklo je vlastne len z dubového dreva ale tentokrát dôkladne pretreté transparentnou farbou, čo mi umožňuje pozorovať mladú Petrovičovú ako sa vyzývavo predkláňa pri polievaní svojej zeleninky... Ešte stále mám dosť času aby som si všimol kukučky čvirikajúce z lastovičieho hniezda, ktoré tam vybudoval škovránok minulú zimu. Oblečiem si neforemný kabát ktorý sa nejavý ako ženský len mne, ale asi aj okoloidúcim, ktorí horúcimi pohľadmi skúmajú výstrednosť módy, ktorá dávno zanikla, vlastne ešte ani nestihla vzniknúť... 8:00.. končí moje ráno 8. Septembra 1997

pondelok, 31. októbra 2011

Výročná správa ku príležitosti zatvorenia prvého ročníka......

Bilo nebilo a zabilo, žila raz jedna dedinka v rodinke. pozostávala z 90 skrachovancov, ktorí si to namierili do najhoršieho pajzlu v celej žiline, tkřa žeby ukojili svoju túžbu po poznaní a ukázali že nato majú. Nemajú! Klamali vás! a tu sa vaša cesta končí.... Prvý týždeň 3 ľudia stratili slovníčky, čoho príčinou ich ich triedne profesorky zabili umučením...... Druhý týždeň: 7 žiaci sa zabudli prezuť čo ich stálo konce chodidiel následkom čoho vykrvácali...... Tretí týždeň: Fyzicky zamerané testy z telesnej výchovy: počet infarktov: 12, počet mozgových príhod 3, počet upchatých pľúc následkom nezdravej kombinácie fajčenia a 1500 metrového behu 5, ostatné zranenia boli zlúčiteľné so životom......Štvrtý týždeň: Nehoda v laboratóriu chémie pri procese destilácie liehovín 15 mŕtvych....... Piaty týždeň: 9 neskúsených žiakov podcenilo svetelnú signalizáciu a Samir si ich nevšimol..... Šiesty týždeň: 11 žiakov stratených pri účelovom cvičení pána profesora Vlasáka niekde medzi Hôrkami a Hájikom...... Siedmy týždeň: 17 žiakov sa stratilo v priestoroch šatne...... ôsmy týždeň: 3 žiaci padli zo zábradlia pri neopatrnom presune sa z učebne španielskeho jazyka......

Vy 5 španieli, ktorí ste to prežili, vás smrť čaká, keď sa vrátite s výsledkami polročných testov domov....

Pre mladú ženskú tvár...

Slnko pohladilo malé dievčatko po jej šedivej tvári. Vrásky sa jej odmalička vpíjali do priestorov, ktorá mali ostať voľné pre problémy ženy v stredných rokoch. Tieto vrásky mali svoje dôvody, avšak boli tak často prepisované novými, až tak, že sa prestali riešiť, a upadli do zabudnutia mladej ženskej tváre. Pomaly zatvára oči. Pohyb doprevádzaný rozozvučaním ligotavých sĺz, ktoré príjemne, očisťujúc, stekajú z tváre mladej ženy. Má za sebou už svoj prvý silný pocit. Prvý pocit a v ušiach rezonuje otázka, čo mohla pokaziť. Ľúbiť čistou láskou je rarita, na ktorú pochabé ľudstvo dávno zanevrelo, už dávno zahádzalo prameň, studničku verného šťastia posmeškami a náhodnými známosťami na jeden týždeň. Týždeň, ktorý si bude mladá ženská tvár navždy pamätať. Znova padá na kolená, zmáčajúc svoj károvaný šál slanými dôkazmi ľútosti. Ešte stále si nedokázalo odpustiť. Sedí a plače. Kričí. Dúha stúpa nad jej pohľadom vytvárajúc lásku, ktorú stále cíti. Cítilo. Bude cítiť. Na kolenách sa zodpovedá samej sebe, vyčíta si všetky pomyselné chyby, ktoré mohla neurobiť, keby nebola len mladým dievčaťom. Dievčaťom, plným výzií, nádejí, plánov, sily... Nemyslela na problémy, ktoré pripravuje svet, keď pred jej očami zasypáva do zeme jej vlastné pocity. Uložené do rakvy. Dievča sa vrhá do hrobu za ňou. Za milovanou. Za láskou, ktorú zabila sebaľútosť a sebaklam, ktorý sa neobjavil v pocitoch krivdy voči dievčaťu. Znova sa ocitá sama, sama, sama vo svojej izbe, pri perách, dielach, riadkoch smútku. Príliš veľa bolo povedané, a tak málo vysvetlené. Lúče sa znova opierajú o pochmúrnu masku dievčaťa, ktorej smútok zahaľuje mladú tvár. Lúče dávajú novú nádej, nový začiatok, novú lásku. Tma mizne z jej tváre. Znova začína žiť, už nikdy viac.... Vždy tu budú nové lúče pre mladú ženskú tvár.....

utorok, 25. októbra 2011

Nudná Úvaha °2 (Trpieť znamená netrpieť....)

Láska je ako smrť, pretože spôsobuje veľa šťastia tým, ktorý sa škodoradostne radujú z nešťastia toho druhého ale ten, kto má naňu pozerať ju nikdy viac nechce zažiť. Koľko je na svete lepších bloggerov ako som ja, no a koľko bloggerov píše o Petroleolovi?? Som rád že som sám. Sám, pozerajúci na smrť lásky, ktorá je vlastne smrťou seba samotnej, nikdy nie zrodenie starého dobrého nostalgicky spomínajúc na to všetko čo tu kedy bolo a zomrelo. Sám prestávam súhlasiť s prvou vetou, ale to patrí k životu, nesúhlasiť. Veľa vecí nás núti ísť s vodou, ale k čomu to, keď môžeme jednoducho nesúhlasiť. Nie je to krásne, dar nesúhlasu a rebélie, ktoré sme dostali a ktorý sa ruku v ruke vedie s egoizmom, ktorý sa skrýva v nás pod prívetivým názvom Pud Sebazáchovi. Dobre, napíšem to inak, predstavujem si seba samého bez pudu sebazáchovi, čiže bez možnosti nesúhlasiť. Koĺko najväčších nesúhlasiteľov by si so mnou robilo čo chcelo a ja by som ticho súhlasil. Prakticky súhlasiť znamená trpieť. To znamená že nesúhlasiť znamená netrpieť. Dostať cez fascikel pre nesúhlas, nepodielanie sa na niečo čo malo byť potvrdené a odsúhlasené všetkými a pritom najväčšiu rolu tu zohráva strach z utrpenia, čiže  súhlasu, ktorý ostal nevyslyšaný alebo vyslyšaný až moc, tak akurát aby som mohol povedať že aj nesúhlasiť znamená trpieť. Kritika by napísala, aký som plytký, ale múdri pochopia zmysel plytkosti a aj jej najväčšiu a najskrytejšiu hlbokosť, tento večer sa navždy stane večerom, kedy sa prvý krát pokúsim zabudnúť na svoje vlastné problémy...... Koniec koncov trpieť je opozitom k trpieť, a to znamená že netrpí nikto, kto nemá prečo netrpieť....
do čajky plápolavej




-----venované Miške a Miške.......

nedeľa, 16. októbra 2011

Hudobnoštýlová nerozhodnosť....

Mal som 12 rokov, bol som svedomitým žiakom kolégia v Banskej Bystrici a pomaličky som si začal uvedomovať, že vyrastám. Začínali si ma páčiť namiesto áut a motoriek dievčatá, ktoré boli o ne opreté, začínal som sa stýkať s kamarátmi naživo a nie len cez počítač, kolobežku som vymenil za skate skrátka už som nebol malým dieťaťom, ktorým som kedysi býval. A kedže som už vyrástol z detských pančúch a vestičky, bolo načase vybrať si hudobným štýl, ktorým by sa môj život mohol uberať. Mnoho mojich spolužiakov už začalo nosiť nohavice, teda tepláky hlboko pod úrovňou kolien, a tričká také, ktorými zakryli prípadné nedokonalosti tela aj duše, skrátka nič priliehavé. Na hlave nosili niečo, čo sa podobalo na panvicu mojej mamy, keď piekla naše obľúbené hranolky zo syrom, no celému svetu to pripadalo elegantné. Tak som si zaumienil, že sa stanem Hip-Hoperom. Začal som sa teda obšmietať okolo skupiniek ťažkých machrov našej triede, a keď som sa prvý krát potkol o svoju vlastnú mikinu, bol som oficálne členom Hip-Hoperskej Crew. Bol večer a ja som sa práve vracal z tréningu rýchleho rozprávania, ktoré nikto nenazve inak ako rapp, no a obloha už bola zatiahnutá. Tma padla na mesto a ja som si to hip hoperským krokom zvaným plávanie vzad. Celý chodník patril iba mne. Ak niekto išiel oproti, buď náhle zahol, alebo skrátka musel rytmicky a arytmicky trafiť pod moje ruky, pretože zvyšný priestor zaberala moja mikina s tričkom. Dbal som nato, aby som sa o moje vybavenie nepotkol znova, čiže nemal som veľa priestoru na sledovanie scény predo mnou a ani správneho výberu trasy, ktorou by som sa dostal domov. Tak sa stalo, že som sa dostal do temného  parku aj keď už neďaleko od môjho domova. Keď som zdvihol svoj zrak od zeme uvedomil som si, že oproti mne ide asi šesťčlenná skupinka tmavo odetých Metalistov, ktorých som zbadal iba vďaka svetlu dobre situovanej lampy. Pud sebazáchovy sa prudko bil s pravidlom Hip Hopera číslo jedna. Metalistu za každú celu udrieť alebo opľuť. Nakoniec však prehral. Keď slina ladne opustila prah pier oľutoval som svoj čin. Dopadla na čiernu mikinu Nirvana a odmenou mi bola tvrdá bitka, tak tvrdá, že z môjho ťažkého oblečenia zostala len čiapka, ktorou som si mohol prikryť miesta, ktoré mali byť prirodzene zakryté pred horúcimi zrakmi okoloidúcich. Doma som prežil bezsennú noc, premýšľajúc o pravidlách Hip-Hopu a o mojej hudobnoštýlovej príslušnosti. Na druhý deň som rýchlo bežal do shopu a svoje Hopperské náčinie som vymenil za tmavú mikinu System of a down, vybíjaný opasok, čierne nohavice a ostnatý náramok. Bol som šťastný a v mysli spokojný, pretože som si myslel, že už ma metalisti nikdy nebudú biť. Išiel som si raz večer z koncertu jednej kapely domov. Musel som si dávať pozor na miesta, ktoré neosvetľovali pouličné lampy, pretože v týchto miestach som sa stával takmer neviditeĹným, čiže som musel dávať pozor na ľudí idúcich oproti mne a tiež na autá mimo chodníku, keď som náhodou križoval cestu. Pod ťarchou týchto okolností som sa dostal znova do toho istého temného parku ako minule. Veselo som si vykračoval a míňajúc šesťčlennú skupinku metalistov som zakričal Metal Rulez! Spokojne a bez bitky som si teda pokračoval ďalej parkom keď tu zrazu spoza rohu sa vynorila partia hip- hoperov. Boli to moji spolužiaci, tak som si myslel, že mi ani z tejto strany nehorzí žaidne nebezpečia, pozabudnúc pritom na pravidlá hip hopu. Prechádzal som okolo nich a slušne som pozdravil, ako česť metalistu káže. Odpoveďou mi bola facka, rana do brucha a kopanec ktorý smeroval na bradu skončil na moje šťastie pričinením zle umiestneného rozkroku len na bruchu. Aj tak ma však pripravili o všetko čo som mal a bitku som utŕžil aj tak poriadnu. Doma som prežíval myšlienkové pochody o nerozhodnosti, o zmysle života, o hudbe na ktorú sa vôbec nedbalo a skrátka nad všetkým. Ráno som išiel do školy len tak v nohaviciach a tričku. Keď som sa večer vracal, dostal som bitku aj od metalistov aj od hip hoperov. Za moju hudobnú nepríslušnosť. Nabudúce si vezmem do ruksaku veci na prezlečenia a chvíľku budem hip hoperom a chvíľku metalistom. Alebo prestanom konečne chodievať cez ten park!

Krvavý Umelec....

čo vidíte keď sa pozeráte na svoje ruky? Ja vidím kamene, zbrane, ktoré už zabili viac než 70 ľudí. Duša každého človeka, ktorého som zabil ma chodí strašiť, duše mnohých sa navždy stali súčasťou môjho chabého života. Moje vraždy boli dokonalé. Dokonalosť zločinu, bola v princípe zločin ospravedlňuje zločin. Toľko vrážd bez toho, aby som sa človeka čo i len dotkol, vlastne, tak to nie je, vraždil som, nožom, špeciálnym, nožom, ktorý nútil telo ponechať si všetku svoju krv. Spočiatku som vraždil so zlosti, aj keď moja prvá vražda bola v podstate nevinná no aj tak som ju vykonal svojim telom. Tí ľudia, keď sa pýtate, prečo som to robil, nemá to význam náboženský, svetský, milostný, ani bezmotívový. Chcel som ukázať dokonalosť. Žiadna surovosť, níbrž umenie. Tvoril som obrazy ľudí zmorených svojimi výčitkami, snami, útrapami, láskami. Moja vraždy navždy vojdu do dejín. Najlepší vrah na svete. Neponechával som dôkazy. Svoje obete som dôverne poznal. Vycvičil som sa na svojej vlastnej rodine. Otec, brat sestra.... Nikto neprežil. Nad každou svojou obeťou som zanechal podpis, jediný dôkaz, ktorý ma mohol usvedčiť a pritom ma nikdy usvedčiť nemohol. Slza. Plakal som suchým plačom nad svojimi obeťami, kedže som ich poznal, no nikdy som neplakal nad skutkom samotným. Nevraždil som, tvoril som. Vždy po vražde, som si zmenil meno na meno obete. Býval som v malom podkrovnom, no priestrannom byte. Pána domu som zabil a stal som sa pánom domu. Nemusel som teda platiť nájomné, vybavoval som všetky potrebné veci, skrátka som vystupoval ako ten nešťastný Felix. Nebol teda problém, ak som vystupoval každý mesiac pod iným menom. Ale vrátim sa k vysvetleniu umenia, ktoré som tvoril. Spočívalo v tom, že som obete situoval do svetoznámych aj menej známych diel. Začínal som najlepšími, aby som jasne ukázal, v čom je charakteristická každá vražda, neskôr som kombinoval svetoznámych autorov s tými, ktorých som obľuboval ja sám. A pomedzi to som vytváral aj vlastné diela. Policajti mohli nájsť obeť, s prebodnutým srdcom v polohe nahého Dávida, Monu Lisu s podrezaným hrdlom no stále jemným úsmevom, taktiež Ženu a okno alebo portrét Fridy Kahlo. Nezanevrel som ani na históriu, Napoleón, Ramses II aj iní budú už navždy zvečnený v mojich dielach.  Moje majstrovské dielo však bolo moje vlastné. Predstava muža ktorý si vyrezáva z hrudi srdce, aby ho dal do tela svojej milovanej, ktorá pred ním leží bez života. Zobrazil som tak život smrťou, obetavosť sebeckou vraždou, teda umením. Ja som však samotnými vraždami trpel, no to nevidel absolútne nikto, ľudia ma neľutovali, pretože ma nepoznali, nemal som nikoho, kto by mohol byť mojím priateľom. Umenie ma odsúdilo na samotu v raji ľudí. Svoju prvú vraždu som spáchal pri mojom narodení. Moja matka opustila svet s mojim prvým nádychom. Vo vraždách som pokračoval, až kým nebolo svedomie neodbytné, pomaly ma vraždilo zvnútra a formovalo ma do jedného z mojich vlastných diel. Sám som sa do jedného z mojich výtvorov situoval. Chcel som, aby bol môj odchod sprevádzaný fanfárami, za zvuku bubnov, chcel som, aby mi hviezdy padali k nohám. Všetko som mal dokonale naplánované. Zabil som svoju susedu a celú jej rodinu,  vytvoril som tak miniatúru scény boja Kapuletov a Montekov, v pozadí so mnou a Júliou. Na polícii zazvonil telefón. Prišli si po mňa. Našli ma ako časť môjho umenia. Moje diela sa zapíšu krvavím písmom do histórie umenia a vraždy. Za 10 minút mi na hlavu položia mokrú špongiu. Lúčim sa so svetom, ktorý ma navždy bude poznať ako Krvavého Umelca.....

piatok, 7. októbra 2011

Nostalgické lúčenie sa s nostalgiou....

Vždy to tu bolo, vždy to tu bude. ľudská dôverčivosť v ľudskú nedôverčivosť inak povedané beznádej v seba samého a všetkého čo sa vám nádej snaží vliať do kotlíka duševného pokoja zvaného myseľ. Mnoho krát sa túla človek sám stratený na poliach Pelenoru, a neviem kam má ísť, prečo má ísť tam kam nevie kam by mal ísť, prečo by sa mal pýtať nato, čo mu je zakryté. Už dávno sme sa odnaučili skúmať seba samého, svoj vlastný charakter, namiesto toho ma viacej zaujímajú moderný námorníci, rytieri bojujúci s príšerami a notorický zabávači, ktorí svoje povolanie vymenili za pohodlný úsmev vo svojej vlastnej pohodlnej show. Je to tak, vždy to tak bolo a vždy to tak bude. Ja sám už nemám prečo písať verejne, dosiahol som čo som chcel, teraz už len dosiahnuť čo ešte stále chcem. Skrátka a dokonca, končím. Respektíve končím so zdvíhaním svojho vlastného ega, ale to pochopia len tí odvážny a skromní, ktorí sa môžu nazývať mojimi skutočnými priateľmi. Dovidenia priatelia, ja idem ďalej.....

nedeľa, 25. septembra 2011

Lávové vlny Prekliatej Zity (spis druhý)

Čakať a čakať a čakať. Nemalo význam sa niekam hrnúť, kedže Skořábka bola módnym návrhárom nepriamo skonštruovaná ako podmorské baranidlo s dôrazom na to podmorské. Zita sa nám smiala do očí. V slabej chvíli po nej kapitán hodil svojho druhého dôstojníka, ale Zita sa aj tak nepohla zo svojho miesta. Pár dní sme tam lovili Strakavce, čo boli v skutočnosti dúhové ryby. Táto strava sa dá prirovnať potravinovým výživovým doplnkom herečiek v hlavnom meste Mor, ktoré mali častokrát takú štíhlu líniu, že keď človek zažmúril oči a vzápätí ich otvoril, mal problém ich nájsť. Kvety pomaly redli a vedly, a nakoniec z nich neostala ani jedna červená mesačnica, ktorá by mohla spomínať na nostalgiu, kedy ešte mohla spomínať. Opísať našu beznádej je skutočná práca pre majstrov pera, čo som vlastne ja sám, a hovorím vám, že to dá roboty popasovať sa s týmto pomyselným krakenom, ktorého chcete zabiť, no neviete si vybrať spôsob a štýl, ktorým ho pošlete odkiaĺ prišiel, do spomienok. Až na  týždeň. Až v stredu sa začala Zita lenivo kĺzať a podnárať sa ako zlý zločinný medvedi, ktorých ľudia hádzali za trest do kadí s medom. Pomaly, ťarbavo, nechutne, kĺzavo, odporne a veľmi zdĺhavo, no nakoniec nadišiel náš čas. Kapitán zavelil vetru, a ten ho poslúchol. Nenadarmo ho čajky a vlajky volávali pánom vetra. Ja som sa mu vždy za toto prirovnanie smial no až teraz som skutočne pochopil jeho význam. Zita sa ponorila tak hlboko, že jej čúhal z hladiny už len komín, ktorý posttraumaticky bafkal. Mali sme len jeden pokus. Ak by zahalili vrchl komínu vody môr, my by sme už v skutočnosti nikdy neprišli na to, či sa mýlim ja alebo on o mojom mýlení sa. Vetry viali, kapitán prikazoval a ja som skákal čo mi klepetá stačili. Jedno lano, druhé lano, pozor, aby sme nezhoreli. Ako sme sa približovali ku vrcholku komínu, začínal som vo svojom hrudnom svale zvanom aj truhla pocitov, cítiťnevôľu, nervozitu, strach a beznádej, a okrem iného aj neskutočnú horúčavo. Zavčas som sa pozrel však na kapitána, a spomenul na druhého lodného dôstojníka, ktorý teraz objavuje nové svety posmrtného blúdenia. Komín sa zmenšoval, ponáral sa a para začala stúpať. Zatvoril som oči. Vlastne len na chvíľu, nato, aby som ich mal skutočne zatvorené bolo príliš horúco a ja som sa príliš bál. Na kapitánovej uniforme sa objavovali červené iskričky a tie strihali jeho uniformu do nepravidelných vzorov. Kapitán horel. Bol som tak zaujatý sledovaním kapitána, že som si ani nevšimol, že horím a stihol som zhorieť skôr ako kapitán. Naša loď bola pohltená magmou aj s našimi telami. Čakal som posmrtné blúdenie, o ktorom viem z bájok od kapitána toľko, že by som sa v ňom nestratil ani poslepiačky, no mňa čakalo niečo nové......

piatok, 23. septembra 2011

Koniec sveta, úbočie Prekliatej Zity (spis prvý)

Prajem vám mať takého priateľa, ktorý by vám doprial priateľa ktorý by bol ako on sám. Presne taký bol môj lodný veliteľ. Zamat Petrolejoll. Teda, aby som ujasnil fakty, dojmy a pojmy. Pracoval som na rybárskom člne, vlastne, nie rybárskom, vlastne to nebol ani čln. Vlastne som ani nepracoval. Skrátka som bol priateľom na jednej takmer ponorke, pretože mala taký hlboký ponor, že sme sa často na ponorku ponášali. Ja a kapitán. Dvojica na love morských príšer. Často som s čašníkmi a dáždnikmi postával na korme lode a pozeral na západ mesiaca nad lánmi kvetov ktoré sa strácali niekde za obzorom, ktorý nám pripadal taký všedný, že ho nikto v skutočnosti nebral vážne. Kapitán uznával teóriu konca sveta a tento problém alebo skôr omyl bol často predmetom verejnej diskusie čajok a vlajok. Verte či neverte, rozhodol sa, že ma presvedčí o mojom omyle o jeho omyle. Veriť a dúfať sú rozličné výrazy na opísanie beznádeje, ktorú my vsypal ako piesok do očí môj obľúbený kapitán, keď ma oboznámil s jeho ľstivým plánom ako oklamať ostatný svet. Vlastne, stačí sa preniesť do sveta legiend, kde už dávny Viktorovia chodievali obetovať svoje končatiny ku oltárom na severe kontinentov. Plavba teda cieľ bol jednoduchý. Kedže zemské ponorky, ktoré posúvajú kontinenty po celom svete sa neraz potrebujú nadýchnuť, vybuchne sem-tam nejaký vulkán, a to bol zmysel plavby nášho kapitána. Loď bolo treba pripraviť na plavbu a ponor do vulkány Prekliatej Zity. Áno. Ten starý šialenec sa rozhodol upáliť nás zaživa. Bolo nutné nachytať dostatok tupých ježúr a vytriasť z nich olejnatú hmotu zvanú jantár, ktorou sa potrú vnútorné časti lode, aby nezhorela, respektíve nezhorela rýchlejšie ako narazí na prvé lávové vlny. Neskôr sme loď zvonka obili krídlami havraniek. Tie dodali lodi pevnú škrupinu, o ktorej sníva nejedna perlopôrodka, keď očakáva svoje jagavé dieťatko a nemá ho ako pred hnusnými chrapúňmi ochrániť. Sopky, takzvané nozdry veľkých ponoriek sa objavujú zriedkakedy, zriedkakde, zriedkaprečo a zriedkakam, čiže o to bola naša povinnosť nebezpečnejšia a zložitejšia, kedže koniec sveta sa skrýva pod magmami vulkánu Pekliatej Zity. Našťastie kapitán pozná lunárny kalendár dokonale, vie predvídať, je sčítaný a okrem toho všetkého má mňa, neskutočného šťastlivca, ak sa to dá tak zaznamenať. Čašníci a dážnici ma volali Kolibrík sedmochvostý, pretože som mal sedem šťastných chvostov ako kazašské draky mali hláv. Preto sme po 15 dňoch plávania, bádania, blúdenia, blúznenia a vodného prúdenia narazili na vrchol majestátneho vulkánu Prekliatej Zity. Zita, bola vysoká, až príliš monumentálna. Naša morská skořábka, ako ju majster kapitán pomenoval vo svetlej lingvistickej chvíli, loď v skutočnosti nosila meno nejakej herečky zo osemdesiatych rokov, nemala šancu sa vyškriabať na strmé svahy nepríjemnej Zity. Museli sme čakať....

štvrtok, 15. septembra 2011

Nepoznáte!

Keď sa v chladné noci zmietam v melancholickom záchvate
zisťujem že ani jeden priateľ nevie, ako to v mojej duši je
že ani jeden nevie
čo moje srdce cíti
pretože vidia len čo ľudské oko vidí

že ani jeden z nich mi nevie povedať
čo mám na svete najviac rád
čo ma baví, čo spôsobuje smútok
a tom i je natom najviac ľúto

že ani jeden z nich netuší
čo sa deje v mojej duši
že zomieram v žiali nekonečnosti
lebo ani jeden nevidí do vnútra mojej bytosti

Všetci si myslia že je na čiernom biele
ale ani nesnívali o otm, aké mám ciele
pretože ma nechávajú snívať v samote
o tom, aké problémy sú v mojom živote

o tom že nemám chvíľku oddychu
stále sám si snívam potichu
lebo ich záujem o vlastnosti mojho charakteru
je veľké okno čo má v strede čiernu dieru

Pretože ma privádza k útesu
čo mi chýry o mne donesú
že som klamár a na všetkých žalujem
ale kedy ste vy mali o mňa záujem

Preto vždy keď slnko zapadne a príde noc chladná
a melancholicky ma prepadne flegmatický záchvat
tak si spomeniem, že dve mince má strana
a vy sa nedozviete koho som mal rád
toť môj nepoznáte

pondelok, 5. septembra 2011

Chcem sa ospravedlniť, že dlho nič nepublikujem, ale mám rozpracované moje dve vrcholové diela, tak verte mi že to raz niekedy dokončím, potom už budem môcť pokojne zavesiť pero a zošit na klinec.....

sobota, 13. augusta 2011

Najpevnejší materiál

Dávať pozor na maličkosti sa naučíte, až keď spravíte nejakú obrovskú chybu, ako ja. Poučte sa z nej.
Som generál a jeden z hlavných mužov veliteľstva námornej flotily Spojených Štátov a preto mi pripadla úloha, vybrať materiál, z ktorého majú byť vyrobené nové jadrové ponorky amerického námorníctva. Do súťaže sa prihlásili tri firmy, teda vlastne dve firmy a jeden jednotlivec. V súťaži sa nespomínalo, že má ísť o materiál na výrobu ponoriek, pretože všetky informácie boli utajené a všetko prebiehalo pod rúškou tajomnosti. Všetky tri sme podrobili skúške, no dva z nich neboli schopné konkurovať tomu tretiemu. Jednotlivec, nejaký talian, či Francúz nám ukázal materiál, o akom sme ešte nepočuli. V odolnostných testoch predčil o dve či tri triedy oboch konkurentov a v ostatných skúškach ako napríklad napínavosť či hustota a hmotnosť bol bezkonkurenčne najlepší. Rozhodol som preto, aby sa z neho dali postaviť najnovšie ponorky typu HZX-256. Najmodernejšie jadrové ponorky, ktorých prototyp sme mali vo výstavbe, akurát bolo treba nájsť špeciálny materiál. V ruke som držal podrobne vypracovanú správu, ktorú mi ten cudzinec priniesol ako prihlášku do projektu, ktorú som mal, teda aspoň som si to myslel, dobre naštudovanú. S radosťou som ministrovi obrany US doniesol tento dokument a demonštroval som mu výhody tohto materiálu. Minister ho očami narýchlo prebehol a bol ohromený výsledkami testov. O pár mesiacov som sedel vedľa prezidenta na čestnej tribúne na pokrstení troch nových ponoriek. Do každej ponorky pred mojím zrakom nastúpilo 150 špičkovo vycvičených vojakov a námorníkov, ktorí boli poverený službou na tejto ponorke. Ceremoniál vyvrcholil slávnostným pokrsteným a spustením strojov na vodu. Nedalo mi to, no v publiku som videl nejakého človeka, ktorý sa nervózne prebíjal davom a kričal na námorníkov, aby nenastupovali, že to je pasca, smrteľný koráb no nikto ho nebral vážne. O pár minút ponorky zmizli asi 250 metrov od móla. Vtedy sa ten nervózny človek prebil až ku me. Spoznával som ho, bol to ten talian. Bol celý vystrašený, v očiach mal    slzy akoby práve spáchal najťažší hriech. Ale to nie on, to ja som bol ten najväčší hriech. Podišiel ku mne, chytil ma za ruku a predtým, ako omdlel mi ukázal prstom na jasne vyznačený bod v charakteristike permutácie prvkov a chemického zloženia materiálu. Stálo tam: Silno rozpustný vo vode.........

Nudná úvaha °1 (Dobro a zlo)

Kráčam po chodníčku, v lese, tichom lese, krásnom lese. V hlave sa mi odohráva vojna medzi kladnými pocitmi a zápornou emóciou. Kladné čakajú posily no zlo má pohodovú prevahu. Rozmýšľam nad tým, prečo je to tak. Zla stačí málo nato aby sa človek pokazil a dobra nie je nikdy dosť, dobro môže robiť čo len chce ale aj tak sa nevyrovná ničivej sile zla. Nehovorím len o emóciách. Lesný chodníček sa kľukatí. Jedna vec je, že človeka to núti premýšľať a podľa dobra či zla môže rozmýšľať dvoma smermi. Aha, kľukatý chodník, jéj, to je super, že to nie je niečo tuctové a rovná, aspoň si môžem poskákať, pobehnúť, je to krása... Alebo druhým smerom: Ach, sprostý chodník. Musím sa namáhať, nie aby bol rovný, ako každý normálny chodník. Sprostý chodník. Hovorí sa tomu pohľad na vec aj keď je to čudné, pretože na vec nehľadím, teda stačí sa na ňu raz pozrieť, ale hlavne o tej veci premýšľam. Myslenie na vec. Posúdenie kladných a záporných vlastností tej veci je veľmi dôležité, ale nikdy nie je racionálne, aj keď si to mnohý myslia. O racionalite by sa dalo polemizovať, pretože aj jeden smer aj druhý si bude presadzovať to svoje. Zlo si bude stáť za svojím, že nemá zmysel kráčať po kľukatom chodníku, že je to úplne zbytočné. No a zase dobro bude chcieť prebudovať všetky rovné cesty na kľukaté. Ale nie je to len o takom záblesku, o chvíľkovom pocite. Zlo je v nás pevne zakorenené, avšak dobro má vždy len chvíľkovú nadvládu. Náhle dobré pocity sú víťazné kroky na bojovom poli, každopádne, dobre sa necítime stále a to je preto, že väčšinou má prevahu zlo. Nám sa podarilo za tých pár stotisíc-ročí maskovať zlú náladu, sklon k robeniu zla a rozličných neopatrností, ktoré by mohli prezradiť našu hlbokú zlú podstatu, takže jednoducho, dobro je tu len na chvíľu, zatiaľ čo zlo si snami bude vždy robiť čo bude chcieť....

nedeľa, 7. augusta 2011

Noc plná lásky...

Ležal som vedľa nej v orosenej večernej tráve. Práve sa stmievalo a pred nami sa odohrávalo neskutočné divadlo farieb. Ohňostroj. Červená prechádzala do fialovej prostredníctvom tyrkysovej a ružovej, akoby sa do farieb reinkarnovala hudba. Drobné kvapôčky žltej a sýto oranžovej dotvárali úžasnú scenériu pred mojimi očami, ale ešte úžasnejšiu scenériu som mal po svojom boku.  Zotmelo sa a obloha nadvihla oponu z ľahkých letných mrakov. Hviezdy, čarovné jagajúce sa bodky na čiernom hodvábnom gobelíne. Akoby ste vyliali na výkres čierny tuš, ktorý sa nedostal úplne všade, ale niektoré miesta ostali bojovať s temnotou šíriacou sa z prevrátenej sklenenej nádoby.  Hviezdy majú svoje romantické čaro a práve preto ich toľko ľudí vyhľadáva, ale ja som mal jednu hviezdu, ktorá ležala práve vedľa mňa. „Tam, pozri, tam jedna padla..“ „Hej a čo si želáš?“ „Ja? Nič..“ pokojne odpovedala „ len aby som ešte videla padať ďalšiu.“ Trávil som najkrajší večer môjho života, života nudného ako alkohol, ktorý pôsobí nie na mozog, ale na charakter človeka. Ach, koľko priateľov som už kvôli tomuto svinstvu stratil. Zamračil som sa a zvraštil som čelo, pretože ma táto myšlienka vždy privedie k nepokoju a hnevu. Vtedy si mi pozrela do očí. Akoby vám prešla šatkou po tvári a zachytila ňou všetko zlé, čo je práve vo vás. Pobozkal som ju. Je to už dlho, už dlhý čas zakazujem svojmu srdcu zaľúbiť sa, pretože to je veľmi nepríjemné aj preňho, aj pre mňa, ale teraz som to už nedokázal udržať. Podala mi čašu so zázračným nápojom z jej nádherných gaštanových vlasov, opálových očí, ktoré dokázali potešiť vo chvíľach, keď som bol slepý, plačúci na kolenách, očami plnými lásky, pokoja a radosti, no to hlavné, to, čo opilo moje srdce ako studené pivo v horúcom lete, to hlavné bola jej dôvera, vedela aký som, poznala všetky moje zlé vlastnosti, zažila nejeden z mojich prešľapov, no aj tak ma ľúbila a verila, že je vo mne niečo dobré, verila, že tam hlboko je niekto iný, verila v moju dobrú podstatu. Chytila ma za ruku. Mala ju chladnú, ako roztápajúci sa cencúľ začiatkom jari. „Ľúbim ťa!“ „Ja teba viac....“ Mala pravdu. Dokázala ma rešpektovať. Dokázala Ľúbiť nie len to dobré, ale aj to zlé vo mne. Na nočnej oblohe nad nami sa odohrával delostrelecký súboj medzi severom a juhom, medzi láskou a nenávisťou, medzi pokojom a vojnou. Boj, v ktorom nešlo o víťazstvo. Boj, ktorým si dobyla moje zamrznuté srdce.....

Galileo Alkoholik

Netradičný život jedného nudného fyzika z mesta Pisa.
Bol 15. Február. Za oknom ešte veselo snežilo no na svet sa pýtal jeden z najväčších géniov nasledujúceho tisícročia. Galileo prišiel na svet v meste Pisa, kde aj vyrastal. Bol to poriadny šibal. Chodil do kláštornej školy, ktorú nemal rád, teda nemal rád mníchov v nej. Keď ste náhodou videli bežať po kláštornom opevnení horiaceho mnícha, tak to bolo jedno z Galileových diel. Mal obrovskú fantáziu a to pociťovali mnísi denne pri jeho výmysloch. Avšak vždy večer prestal byť Galileo tým hnusným záškodníkom a zmenil sa na tichého skromného chalana, ktorý sedáva na lúke a pozerá na hviezdy. Predstavoval si, že lieta medzi nimi, lieta ako Ikaros, až na ten pád.
Roky bežali a z hlučného chlapčiska sa stával muž. Vychodil školu a 12. novembra 1589 sa stal profesorom na univerzite mesta Pisa. Hovorí sa, že keď raz prednášal, celý prvý rad pozostával z jeho bývalých učiteľov, mníchov. Jeho prednášky boli plné pokusov a tak na to doplatilo vybavenie školy. Červenú primiešame k zelenej, potom k nej pridáme modrú a tak sa Galileo 26. septembra 1598 sťahoval do Padovy. Aj tam dostal miesto profesora, no mal zakázané robiť pokusy.
Galileo Galilei mal jedného dobrého známeho, vlastne to bol jeho najlepší kamarát. Bol to sám veľký Mikuláš Kopernik. Spoznali sa na jednej ochutnávke vína v Ríme. Galileo tam bol prednášať o výnimočnosti vína, keď ho používame ako mazadlo a Kopernik tam bol ako náruživý ochutnávač vína. Keď Kopernik pristúpil ku Galileovmu stánku a vedec ho oboznámil zo svojou myšlienkov Kopernik naňho skočil a pobili sa. Mikulášovi sa zjavne nepáčilo, že sa vínom mrhá na také zbytočnosti ako je mazanie kolies. Netrvalo dlho a Poliak aj Talian odchádzali zo slávnosti. v ruke fľaša tokajského a na perách pieseň víťazstva. Dostali sa na lúku a tam si ľahli do trávy. Slnko už zašlo a na nebi sa objavili jagavé nebeské telesá. Galileo dopil svoju fľašu a zahľadel sa cez hrdlo dovnútra v nádeji, že sa tam niečo ukrýva a vtom ho to napadlo. Bežal domov a skonštruoval ďalekohľad a tak sa 6. Januára stal prvý človekom v histórii ľudstva, ktorý pozoroval vesmír pomocou ďalekohľadu.
Zbytok jeho života sa krútil hlavne okolo výroku A predsa sa točí. Volali ho tak kamaráti, pretože vždy, keď s Koperikom odchádzali spievajúc z nejakej akcie, tak sa jeho krok podobal tancu, pri ktorom sa tanečník krútil a krútil a krútil. Koniec talianskeho génia bola jedna hlúpa náhoda. Génius cestoval a chcel stráviť noc v kláštore. Keď večer písal jedno zo svojich diel tak sa mu zapáli plášť o jednu z horiacich sviečok.  Galileo zomrel 8. Januára 1642.




toto je moja slohová práca zo slovenčiny, tak nech sa ľúbi....

utorok, 26. júla 2011

Priateľovi.....

Zobudil ma Petzi. Petzi je netopier, ale nie je to živý netopier, je to netopier vystrihnutý z papiera z nejakého neznámeho časopisu. Zobudil ma. Bol hladný tak som vstal a pripravil som raňajky. Aj keď je Petzi netopier, je to bylinožravec, vlastne vegetarián. Spoločne sme si sadli ku nášmu malému stolu pri okne. Bývame na Park Avenue v New Yorku. Potešil nás výhľad na Empire State Building. Petzi mi hovoril o tom čo sa mu dnes snívalo. Vie, že ma už dlho trápia nočné mory. V tom sne viem čarovať ako Harry Potter. Je to náš obľúbený príbeh. Petzi mi sľúbil, že pôjdeme na premiéru druhej časti. No ale v tom príbehu viem čarovať, je šero, skoro tma, ale taká sivá obloha. Stále však je celkom vidno. Som na lúke. Skúšam s kamarátkou kúzla. Potom odíde a ja idem domov. Môj dom je jeden dvor ohraničený plotmi, aj zhora aj zdola. Vlastne som to ja ohraničený plotom. Niekto je pred dverami. Opýtam sa, to si ty Luna? Otvorím dvere. Hrubý, hrozný, strašidelný hlas povie: Nie to som ja!  V tom vletí do môjho obydlia čierny oblak, vidím ostré zuby, ale len na zlomok sekundy. Cítim, ako mi niečo bije do brucha, ja zaspávam, zaspávam od bolesti. Zobúdza ma Petzi. Stále nevieme prísť na to, čo to môže znamenať. Petzi mi hovorí, že to prestane, ale ja mu neverím. Hovorí to len aby ma ukľudnil. Dojedli sme a ja musím ísť do práce. Som účtovníkom v Glory Bank.  Keď končím, vždy okolo tretej, Petzi ma už nedočkavo čaká pred dverami. Ideme spolu na obed. „Dobrý deň pán Johnson, ahoj Petzi, čo si dáte.“  „Ja si dám tri kúsky salámovej pizze.“  „Áno a Petzi si dá zmrzlinový pohár?“ „Nie, dnes nie,  už mu odpadávajú zuby z toľkých sladkostí, zakázal som mu to, dnes si dá čokoládové palacinky.“  „Ale.... no dobre teda.“ Spoločne preberáme situáciu v americkej ekonomike. Ja si myslím, že do troch rokov tu máme Ďalší krach burzy ale Petzi je optimista. Burze nedáva ani rok. Stavili sme sa o jednu večeru v prestížnej reštaurácii La Difranterra. Večer sme išli do parku. Petzi sa kúpe vo fontáne, aj keď je to zakázané. Ja vždy hliadkuje, či nejdú policajti. Skoro nás chytili, no Petzi zadržal dych a tak len prešli okolo. „Petzval Krisztowski, teraz si ma fakt naštval. Toto bol posledný krát, kedy si sa kúpal vo fontáne, čo ak by ťa boli chytili?“ Neskôr sme sa vrátili domov. Uložil som Petziho spať. Má rád spánok. Ja mám tiež rád spánok, no strašia ma nočné mory. Bol som hore čo najdlhšie, no okolo pol piatej ráno som zaspal. Zobudil ma až prenikavý dym, ktorý sa šíril z Petziho izby. Petzi prevrátil sviečku a zapálil matrac. Petzi zhorel. Ja som len narýchlo vybehol z domu s plačom som si sadol na schodisko a zaspal som. Mal som opäť nočnú moru. Keď som otvoril a čierne monštrum sa na mňa vrhlo, Petzi mu skočil do cesty a obetoval sa, aby ma zachránil. Porazil netvora, no zomrel. Po ťažkom boji sa doplazil ku mne a povedal mi, že toto je darček k 5 výročiu, čo sme sa spoznali. Zobudil som sa pod horiacim domom, sám, bez Petziho.
 Joe býval v New Yorku, bol to psychológ. Nebol nijako populárny ale dokázal vyriešiť každý problém, dokázal pomôcť všetkým, teda až ne jedného. Raz do jeho ambulancie človek. Mal malé oči, hnedé vlasy a smutný výraz. Vyzeral na 30 rokov. Joe sa opýtal na problém no nedostal odpoveď. Muž len ticho  ležal. Ležal a pozeral do stropu. Na bielu stenu.  Joe sa opýtal znovu no aj tento krát  bezvýsledne. Joe sedel a nevedel čo má robiť, tak len svojho pacienta sledoval. Po dvoch hodinách  muž vstal a odišiel. Joe nevedel, čo si o tom má myslieť, nemohol na pacienta zabudnúť. Jeho myseľ bola zaplavovaná otázkami o jeho pôvode no najviac ho ako správneho psychológa trápil pacientov problém. Prečo nerozpráva a prečo ten smutný výraz? Ďalšie ráno Joe dokráčal ustarostene do svojej ambulancie. Sadol si s očakávaním, že aj dnes príde tajomný muž no neprišiel. Ani na druhý deň ani na tretí avšak presne o týždeň, v utorok prišiel pacient znova. Opäť si ľahol a pozeral na stenu. Joe sa znovu pýtal no ani tento krát nedostal odpovede. Po chvíli mu prišla divná stena na ktorú muž pozeral. Joe sa tiež zapozeral no nevidel nič zvláštne. Pacient po pár hodinách vstal a odišiel. Joeove svedomie dostávalo riadne zabrať, nevedel vlastne čo sa to deje, či už s ním či už s tým človekom. V utorok o týždeň prišiel pacient znova. Tento raz sa už Joe na nič nepýtal, len ticho sedel a sledoval pokojne pacienta. Muž po pár hodinách vstal a odišiel. Tá istá situácia sa opakovala každý utorok  až do minulého utorka. Muž ako obvykle ležal a pozoroval nemo stenu, no po hodine a pol monumentálneho bieleho divadla muž povedal niečo, čo vôbec Joe nečakal, čo ho zmiatlo, akoby nevedel nič o psychike a psychológii. „Pane, vy ste môj najlepší priateľ.“ Potom vstal a odišiel a už sa nevrátil. Na výplatnom šeku stálo meno Petzval Krisztowski.

sobota, 9. júla 2011

Skutočná láska

Chladný večer. Para stúpala spoza obrysov jeho tváre a nervózne sa ligotala vo svetle pouličnej lampy. Sneh objal celú krajinu. Zima šarmantne preukázala svoju nekonečnosť. Prišiel a sadol si na lavičku. Sadol si a čakal. Čakal na svoju milú. Každú chvíľu pozeral na hodinky. Každú sekundu, každých päť minút. Čas mu vytváral vrásky na tvári. Nadránom vstal a odišiel.
Daždivý večer. Jarná búrka zmáčala celé okolie nepríjemnou ľadovou sprchou.  Kvapky vody stekali z jeho dlhých vlasov a padali na staré drevo lavičky na ktorej sedel. Čakal. Dážď mu prenikol telom. Sedel a čakal na svoju milú. Každú sekundu odrátaval v duchu a hľadal dôvod, prečo tu nie je.
Horúci večer. Smaragdovo zelené lístie šumelo v korunách stromov. Slnko práve zapadalo a pre divákov  pomaľovalo farebnými odtieňmi každého druhu plátno zvané nebo. Sedel a čakal, čakal na svoju milú. Čakal na starej drevenej lavičke pod pouličnou lampou. Už nerátal sekundy ani minúty, ale stále veril že príde.
Aurora a James sa práve spoznali. Chodievali na jednu lavičku z dubového dreva. Stretli sa na lavičke, potom pozval James Auroru na chutný zákusok do jednej malej čokoládovne a neskôr trávili večer dlhými rozhovormi a spoločným zoznamovaním sa pri jazere. Každý večer.
James si každý večer obliekol čierny oblek, navoňal sa vôňou neznámeho autora a odišiel s nadšením čakať na Auroru na lavičku. Bežali mesiace, mesiace. James a Aurora sa dokonale poznali, boli dokonale zaľúbení. James sa rozhodol urobiť posledný krok, rozhodol sa spečatiť ich lásku manželstvom. Jeho zosnulá mama mu odkázala chudobný prsteň s malým opálom uprostred. Nemal veľkú majetkovú cenu, no ten prsteň znamenal omnoho viac, ako smaragdami vykladané zlatý prstenec. Bol to prsteň, ktorý už lásku zažil a teraz mal potvrdiť inú, novú lásku. Ako každý večer sadol si James na lavičku v tichom parku. Sedel a čakal. Nervózne pozeral na hodinky. Každú sekundu, každú minútu. Sledoval ručičky, ako neúprosne strhávajú nádej z jeho mysle. Najlepší deň jeho života sa stal jeho najstrašnejšou nočnou morou. Čakal tam. Každý večer sa tam vracal. Každý večer strávil na lavička v nádeji, že jeho Aurora príde a on môže jej prst ozdobiť chudobným opálom. Ľudia ho nazývali bláznom, bláznom kvôli láske. Nikto nechápal jeho utrpenie, teda nikto nechápal lásku, ktorou miloval Auroru. Nikto nemal pochopenie pre toľký cit. Každý večer opakoval rituál z posledného dňa, kedy Auroru videl. Nikdy nemal prísť na dôvod, prečo neprišla na lavičku. Len v slepej nádeji a horúcej láske každý večer sedával na lavičke pod pouličnou lampou. Každý večer.
Bol  jesenný večer. Lístie padalo ako dážď a zakrývalo tichý park. Prívetivo padalo na Jamesa, ktorý sedel na lavičke v obleku navoňaný voňavkou od neznámeho autora. Sedel tam a čakal. Hodinky dávno zahodil. Sedel a pozoroval mesiac. Videl v ňom tvár najkrajšieho dievčaťa na svete. Videl v ňom jeho milovanú Auroru. Sedel a viečka mu oťaželi. Zaspal na svojej lavičke. Na lavičke nesplnených snov. Snívalo sa mu o tom dni. Keď zasunul prsteň do vrecka obleku a odobral sa na lavičku. Mal v pamäti kľúče, ktoré zamkol, na kľúčenke stálo: „Navždy spolu!“ Pozeral sa na svoju lásku. Videl, ako Aurora mizne v hmle jesenného večera. Keď sa zobudil, videl pred sebou siluetu. Siluetu neznámej ženy. Vstal a prišiel bližšie. „Aurora?“ zakričal do tmy. Nik neodpovedal. Podišiel bližšie a zistil, že to je len strašiak, ktorého tam postavili deti. Vstal a odišiel domov. Na druhý deň, keď si obliekal svoj čierny oblek niekto zaklopal na dvere. „Dobrý deň, slečna poznáme sa?“ „Vlastne nie, ja som len... Prepáčte, smiem sa spýtať, kam sa tak chystáte v tom obleku?“ „Idem na lavičku, Aurora dnes určite príde.“ Žena bez slov odišla ale Jamesa ani nenapadlo premýšľať o jej totožnosti. Jednoducho už musel ísť na lavičku. Keď kráčal po chodníku v parku, už z diaľky zazrel, že niekto na ich lavičke sedí. So znechutením sa pobral vyhnať ho odtiaľ. Pristúpil bližšie a uvidel, že je to žena. Žena, ktorá mala na sebe rovnaké šaty, ako tá, ktorá dnes klopala na jeho dvere. Jemne ju poklopal po ramene. Dievča sa otočilo a slzy neprestajne lemovali jej tvár. Rozmazaná linka podčiarkla smutný výraz jej tváre. „Ach, James, Môžeš mi odpustiť?“ Nemohol tomu uveriť. Aurora prišla, vrátila sa, po štyroch rokoch. Narýchlo nahmatal v ľavom vrecku prsteň. Kľakol si. „Vezmeš si ma? A budeme spolu, navždy spolu, budeme chodievať do čokoládovne, budeme pozorovať labute v jazere, budem len tvoj.“ Aurora ho objala. Uvidela lásku, lásku ktorá ju mala sprevádzať až dokonca života. Lásku, ktorú chcela opätovať, lásku, ktorú cítila no bola potlačená štúdiom v Amerike. James sa v ten večer domov nevrátil. Celú noc presedeli na lavičke v objatí. James jej rozprával o tom, ako každý večer sedával na lavičke, ako každý večer myslel na jej dlhé vlasy a nádherný úsmev. O tom, ako sa práve jeho život naplnil šťastím....
                      

pondelok, 4. júla 2011

Dievča v lese....

Chodievala do lesa. Prišila a položila svoju utrápenú hlavu na svieže lístie, ktoré sa jemne pripínalo do jej vlasov. Ležala a počúvala. Počúvala les. Nádherný les. Často sa započúvala do svojho dychu, ako pomaly slabne, akoby zomierala. Aj tento krát slabol. Zatvorila oči a videla les v ktorom ležala. Videla potok, ktorý jej obmýval nohy, videla listy, na ktorom leží, no nevidela seba. Chodievala do toho lesa uniknúť pred časom, pred ľuďmi, ktorí sa nazvali jej priateľmi. Lístie bolo väčším priateľom ako oni. Dievča len ticho ležalo a počúvalo slabnúci dych. Vietor prehrabol jej vlasy a oslobodil ich od listov starého gaštanu. Dievča ležalo na lístí. V rukách zvieralo fotku, na ktorej bola rodina. Otec, mama a dvaja chlapci. Na tej fotke bolo ceruzkou dokreslené malé dievčatko. Vietor znova zavial a utrel z tváre diamantové slzy. Zavrelo oči. Uvidelo malé dievčatko. „Pozri sa mama, ja už som veľká, dokážem zakryť Slnko jedným prstom.“ Dievčatko pribehlo ku osobe v bielom. Chcelo ju objať, no osoba zmizla. Na zemi ležala fotka. Na fotke bola rodina, Otec, mama a dvaja chlapci. Žiadne malé dievčatko. Otvorila oči. Videla nebo. Nebo kam odišla celá rodina. Pozerala sa na les, ako tancuje, spieva. Lístie do seba jemne narážalo a tak vytváralo veselohru, súzvuk tónin a melódii. Vietor privial čerstvé lístie, ktoré objalo jej jemné telo. Les sa stal rodinou, ktorú jej svet vzal. Les znamenal viac ako všetci priatelia, ako všetko ostatné na tomto svete, les bol skutočný. Jej dych slabol. Otvorila oči a videla seba, ako leží na podlahe, nad ňou stoja dve osoby, jedna sa usmieva a druhá plače. Tá, čo sa smiala mala na sebe smútočný odev, okolo krku čiernu šatku a tvár je zahaľoval čierny závoj. Tá čo plakala mala na sebe jarnú žltú sukňu posiatu kvetmi, Vlasy mala rozpustené, s jednou sponkou v tvare sedmokrásky. Radosť a Smútok. Jej priatelia neprišli na pohreb. Radosť bola jej adoptívna matka. Tá, ktorá sa o ňu vždy starala, aj keď jej bolo málo. Smútok ju však vždy sprevádzal, no nestaral sa o malé dievča. Ležala na bojovom poli. Na mieste, kde sa radosť striedala so smútkom. Kde si podávali jej dušu. Vždy, keď prišla do lesa smutná, odchádzala šťastná, vždy keď v lese tancovala, slzy ju odprevádzali až domov. Nebo sa zatiahlo. Začalo plakať. Kvapky vody sa menili pri dopade na telo dievčaťa na krv. Ležala. Stromy plakali. Dážď zmyl malé dievčatko z fotky. Listy prikryli jej krehké telo. Radosť doprevádzala dievča ku nebeskej bráne. Našla pokoj. Vrátila sa k rodičom. 

streda, 29. júna 2011

Lyžiarsky výcvik alebo Carvingový kráľ svahov

Lyžiarsky výcvik
Dobrodružstvo začína o 8:15. Autobusy odchádzajú spred inštitútu, naberajú smer Nízke Tatry a mi natešení a plní očakávaní sa vrháme v ústrety dobrodružstvu tohto ročníka. Cesta, zaujímavá, neviem ako druhý autobus, ale u nás sa premietalo, jedlo, fotilo, sem tam aj bilo, ale to len tak priateľsky. Cesta dávala plne zabrať vodičovej pozornosti a my sme tak mali veľký rozhľad a možnosti v trávení 2 hodinovej cesty. Neviem prečo, ale v mojej fantázii som si predstavoval, ako už otváram dvere na tom 3 hviezdičkovom hoteli, za recepčným pultom sa na mňa usmieva milá slečna, blondínka, jedna z tých výnimočných, už som sa videl, ako v ruke zvieram pozlátený kľúč od našej izby avšak mojím divokým predstavám nebolo dopriate. Vonkajší výzor „hotela“ ma stroho vrátil k realite. Stará drevená komunistická budova, ktorá sa v minulosti využívala na všetko možné len nie ako ubytovňa. Vystúpili sme z autobusu. Na tvári každého účastníka Carvingového Campu pána profesora Vlasáka, ak to tak môžem nazvať, sa usadil výraz odporu, ale už nebolo cesty späť. Vstúpili sme. Za pultom, teda drevenou doskou nestála nádherná výnimočná blondínka, ale akýsi starý chlpatý vodič kamiónu, teda aspoň tak sa mi javil. Dav asi 45 minút stál v predsieni luxusnej vily, a mne bolo zvestované, že naša izba sa dostane na rad až nakoniec. S chalanmi sme si krátili dlhú chvíľu gentlemanským vynášaním kufrov. To by ste neverili, koľko môže mať taká žena v malej batožine príručného charakteru. Váha veselo odpovedala objemu, a čas bol priamo úmerný počtu vynesených kufrov. Asi 5 minút pred obedom som dostal do ruky kľúč. Drevený. Prihliadnuť k tomu,  aké kvality ponúkal hotel ma dosť prekvapilo, že ku drevenej trieske na ktorej bolo centrofixou napísané číslo izby, ku drevu bol priviazaný nejakým špagátikom, predpokladám organického charakteru priviazaný aj kľúč. Vyniesli sme teda batožinu na tretie poschodie. Otvorili sme dvere do nášho apartmánu. S poľutovaním sme všetci piati skonštatovali, že trojlôžková izba má väčšiu rozlohu, ako naša 5 lôžková. Chýbala kúpeľňa, ale napriek vybaveniu to bola najlepšia izba celej ubytovne.  Bude to asi tým poeticky romantickým výhľadom na holí kopec a psiu búdu, ktorý nám ponúkal náš balkón. „No čo 5 hviezdičiek to nie je, ale užijeme si to ako najlepšie budeme vedieť!“ Na vybalenie nebolo času, ponáhľali sme sa totiž na obed. Keď sme rýchlo bežali hore schodmi do jedálne, kamarát zrámoval nejakého chalana. Až neskôr sme sa dozvedeli, že ubytovňu s nami zdieľajú aj žiaci nejakého neznámeho školského zriadenia z Trenčína.  Po obede sme dostali pár inštrukcií od profesorov, a vybrali sme sa na svah. Vonku už prestalo pršať, a tak sme boli všetci pripravený ukázať svoje lyžiarske alebo snowboardové znalosti. Už cesta dole kopcom z ubytovne na svah dávala zabrať rovnováhe človeka jednotlivca. Chalani, gentlemani poslušne ovešaní lyžami, pomaličky schádzali dole kopcom. Na svahu sme sa rozdelili do skupín, 1-4 plus snowboard. Večer na nás čakala celkom teplá večera a neskôr sme sa konečne dostali na našu izbu. Niektorí trávili noci dlhými rozhovormi a letmým zbližovaním sa, niektorí pozerali film, spievali no naša izba mala o program na 5 dní postarané. 3 pokrové kufríky nám zaručili zábavu neskutočnej kvality. Okolo tretieho dňa nás už prestal baviť klasický Hold em´ a tak sme sa uchýlili na pár chvíľ k Black Jacku. Vždy, každú noc prišiel profe Vasiľ skontrolovať počty ľudí na izbe. Urbaník? TU! Franek? TU! Pavlík? TU Barčík? TU! Kaloč? TU!  Truský von! Potom nasledovala jemná hádka medzi žiakom Turským a pánom profesorom, ale po jej konci sa vždy žiak Turský odobral na svoju izbu. Potom sme skúšali prehovoriť profe Vasiľa, aby si s nami zahral pár pokrových výmen, keďže sa o ňom hovorilo, že on je kráľom Las Vegasských kasín, ale vždy s neúspešným koncom. Profe Vasiľ nechcel pristúpiť na skutočnosť, že mi o peniaze nehráme a na to aby sme o ne s ním hrali sme ešte primladí. Ďalší deň začal chutnými raňajkami. Pamätám si, že sme sa skoro pobili o klobásy, ktoré sa nejakým omylom ocitli vo výbere jedál v improvizovaných švédskych stolov.  Neskôr sme sa odobrali na svah. Naša prvá skupina ladne míňala skupiny pani profe Čurgalyovej a Beňušovej, ale na Vasiľovu 2 sme nikde nenarazili. Lyžiarske stredisko nám ponúkalo veľkú  svahovú rozmanitosť a možnosť  dobrého výberu. Po troch hodinách sme sa vrátili na ubytovňu a neskôr znova na svah. Snowboardisti cibrili svoj štýl a nám profe Vlasák vysvetľoval základy dobrého lyžovania, teda hlavne toho štýlového a predpisového. Večer, druhý deň sme mali na programe prednášku o histórii lyžovania, ktorú sme si my žiaci spríjemňovali komentovaním niektorých historických lyžiarskych udalostí ako napríklad, prvý lyžiar nebol nejaký nór ale kráľ saharských dún Tutanchamón, ktorý na svojom sarkofágu predvádzal krkolomné kúsky, pričom po skončení aktívnej športovej kariéry si jeho telo vyžadovalo okamžitú mumifikáciu. Po večeri znova vyhodil Vasliľ žiaka Turského z našej izby a znova odmietol naše pokrové pozvanie. Na druhý deň ráno sa počasie zhoršilo. V utorok bol dokonalý lyžiarsky deň, slnko svietilo, bolo teplo, ale nie až tak teplo. V stredu už bolo zatiahnuté, a sem tam aj spŕchlo, ale stále celkom pekne na prvotriednu  lyžovačku.  Niektorí už začínali mať problémy so zdravím, no naša skupina, ošľahaná dlhými večermi kartového zaujatia nebrala ohľady na nedostatok spánku. Jediné, čo nám robilo problémy bol hlad. Večeri sme prežívali z večere, ktorá nám dala potrebné vitamíny a mineráli, no okolo tej druhej hodiny rannej sme už všetci hrýzli do drevených postelí. Prvé tri dni sme prežívali z kamarátových Kinder čokoládových tyčiniek no potom došli zdroje, ale vráťme sa na svah. Pán profe Vlasák nám vysvetľoval carvingový kráľovský oblúk, ktorý sme nezvládli takmer nikto, okrem žiaka Nadániyho, ktorý bol v týchto veciach erudovaný natoľko, že z času na čas viedol skupinu. 4 deň pršalo, no my sme šli na svah. Naša skupina sa zabávala tým, že rátali moje pády a ja som sa zabával na jednej lyži. Neskôr sme prvý krát narazili na skupinu pána profe Vasiľa, vlastne len na prfesora. Jeho skupina brázdila svahy a on si stihol omakať všetky bufety na každom jednom svahu a neskôr si spríjemnil chvíľu jedným alebo dvoma spusteniami. Na druhú časť lyžovania, na tú poobedňajšiu sme nešli, kvôli prívalovým dažďom, za ktoré by sa nehanbil ani dažďový prales.   Večer nás čakal kvíz, ktorý s prehľadom vyhrala G trieda. Podvádzali, ale o tom nevedia ani sami Géčkari. My sme sa umiestnili na delenom 2 mieste spolu so žiakmi 1.F triedy. Po kvíze nasledovala diskotéka v Retro klube. Tak sa volala v celku pekná hotelová krčma. Náš inštitút pomaly vytláčal nemenované Trenčianske gymnázium z tanečného parketu. Skupina šialencov, do ktorej som patril aj ja, rozpútala na okraji miestnosti hudobné šialenstvo zvané tiež aj Pogo, ale keď uvidel DJ náš zápal hneď prepol na slaďáčik od Enrique Iglesiasa. Neskôr sme sa uchyľovali k tancom na stoloch a iným hlúpostiam, avšak štýlovým. Zábava gradovala ale pomaly nadišiel náš čas a my sme sa odobrali na izby. V tú noc sme hrali monopoly. Bol som do hry veľmi zažratý a hlasnými bojovými bankovými pokrikmi som deptal sebavedomie a bankové účty súperov, no potom prišla jedna finančná rana a ja som sa s hrou rozlúčil. Ten večer bol skvelý. Ešte sme  boli navštíviť Maťa vo vedľajšej izbe, ale to len tak sporadicky. Piatok bol naplánovaný do detailov. Na zbalenie, odloženie lyží,  upratanie izby sme mali presný časový harmonogram. Stihli sme ešte vybehnúť narýchlo na svah. Keď sme vystupovali z autobusu a ja som v ústach žul moje tradičné špáratko, s radosťou a so slzami v očiach sme skonštatovali, že náklady boli zatienené hodnotou a ja som si odniesol spomienky, ktoré mi nedajú spať ešte poriadne dlho.

sobota, 18. júna 2011

Raz po 1000 krát v palacinkárni......

Som iba obyčajný človek. Obyčajný človek, ktorý mal to šťastie natrafiť na niečo neobyčajné. Každé ráno som iba vstal. Nepotreboval som tráviť v kúpeľni, ktorú môj maličký podkrovný príbytok ani nemal, tráviť množstvo drahocenného času. Radšej som si pozrel v rýchlosti titulky novín vo výklade stánku  keď som sa ponáhľal do mojej nudnej, zle platenej, ale nutnej práce. Odtrpel som si svojich 8 hodín a šiel som domov. Akurát jediné, načo som sa vždy tešil bola prestávka na obed. Mal som obľúbený podnik, jednu maličkú palacinkáreň na námestí, úplne navrchu jedného asi trojposchodového domčeka. Palacinkáreň mala žlté steny, na každej stene trojica veselých malých obrázkov, zväčša s prírodným motívom. Farbami vytvárala takú veselú atmosféru.  Vstúpil som, pozdravil, odložil svoj kabát na vetchý červený vešiak, ktorý mal dvakrát viac rokov, ako ja sám a sadol som si ku svojmu zvyčajnému stolu ku oknu. Normálne by som sledoval scenériu a život za oknom, ale malá izba mi ponúkala mnohokrát viac. Vždy keď som vstúpil, sedel pri stole pri okne dvaja zaľúbenci. Vždy sa držali za ruku. Ona za ľavú a on za pravú. Dávali si vždy palacinky so šľahačkou a jahodami. Jednu veľkú porciu. Jedávali z jedného taniera. Ešte predtým ako vstali a odkráčali pokojnou chôdzou domov prišla do miestnosti jedna rodinka. Otec, jeden väčší syn, mladšia sestra, a jedna malá, najmenšia sestrička. Bez maminy. Otec vždy popri otváraní spomenul: „A nezabudnite pozdraviť!“ Hneď nato sa ozvalo Dobrý deň z úst dievčat. Chalan nič nehovoril. Ticho prišiel a sadol si. Myslel som si, že nadobudol taký duševný pokoj o ktorom by sa mne mohlo len snívať, ale nebol ani pokojný ani nervózny. Bol smutný, nebolo mu všetko jedno a pritom sa o nič nezaujímal. Sedel. Prišla čašníčka a pozdravila: Dobrý deň pán Petrovský, tak čo to dnes bude? A na svoj zapisovací hárok už vopred začala písať, pretože vedela, že to bude to čo vždy. „Ja si dám palacinky so šľahačkou, čokoládou a grankom bez tej šľahačky. “ povedalo malé blonďavé stvorenie a pozrelo sa na ocina veľkými hnedými očami.“  „Ja si dám palacinky s marmeládou, s broskyňovou a so šľahačkou.“ Povedala väčšia, no nie vyššia hnedovláska a pozrela, na rozdiel od malej, na čašníčku. „No a pre mňa a pre syna Margarétku.“ Tak sa špeciálne volali palacinky so zmrzlinou a s ovocím a so šľahačkou. Potom sa ocino ako vždy usmial na celú rodinu a potom aj na čašníčku. Tá následne pozbierala jedálenské lístky zo stola, ktoré tam donášala už len zo zvyku. Ako odišla vstúpil do jedálne jeden človek. Pozdravil, sadol si ku oknu a presedel 35 minút pozorovaním ľudí na námestí. Objednal si k tomu banánový kokteil. Ocino sa zvykol opýtať každého člena, aký bol deň a čo sa mu podarilo, kým prišlo jedlo, teda palacinky. Blondínka a brunetka, teda dve malé sa predháňali v tom, čo sa im podarilo. Nezabudli sa na seba vzájomne posťažovať, ako vždy. Potom sa otec spýtal aj syna aký bol deň, ale neočakával odpoveď. Syn nebýval taký, ale všetko sa zmenilo. Ja si ho pamätám, ako mladého chalana, ktorý mal vždy dobrú náladu, podpichoval sestry, zabával sa s nimi, vždy s ocinom preberali najnovšie svetové udalosti, stav kurzov na burze a podobne, no rapídne sa zmenil a neviem prečo, teda nevedel som. Raz celá rodina prišla, sadla si, nepovedala ani slovo, iba na konci, pri odchode povedal otec všetkým svojim potomkom „Ľúbim vás a som na vás hrdý!“ no ale to , čo už rodina nepočula je veta ktorú som začul len ja a tá mi všetko vysvetlila: „Aj mama by bola...“  Teraz  bol syn smutný, stále akoby bez duše. Vždy, teda po každom dopovedaní vety a nejakého úspechu svojich dcér sa pán Petrovský usmial, no jeho oči boli stále plné sĺz, ktoré zakrýval svojím úsmevom. Ja som to videl. Po chvíli doniesla obsluha palacinky. Otec ich najprv najmenšej pokrájal, aby sa nezašpinila a aby sa s tým nemusela trápiť a vždy potom, čo jej ich pokrájal ju pohladil po hlave. Potom zaprial celej rodine dobrú chuť a začal aj on sám jesť. Syn iba bez rečí postupne krájal a jedol jednu alebo druhú palacinku. Nikdy na tanieri nič nenechal. Druhá, brunetka jedla, akoby to malo byť jej posledné jedlo a strašne sa pritom zašpinila. „Oci, môžeš dojesť moju šľahačku?“ povedala a odsunula tanier plný bielej pochúťky. Otec ju vždy napomenul, nech si nabudúce objedná menej šľahačky, no potom sa do nej s chuťou pustil. Malá medzičasom dojedla a kreslila si do čokolády princezné. Teda tak to ona videla. V očiach všetkých ostatných to boli len nejaký čiary nepravidelného tvaru, niekedy rovnobežné. Väčšia dráždila svojho brata, no on si ju nevšímal. Nakoniec dojedli aj dvaja muži.  Keď čašníčka odnášala prázdne taniere, otec vždy povedal: “Samí hladoši!“ a dodal jeden so svojich smutných úsmevov. Potom zaplatili, vstali a v dobrej nálade, snáď až na syna pozdravili a odišli. Vždy keď odchádzali  vstúpil do reštaurácie a sadol si ku tichému stolu, pri stene sám taký vysoký človek, basketbalista. Vždy keď som sa na neho pozrel, videl som smútok, v jeho očiach. Stále bol smutný. Objednal jedlo pre dvoch. Na druhý koniec stola položil akúsi fotku. Potom, čo čašníčka priniesla oba pokrmy on sa prežehnal a povedal dobrú chuť mama. Potom jej  porozprával, čo sa mu dnes stalo, aké problémy ho trápia, čo má nové a vždy našiel riešenie. Mama mu poradila. „No a preto som nemohol prísť na koncert. A ty mama, ako si sa mala?“ Ľudia by si o ňom mysleli, že je to čudák, no ja som videl úprimnú lásku a smútok. Žiaľ za svojou mamou. Mal ju naozaj rád, veľmi rád. Až tak že aj po jej smrti  s ňou stále chodieval na obed. Vždy, keď som ho uvidel mi ho prišlo veľmi ľúto. Uvedomil som si, aké mám šťastie, že mám mamu stále tu. Keď vysoký človek odišiel, zostal som v palacinkárni sám. Dal som si ešte pohár vody a odišiel som aj ja. Ľudia, ktorí sa striedali každý deň  v palacinkárni mi rozprávali svoje príbehy bez toho aby mi povedali čo i len slovo. Príbehy ich života. Veľmi smutné príbehy. Ja dúfam, že raz budem môcť porozprávať aj ja svoj príbeh. Raz v na treťom poschodí domu na námestí. Raz v palacinkárni.

utorok, 14. júna 2011

Brat Môj

Ty si človek ktorými vždy pomôže
Hoc aj vtedy keď už sám nemôžeš
Ty si človek ktorý sa mi zaryl do srdca
Ty si silou ktorá zlobu porúca
 Ty si človek môjmu srdcu veľmi milý
Vďaka tebe prúdi krv cez moje žili
Ty si dobro čo všetky zlá premôže
Ty si štít čo otupí ostré nože
Ty si ružová perla v mojom živote
Ty ma nikdy nenecháš  žiť v samote
Už dlho spolu brázdime vlny
Už dlho sa spolu brodíme cez duny
Ty si mi oporou a ja ťa nenechám v štichu
Budeme spolu bojovať až do posledného dychu
Ja za teba a ty za mňa tasíš meč
S tebou je zlá nálada hneď preč
Životom sa spolu prebíjame
Delíme sa aj s tým málom ktoré máme
Ty sedíš a ja hore kopcom tlačím sane
Je mi zima ty zohreješ mi dlane
S tebou po boku nikdy nebudem sám dať za teba život neváham
Pretože stal si sa mi bratom
Ktorého nevyvážim ani zlatom
A viem že už nikdy nebudem sám
Pretože viem že dobrého brata mám....
Venované tým Najlepším...