piatok, 27. februára 2015

dajaký nezmysel

O smútku ťažko viesť hlbokú rozpravu
Pretože rozprava čoskoro začala by sa ponášať na zábavu,
A v zábave nie je čo v smútku sa skrýva
Zábava nie je tichá lež divá
Zábava je presný opak procesov v mojom srdci.

Je ako mráz keď ženie sa po stepi
Je hlúpy a slepý
Napriek tomu mi dnes večer nalieva
A o veľkej obete popritom vravieva
Keď sedíme nahý na barových stoličkách
Zvážime všetko aj prehru aj strach
Navôkol prší a hmlisto je, lež
Z očí nám srší vodopád tiež
Lampa je sponzorom nášho večera
Svetlom sa na nás bezcitne pozerá
Za chvíľu príde srdce vypiť si s nami
Zahrať sa na pánov pod hviezdami
Keď príde, potichu posedíme
Až kým sa úplne nezbláznime
Potom sa začneme smiať pod hviezdami
Lebo zaliať smäd vieme len my sami
Smútok nám zamáva, že sa zas vráti
My za ním hľadíme kým sa nestratí
Posledný pohľad, posledný pohár
A úsmev, ešte zaťať zuby
Vstanem znova, až mi zapraštia kĺby
A z nezmyselných pohnútok

pobežím dohnať svoj smútok.

piatok, 20. februára 2015

Dovidenia

Moje telo pozdraví a zmizne
Neostane po mne ani prachu
Iba v diaľke bolesti sa vyhne
A bez obáv odnesie si ťarchu
Dážď nás ticho domov odprevádza
Doma o nás samota sa stará
V daždi sa z nás smútok povytráca
Samota čo páli a nezhára
Moja duša vo mne divo horí
Po tele mi omámenie blúdi
Otočím a do noci sa vnorím
Nech nevidíš ako veľmi smútim
Včera som ti vravel dovidenia
Dnes ráno sa celý túžbou trasiem
Nedokážem vzdať sa osamenia
Už o chvíľu dohorím a zhasnem
Cez kľúčovú dierku ťa furt vidím
Avšak dvere k tebe nepustia ma
Za dverami celým svojím bytím
Bez teba som, sám, aj ty si sama
Rozhodol som, musíme sa rozísť
Keď ťa stratím nebudem ťa strácať
Milujem ťa! Zajtra musím odísť
V daždi sa z nás smútok povytráca..

štvrtok, 29. januára 2015

Obety

Slnko vidí duše viac než mesiac.
ale iba večný verný večne smädný
mesiac môže pohladiť aj dušu viac
než tri dni staré tváre na kare svojej
žiadostivosti, keď krútia hlavou neveriac
že tento svet je viac než konflikt tvrdohlavosti

Mesiac v slnce zmení sa keď potom ticho žblnce
pomedz stromy a víchor a hromy pohladia to ticho.
a z prachu a strachu tej lúzy a hrúzy povstane hrdina
a každúčký tvor môže vstať na odpor a zobudiť múzy
čo doteraz spali, aby sa na svet zas pozerali.

veruže hej a pochodom vchod, zoradiť do radu
poddať sa rozkazu, zabudnúť na zradu, zabudnúť na skazu
telo je jedno však telo zas dorastie, stačia tri obväzy,
stačia tri náplaste a všetko dorastie.
Uprostred masy kriky a riava, hrdina vstáva a povel dáva
napred len deti, potom aj ženy a všetci pospolne, ľavá, pravá.

Uprostred jama, sama, z blata a vody kde piť nejde nik
tak tam do tej diery sa zmestí svet celý a z blata a vody
bude formovať ódy na hrdinu sveta čo celý šiel ta
v tej jame kde, my, ľudstvo, celý svoj zmysel máme.

Tak skončím ja a tak skončíš ty, naveky tučný a nesýty
naveky tučný a v nerestiach zručný, a nezmôžeš sa na výkrik.
avšak niet prečo kántriť sa rečou, kántriť sa či plačom opúchať
pamätaj jedno, drahý môj priateľ, svet je len obrovská ropucha.


venovania sa píšu do komentárov.
pre hravé dievča.

sobota, 10. januára 2015

Spolu, spoločne..

Toľko je duchov navôkol teba, a ty sa trasieš, zimou si  premknutá
niet sa kam skryť, na kraj sa zniesla tma, vo fľaši so mnou si zamknutá
zima je strašný pán, ja nemám kabát, nechcem a nechám ťa premoknúť
povedz mi láska, prišla si ku mne spať, ako ťa mám z fľaše odomknúť?
Si taká krehká, keď na mne ležíš, pokojne, celá mne zverená
Pokojne dýchaš a pokojne mlčíš, na chvíľu bez svojho bremena.
Ja vstávam, odchádzam, uložím predrahú, naposled bozkám ťa na čelo.
Zanechám bolesť a opustím nepokoj, nechám ťa so všetkou dôverou
Nepíšem list a nedávam odkaz, nechcem by o mne si vedela
Lebo ak na chvíľu spočinieš so mnou, naveky ostaneš necelá.
Nesmiem ťa, najdrahšia, ani len vidieť, ani len tajmo sa priblížiť
V šialenej túžbe po tvojej kráse... nechcem ti nikdy viac ublížiť
Nikdy ti nepoviem o svojej láske, o láske, úplnom vzplanutí
Nikdy to nepoviem, nikdy a nikomu, nesmú ma v takú vec prinútiť
Odídem preč a zanechám predošlé, odídem žialiť a ľutovať
Odídem jedno však po mne tu ostane, nikdy ťa neskončím milovať....


Kam si sa stratil, drahý môj, láska, kam si sa podel tak nesmelý
Uštvaný strachom zo seba samého, kus môjho srdca si oddelil
Kde si, môj najdrahší, keď ťa je treba, kde si, keď do kraja prichádza zima
Kde si, môj záchranca, bez teba nevládzem, prosím ťa nájdi si, nájdi si ma
Bez teba nevládzem, bez teba nevstanem, bez teba nedýcham, nespím a nežijem
Bez teba v živote v klietke som zavretá, bez teba srdce mi nebije
Len sa vráť, vráť sa mi, spolu to zvládneme, spolu to prejdeme odznova
Spolu to zvládneme, avšak ja sama, bez teba nevládzem bojovať
Máš nočné mory, celý sa trasieš, vstávaš a odchádzaš do noci
Myslíš že trpím, že ma len trápiš, myslíš že nie je ti pomoci
Myslíš že zmráka sa nad našou ružou, nad láskou v divokom rozkvete
Myslíš že nie si viac len číra bolesť a všetci len tvoje obete
Drahý môj, najdrahší, láskavá ozvena, prenežný architekt momentu
Tvoj žiaľ je nádejou v radostné vstávanie, tvoj strach je odtieňom talentu
Všetko čo prežívaš, prežijem s tebou, trápenie aj dušu rozbitú
Bolesť aj nepokoj, teraz som sama, nedokážem ísť ak nie si tu.
Zastav a otoč sa, vráť sa mi do rána, vráť sa skôr než bude neskoro
Vráť sa mi skôr a zdvihni ma, nevládzem, vráť sa a ostaň mi oporou.
Bez teba, láska, neviem čo robiť, bez teba som ako bez cieľa

Bez teba láska, zvädnem a zomriem, bez teba ostanem necelá...

piatok, 26. decembra 2014

Čo je poézia?

Do sťatia uhlopriečok mieri srdce štvanca
Len sa čaptá, kníše zľava vpravo,
No mieri za záhubou, kam mu káže návod
A lomcujú ním kontrakcie.
Srdce bez pána, šanca zbabraná.
Celý život ušiel, srdce stále bije.
A zasa kontrakcie.
Srdce bije, no žije?
Srdce štvanca či šarvanca?
Dar ktorý dostal preňho najtvrdší trest
Bezcieľny pútnik na spojení ciest.

Len si tak chradne, na dne, v špinavom plátne odeté
Celý svoj život rytmicky bilo, strestané pobytom na svete.
A keď už úplne zdraté zakašle v prachu, smrť si už kľaká na kolená
Vtedy sa srdce nazdar svet vytiahne, vstane a naposled zastená

Kdeže je poeta, kam zmizla lyrika, kam zmizol dôvtip keď ho bolo vyše stola?
Kam zmizla vášeň a láska tam v básňach, kam zmizla lyrika ak vôbec bola?
Čo je to tvoriť a zapísať cítené, čo je to padať s purpurom v hrudi
Čo je to život, keď otrokár nad tebou do všetkého, aj dýchať ťa núti
Poézia, to slovo kde je, kam mizlo, ak bolo? To slovo čo kedysi malo...
Viac
Čo kedysi slovami malovalo, písalo príbehy
netušiac že ich už o chvíľu nepriazeň zahubí
 Čo to je vlastne, poézia? Pohrúženie sa do samoty
V miestnosti srdca čo leží v prachu ostalo miesto kde ležíš ty..
Čo je to a čo bolo? Nie je len tak písať verše, prázdne truhlice
Plátno bez skice, zbytočná snaha.
Poézia má sama sebe napomáhať, tvoriť sa sama, len vychádzať z autora pomaly
Má to byť text čo nahliadne dovnútra, čo zachváti myseľ aj zabolí.
Čo zachváti celé bytie jednotlivca a v tom ošiali prestane byť v žití pomalý
No napriek rýchlosti všetko sa spomalí, a v tichu zrazu započne svit
Keď zrazu prvý lúč nádeje zažiari, prenikne všetko a nebude nič
Nebude samota, nebude zodpovednosť, nebude pišťanie v ušiach
Nebude to o čom len mŕtvi tušia, nebude strach ani nebude krik
Pretože vtedy keď započne poézia nebudeš ty, ja, nebude nik.
A vtedy, v tom malom momente si ty to, o čom si dlho čítal
Si ty to všetko, čo kedy malo význam a nemalo slová čo by to popísali
Si na pár sekúnd len láska
Len svetlo všade navôkol, len moment,
Si moment a si vesmír a si sám sebe pri tomto svedkom.
A to všetko preto, lebo si láska, a láska je všade a úplne všetko.

A potom to zmizne a nastane tma, do úst sa navalí za deci sliny
Ale ty túžiš v tom momente zotrvať, zbavený akoby od všetkej viny
A tak sa vrátiš v začiatkoch textu, rýchlo sa ženieš pomedzi skeč
Avšak už nepríde večnosti záchvat, záblesky lásky už dávno sú preč
Práve tu spoznáš, sám so svojou túžbou, prečo ťa popálil večnosti žiar
Poézia, to nie je len zhluk slov, to nie je výplod pisateľa, poézia, to je....

A práve keď slovo chýbalo

Srdce sa na druhý svet vybralo.

streda, 17. decembra 2014

Kde si. alebo aj učenie o anafore

V kruhu bez priemeru sedí stará žena,
A kričí, čo jej iné ostáva, chudere.
Zbitej po nevere, zbitej do červena.
Žena bez mena.
Sedí no nik sa jej nedotkol,
Hoc páchne, špinavá podvodom
Vzala si meno a stala sa kódom,
Stala sa menej než keď bola plodom,
Stala sa číslom na záhlaví.
Číslo je viac ako celá jej osoba
Číslo je na čo sa chudera podobá
Číslo už nemôže začínať odznova!
Číslo je ako sa pochová.
A kde si, svetlo, ideál diaľky
Keď život nebol len bezmedzný pád
Hniloba, smrad a pichľavý chlad
Keď život bol smer a celibát.
Keď život nebol životom, lež vyznaním toho, v čo veril duch
Keď život napájal telo, z ktorého dnes  večeria prápor múch
Keď žena kvitla ako kvet dobre poliaty
Keď jej odev nebol len samé záplaty
Tak kde si život, ten hodnotný a plný.
Ako jablká so šťavnatou dužinou.
Zobrala vydle a zahnala ťa trpieť
Zahnala ťa totižto za inou.
Tak páchne stará žena, čo predvčerom mladou bola.
Tak páchne o žene pravda najholejšia holá
Tak páchne život, v ktorom smerovanie skyslo.

Keď človek zradí seba, zostane len číslo.

streda, 28. mája 2014

o chlapíkovi a zuboch

Poznal som chlapíka, taký kolík, ako motýľ, jednoduchý, od kvetu k vetu, od dňa ku dňu. Veľmi rád sa usmieval. Vravieval, svet je dnes šedý, priateľu, tak ho rozžiar. A žiaril. OD jedného zachmúreného ponáhľajúceho sa, ku druhému. A usmieval sa. No ľudia, keď to videli, vyťahovali z tašiek kliešte, kombinačky, bežali za ním a trhali mu zuby. Každý chcel aspoň jeden. Vždy, keď sa usmial, stálo ho to bolesť, a zub. Jednoduché. Zložitý svet jednoduchého jednoducho nemohol vystáť. A tak chlapík prišiel do mesiaca o všetky zuby. Jeho bezzubí známi sa čudovali, čo sa neprestal usmievať, keď videl, čo mu ostatní robia. On povedal, že jednoducho nemohol, bolo to príliš zložité. A tak bol bezzubým. No usmievať sa neprestal. Stále ho hrialo, že aspoň niečo v ľuďoch nechal, konkrétne zub. Pokračoval v bezzubom usmievaní sa. No aj to bolo proti srsti zložitým nenastaviteľným beštiám, tak milo priskakovali k jeho hlave a trhali mu vlasy, až žiadne nemal, škriabali mu tvár, až z neho spravili netvora, no jeho veselú grimasu sa im zničiť nedarilo. Až zrazu prestal, čupol si do kúta a sedel. Vždy, keď sa niekto priblížil, bezzubo naňho štekal. Sedel v kúte a z chrbta mu trčala obrovská trieska. Drevená. Sedel a bolelo ho to, a keď niekto prišiel, s kliešťami, že mu ju vytiahne, on utekal preč. A jediný nástroj, ktorý ho mohol zachrániť bol ten, čo ho do kúta dostal. A klin sa klinom nevybíja, keď nevieš použiť klin, a keď ho najprv do mäsa nezatneš. Ten chlapík vytrhal zuby ostatným, aby sa mohol znovu usmievať a stal sa bezzubým žobrákom ako zvyšok sveta. Bol to kolík.